Lidka Žáková, spisovateľka a hudobníčka - DAV DVA

Zdieľaj článok:

Vážení priaznivci DAV-u DVA

Väčšina našich čitateľov má silné sociálne cítenie a hlási sa k zdravému vlastenectvu. Čakajú nás zásadné politické udalosti - referendum o predčasných voľbách a následne zásadný boj o ďalších charakter našej spoločnosti.

V DAV-e DVA stojíme na Vašej strane. Pre pravidelných prispievateľov okrem iného pripravujeme aj špeciálne benefity: vypnutie reklamy, výrazné zľavy v e-shope INLIBRI, podielovú knihu a iné... Vernostný program zverejníme v apríli.

Ak chceme naďalej rásť, nebude to možné bez vybudovania silnej podpornej komunity. Staňte sa jej členom, pomôžte nám v tomto úsilí tým, že budete pravidelne finančne podporovať DAV DVA.

Podporte nás pravidelnou sumou, 4, 6, alebo 10 a viac eur mesačne..
Číslo účtu: IBAN: SK72 8330 0000 0028 0108 6712

Lidka Žáková je slovenská spisovateľka a hudobníčka. Poviedka Otoč sa k stene bola ocenená na súťaži Literárna Senica Laca Novomeského. Talentovaná hudobníčka číta aj náš DAV DVA a rozhodla sa prispieť svojou poviedkou, ktorá vyšla tiež v Literárnom týždenníku. Za svoju poéziu bola tiež ocenená Maticou slovenskou. Na úvod si môžete vypočuť túto talentovanú hudobníčku.

Otoč sa k stene

„Ahojte deti.“

V okne zbadala dve detské tváre, zvedavé oči plné otázok a tichého volania. Bolo v nich niečo naliehavé čo by nikto neprehliadol. Zaparkovala auto na malom dvore. Hojdačky, pieskovisko a burina. Špinavá lavička, malý stôl a budova bývalej nemocnice, dnes detský domov. Rozpadnutý tehlový komín pripomínal továreň čo melie z posledného. Všetko tu bolo tak spustošené a nevľúdne až ju to vystrašilo. Posledné miesto na svete. Prepadávali sa tu všetky múry až mala chuť otočiť sa a utiecť preč. No tá jedna tvár v okne ju zastavila. Niečo pre ňu znamenala.

„Nosím to do roboty už vyše 30rokov aby som sa nezašpinila.“

Na dvore sa objavila postava v bielom plášti. Plášť predstavoval ochranu pred zašpinenými detskými rukami a večným neporiadkom. Artefakt, ktorý hovoril sám za seba. Chladný biely odstup dokázal zastaviť všetko, aj to naliehavé volanie stratených duší. Sterilná nálada plášťa určovala, kde má každý svoje miesto, svoju posteľ, svoju skriňu a svoj osud.

Niečo jej našepkávalo, že pod tým plášťom sa skrýva podobné naliehavé volanie. A znova mala chuť otočiť sa a odísť. Len tá jedna tvár s jasnými očami v okne ju neodradila. S ťažkým srdcom a ťažkými nohami vstúpila dnu. Vedela, že to nebude ľahké, že možno príde o ďalšiu naivnú predstavu, o ďalšie ilúzie. Mystifikácie okolo altruizmu slávnych žien dostanú konkrétnu podobu v realite.

„Vieš čo robíš? Do čoho sa púšťaš?“

Podozrivé pohľady, nedôverčivé opatrné otázky a zjavný odstup jej okolia sa podobal berlínskemu múru. Cítila sa ako nakazená. Nakazená súcitom, ohrozujúcim súcitom. Nebála sa odsúdenia, aj keď tušila, že ju budú odsudzovať iným spôsobom.

Bol medzi prvými čo prišiel keď sa objavila.

„Teta, vy nás budete učiť hrať? A môžeme prísť aj zajtra?“

„Ako ste sem prišli decká, pamätáte si to?“

Zvesili hlavy, sklopili oči a zmeraveli.

„Nevedeli sme kam ideme, rodičia nám nič nepovedali.“

„Mama ti nič nepovedala?“

„Nie.“

V tej chvíli sa k nej sklonil a ona ho objala. Nedokázala si to predstaviť, malé chlapča ktoré bez vysvetlenia opustí matka. Nevedela to pochopiť ani prijať.

„A videl si odvtedy mamu?“

„Raz.“

Vianoce trávil v domove alebo na psychiatrii. Pamätal si na útržky detstva s dvoma silnými fajčiarmi žijúcimi v jednej izbe. Detstvo, ktoré sa skladalo z domácich prác a starostlivosti o dve nevlastné hluchonemé sestry. Hral sa vôbec niekedy? S akým pocitom? Na čo asi myslel?

„Prídem každý utorok a piatok deti. Rada som vás poznala.“

Malý chlapec sa usmial, sklonil hlavu a pritúlil sa, viac nepotreboval, len byť pri nej.

2.

„Teta zoberiete ma k sebe na prázdniny?“

Prekvapenie nebolo ozajstným prekvapením keď tú vetu vyslovil. Všetky deti mali kam ísť cez prázdniny len on nie. Rodina sa k nemu nehlásila. Iba občas mu telefonovali. Ďalšie prekvapenie nastalo keď zistila, že na priepustku ho môže zobrať domov. Bolo jej úplne jedno, že sa v domove začali šíriť reči o tom, že si ho berie ako hračku a potom ju vráti. Nemohla ešte vedieť nič naisto, len vedela, že začne. Myslela na všetko pekné, čo by chlapca z hôr potešilo. Chlapca, ktorý nikdy nevidel nížinu, polia s pšenicou ani slnečnicu či kukuricu.

„Markus odchádzam na týždeň k mame na vidiek. Ozvem sa ti, keď dorazím.“

„Budeš mi chýbať Sia, kedy sa vrátiš? Berieš si dovolenku z práce?“

„Bude to len týždeň, beriem si voľno aby som mohla tvoriť v kľude. Chápeš to Markus však áno?“

Nič mu nepovie. Tak ako mu nepovedala nič o tom, keď zistila, že nemôže mať deti. S Markusom sa na túto tému nikdy nebavila. Bol jej natoľko oddaný, že od nej nič nežiadal. Sia si svoje tajomstvá uchovávala pre seba, len jej matka cítila, že niečo nie je v poriadku. Rada by premietala svoju rolu do svojej dcéry no nikdy spolu o tom nehovorili. Sia si ako pravý umelec strážila svoj status výnimočnosti a presvedčila celé okolie, že takto je to v poriadku.

Chlapec si vo vidieckom dome rýchlo zvykol. Po celom dome porozkladal reproduktory. Ešte aj na WC. Celý týždeň sa ozývala z domu hudba. Konečne sa mohla rozospievať tak ako to v byte s Markusom nebolo možné. Chlapec mal úžasnú radosť keď mohol spievať spolu s ňou. Niekedy si ku klavíru sadol aj on a hral. Intuitívne a citlivo zároveň. Tá hudba bola skoro až vesmírna, mala zvláštne upokojujúce čaro. Harmónie sa prelínali v rôznych odlišných líniách a nikdy nezneli falošne. Dokázala ho počúvať celé hodiny. Vedela, že sa chlapec týmto spôsobom lieči. Týždeň ubehol rýchlejšie ako si myslela, na všetko bolo málo času. Keď sa vracali autom do domova všimla si jeho bledú tvár, plytké dýchanie a strach v očiach. S pohľadom na hory mu nabiehali asociácie, ku ktorým sa nechcel vrátiť. V noci sa k tomu vyjadril aj jeho žalúdok, keď zvracal.

Nepovedal ani jedno slovo. Nedokázal to. Podala mu ruksak keď vystupoval z auta. Ani ona nedokázala nič povedať. Len sa snažila usmiať a objímala jeho slabé, krehké telíčko. Zohla sa k nemu aby si videli do očí, lesklých, mokrých, uplakaných očí. V tej chvíli jej bolo jasné že ich slzy predstavujú novú tichú dohodu, ktorá sa nedá ani vysvetliť ani vymyslieť. Dá sa len prijať alebo od nej utiecť. Nič medzi tým.

3.

Výlety na búrlivé nížiny sa stali pravidlom. Všetko prebiehalo prirodzene ako by to bolo už dávno predurčené. Len návraty boli čoraz ťažšie. Keď prišla chvíľa na chodbe, keď ho musela odovzdať späť, ostala stáť. Nevidela ho kvôli slzám. Celý čas sa odvolávala na vyššie sily aby jej v tom pomohli no pravda bola taká, že to bolo nad jej sily. A chlapec? Zmätene pozeral na všetky strany, nechápal a zmeravel tým svojim známym spôsobom. Čo asi tak cítil? Alebo radšej nič necítil. Ten pocit, že ho niekto, kto ho má rád odkladá na iné miesto poznal. Mal vypálené znaky do duše, celé vnútro sa proti tomu búrilo. Neubehla ani hodina a už telefonoval.

„Neviem tu zaspať.“

„Musím končiť.“

„Nemôžem počúvať hudbu.“

Sia ležala na posteli s telefónom v ruke a počúvala jeho tiché volanie. Bezmocnosť a hnev sa v nej miešal s neznesiteľným smútkom.

„Zajtra po škole prídeš?“

Cesta autom po diaľnici ubiehala rýchlo. Omrvinky času stráveného s chlapcom boli tým, čo sa snažila pozbierať. Úlomky sa kotúľali okolo nich ako keď sa rozsypú guličky po schodoch a márne sa ich bude snažiť pozbierať, dať dokopy. Každá pristane niekde inde.

„Neviem tu spať, chcem byť s tebou.“

Chobotnica zákonov a predpisov, čo si mohli dovoliť a čo nie bola nemilosrdná. Potrebovala mať všetko na poriadku, svojimi chápadlami sa načahovala úplne mechanicky. Každého z nich preniesla na iné miesto. Bola zničujúca, krutá, zdrvujúca. Ako taký maniak čo má odkontrolovaný každý kúsok v skrini. Neznášala zmenu. Starej vysušenej starene bolo jedno, že po ovinutí chápadlami nevedeli poriadne dýchať. Že sa v tom poriadku išli zadusiť. Sia prepínala na automatického pilota aby túto drámu vôbec prežila. Jediná odpoveď chobotnice bola suchá ľahostajnosť.

Napriek tomu, že papiere kolovali po úradoch, celý proces sa len predlžoval nezmyselnými nariadeniami a predpismi. Proces, ktorému bolo úplne jedno, čo prežívajú, ako ťažko to všetko znášajú. S niečím takým zákony nepočítali, podstatné boli papiere.

„Ešte koľkokrát sa vyspím aby sme mohli byť spolu?“

„Už len tento mesiac, podarilo sa mi prenajať byt v meste. Od októbra bude všetko jednoduchšie. Kúpila som ti nový magnetofón. Aj repráky k tomu.“

„Rýchlo si ma adoptuj teta lebo mi volal otčim.“

Ten chlap si našiel cestu ako ho dostať k telefónu a natáral mu, že teta si ho berie len cez prázdniny. Chlap, ktorý o neho nestál, ktorý za ním neprišiel na dohodnuté miesto, lebo pršalo! Ktorý ho tam nechal cez Vianoce a za 2roky ho zobral domov raz. Chlapcova matka sa neozývala vôbec. Ozýval sa len otčim, klamár, gambler, sám odkázaný na pomoc.

„Poslal som ich preč. Nechcem ísť k nim.“

Bolo jej jasné prečo. Spomenula si na všetky útrapy, čo o ňom vedela. Vôbec ju neprekvapilo, že chlapec o ktorého nikto nejavil ozajstný záujem, zrazu chýbal každému. Lebo ona sa o neho zaujímala vážne. Začalo ich to trápiť až vtedy, keď im ich hračku mohol niekto zobrať. Dovtedy im bol ukradnutý. Správal sa tak otčim aj celá chobotnica a tiež deti v domove. Chlapec bol zrazu pre každého vzácny. Chobotnica za tie rozkotúľané omrvinky dokonca očakávala ovácie a chválospevy akoby mu umožňovala niečo výnimočné, keď sa mohli stretnúť. Boli chvíle keď sa chcela vrátiť na začiatok a premyslieť si, či je toto celé správne, no cítila, že cesta späť už nie je. A ak by bola, bola by ťažšia ako cesta dopredu.

Vedela, že vie chlapcovi pomôcť, no všetko to bolo na nej. Nečakala pomoc od nikoho, ale ani toľko prekážok. A toľko bolesti. Tá to celé korunovala. V tej chvíli dokázala pochopiť každú matku, ktorá kedy odniesla svoje deti do domova, alebo jej ich zobrali. Deti museli zobrať úrady. Rana, ktorá sa nikdy nezahojí, žiadna matka sa predsa nezriekne svojich detí len tak. Musí byť niečo silnejšie a to silnejšie vás prevalcuje. A pripraví o to najcennejšie. Nedostatok peňazí, nedostatok jedla, strata práce, strata bývania, to všetko sú chápadlá, ktoré dokážu rozlámať krehké puto medzi matkou a jej deťmi. Nemusí to byť zrovna Sofiina voľba, stačí málo, zlý štart do života, dnes sa naozaj môže žena ocitnúť v situácii, že jej nepomôže nikto.

4.

Skoro ráno ubiehala cesta tichučko. Ledva stretli po diaľnici nejaké auto. Keď vošli na diaľnicu, v diaľke zbadala vychádzajúce slnko. Pohľad na východ slnka ju sprevádzal vždy na nížinách, no východom slnka spoza hôr bola očarená.

„Vidíš tú krásu?“

„Hm.“

Oči mal zavreté, bol ponorený do seba. Vedel, čo ho čaká, neblahé predtuchy sa plnili a hory ich našepkávali. Vôbec ich nemal rád. Prežíval známy strach a úzkosť, tieseň a zmätok z toho, čo bude ďalej. Tak veľmi si prial, aby mohli byť spolu nastálo. Zastavila vo dvore domova.

„Čo najrýchlejšie si vybav ten adopčný proces, šéfka je proti tomu, aby si si dovtedy brávala chlapca z domova.“

Privítala ju vedúca úseku. Znova počuje pri príchode nejaké NIE. Nechápala prečo, veď sa slušne dohodli. Vedúca úseku sklopila zrak do monitoru počítača a bolo jasné, že stoja pred veľkou prekážkou.

„Taký je zákon, musíš mať prípravu, interakcie…“

Slzy sa jej kotúľali po tvári, nemala silu ich zastaviť. Namiesto pomoci len ďalšie prekážky, zo zákona. Cítila svoju a zároveň aj chlapcovu bolesť. Tú, ktorú mu spôsobí táto správa.

„Ako mu to poviem? On sa už teší, má nové repráky, sníva o tom, kde si ich dá…“

Doliehal k nej mechanický hlas opakujúci ako automat nejaké zákony, predpisy a nariadenia.

Zaplavená slzami a bolesťou neskrývala svoje zúfalstvo. Všetka snaha z minulého týždňa bola zbytočná. Zákon bol rozhodnutý vyhrať, spraviť z nich žobrákov, čo budú prosiť o krátke chvíle. Večer bude počúvať v telefóne tiché volanie chlapca a hlasný rev svojho vnútra. Nemôže ho na dobrú noc ani objať, ani utíšiť. A tá bezmocná zúrivosť bude na dobrú noc objímať ju.

„Viete o tom, že chlapec má 3nevlastné sestry?“

Otázku sociálnej pracovníčky nevnímala. Pochopila, že otázka, ktorá by smerovala k tomu, čo si praje chlapec nepríde. To čo prišlo bola zlosť. Obrovská zlosť na celý svet. Na všetky tie prekážky zo zákona, ktoré neslúžia nikomu a ničomu. No ktorým má slúžiť ona. Zlosť na celý systém, ktorému bolo jedno, že láme srdce hneď dvom ľuďom naraz.

Sedela za stolom v prenajatom byte a hlavou jej bežala len jedna myšlienka. Bolesť z nekonečného lúčenia bude naša verná spoločníčka ako spoľahlivá sekera, ktorá zatne vždy do tej istej rany. Opäť budú rátať hodiny s jednou nohou na úteku domov. Je toho príliš. Točili sa v kruhovom objazde a čakali na milosť zo zákona. Čas sa vliekol a pripadal jej večný. Desila sa toho, že zase budú len v rovine prísľubov a to čo bude prežívať chlapec, pred tým by najradšej niekde utiekla.

Nie chlapcovi nič nepovie, pripadala by si ako kat. Vymyslí niečo, ušetrí ho od tohto sklamania. Pokúsi sa o zázrak. No citlivý chlapec ju už natoľko poznal aby vytušil, že niečo nie je v poriadku. Nevládala ďalej. Radšej odíde domov, urobí ten jeden hrozný cisársky rez, aby nemusela neustále jatriť tú istú ranu.

„Sia vieš ako to je. Prácu si nájdeš kdekoľvek, učiť môžeš deti kdekoľvek, no jeho máš len jedného.“

„Viem Tamara no už nevládzem. Celá mašinéria papierov, to je des.“

„Ak odídeš, budeš druhá žena v jeho živote, čo ho opustí.“

„Áno a keď sa s tým zmierim, budem tou druhou ženou v jeho živote, ktorá mu ukáže ako čo najlepšie žobrať, trpieť, nesúhlasiť s podmienkami, no ďalej ísť cestou, ktorú určili tí druhí. Stanem sa figúrkou.“

Počula svoje vlastné slová ako ozvenu na svoje trápenie. Tamara bezradne zložila, nedokázala nič poradiť, nijako pomôcť.

Nechcela ani pomyslieť na to, ako na správu zareaguje chlapec. Čo bude chcieť rozbiť, rozlámať. Robil to často, často šmaril o zem nejakú vec v afekte, demoloval veci presne tak ako sa niekto iný pokúšal demolovať jeho dušu. Bála sa, že z domova utečie. Také malé, pre nezasväteného človeka však neodškriepiteľné kroky vedúce do psychiatrickej ambulancie s výsledkom: poruchy správania. Na konci rozhodnutia podľa zákona boli lieky, ktoré chlapcovu bolesť nevyliečia, polícia, ktorej výsluchy chlapcove túžby nenaplnia. Je to tá najlepšia cesta ako sa stať asociálom, vyvrheľom, ktorý bude lámať v kolese iných, presne tak isto ako bola lámaná v kolese jeho duša. Prečo neexistujú zákony, ktoré zakazujú duševné zlomeniny?

5.

V lese to hučalo akoby vietor o všetkom vedel. O celom jej trápení. Sia schmatla dotazník, vyplnila nezmyselné riadky a bežala na poštu. Rozhodla sa vstúpiť do ringu, kde jej nikto nedá nič zadarmo, akurát jej otrieskajú o hlavu všetky prekážky. Tie jej zrazu vyrátaval každý aj bez vypýtania. Bola v ringu úplne sama, bez trénera, ktorý by ju oblial vedrom vody, keď už nebude vládať. A nebol tam ani rozhodca. Pravidlá v ringu určovala komisia, ktorá sa v tom šialenom zápase nepýtala to najdôležitejšie.

Čo chce, čo si želá ten chlapec.“

Už teraz mala hrôzu z absurdných návštev úradníčok, ktoré prídu na obhliadku. Skontrolovať čo? Koľko má šuplíkov v skrini a koľko párov ponožiek? Bude chobotnicu zaujímať ako sa chlapec cíti? Ako sa zmenil jeho svet, jeho spánok, jeho lesk v očiach, jeho život odvtedy, od kedy má tie ponožky v tých šuplíkoch? Dá sa toto vôbec odkontrolovať? Čo bude pre chobotnicu podstatné aby vyriekla ortieľ: áno, toto je to najlepšie riešenie pre chlapca.

Bolo jej jasné, že žiadna komisia to neodhalí, ani ju to nebude zaujíma a že ortieľ bude vynesený na základe nejakého nezmyselného detailu. Nechcela vedieť akého. Ten detail, ktorý považovala za najdôležitejší bol v jej srdci. Tento detail žiadna komisia neuvidí, chobotnica už vôbec nie, to by ho musela mať tiež.

„Budú mi kontrolovať aj káble na reprákoch?“

Ako vždy, keď do zmätku vniesol svoje vnímanie sveta, rozosmial ju. Vydýchla si, všetko je v poriadku, rozumejú si, dokonca majú spoločnú aj iróniu.

„Káble nech mi nechajú.“

„Neboj sa, žiadne káble, ani tie viditeľné, ani tie neviditeľné nikoho zaujímať nebudú.“

Závisť a žiarlivosť vie byť krutá. Vychovávateľka vedela presne o čom hovorí.

„Deti nevedia tie pocity spracovať, dávajú to najavo po svojom. Ťažký život chlapca sa teraz stal ešte ťažším.“

„Nechápem všetky tie pravidlá, koľko toho bude musieť chlapec ešte uniesť?“

„Ja to tak nenechám, nenechám vás v tom samých.“

Sama neverila vlastným ušiam, čo počuje. Ako zázrak sa vynoril prvý podporný hlas. A bol zároveň ako to vedro vody po prvom prehratom kole. V pondelok zaznie nový gong a bude pokračovať. Ešte to skúsi. Získa povolenie aby sa mohla o neho starať.

„Chcem sa vám poďakovať za podporu. Chlapec je vo svojej izbe, vybaľuje sa, je tu kľud a pohoda, varím večeru, jedným slovom sme doma.“

Akoby sa zrazu ocitli v inom vesmíre. Vo svete, kde je všetko prirodzené, normálne. Ako v bežnej domácnosti. Chlapec bol tak spokojný, mal všetko, čo mu jeho vlastní nevedeli dať.

6.

„Vy ste zneužila situáciu.“

Netušila o čom je reč. Tým, že chce pomôcť chlapcovi si predsa ona komplikuje život, tak koho tým zneužíva? Bola rozhodnutá reagovať len na to podstatné.

„Čo ak prehráte súd a nezveria vám ho?“

Ďalšie chápadlo, ktoré sa ani neobťažovalo počkať kým dôjdu tak ďaleko.

„Tak ich všetkých postrieľam.“

V danej chvíli to boli najúprimnejšie slová. Ak to v zdraví prežijú výsledok predsa nemôže byť iný len pozitívny. Nič iné si nepripúšťala. Aj keď všetky kroky od teraz budú už len ťažšie.

„Môže vám to skomplikovať jeho rodina.

Áno, tí čo ho sem poslali, čo sa o neho nestarajú, čo za ním prišli raz za celý čas, tí ktorým neprekážalo že Vianoce trávi v domove, tí môžu o všetkom zásadne rozhodnúť. Môžu ovplyvniť rozhodnutie súdu. Ďalšie nelogické maniere chobotnice. Jediné na čo myslela bola tá istá jediná otázka ktorú si kládla od začiatku. Opýta sa niekto konečne chlapca, čo chce on?

Postupne zisťovala, že v ringu je viac postáv, každá sa len egoisticky snaží o svoj prospech a to podstatné v tom zaniká. Ide predsa o toho chlapca, jeho slovo nie je dôležité? Ako k tomu príde. Musel prežiť to, že sa ho vlastní zriekli a dali do domova, a potom mu tí istí ľudia chcú zabrániť aby ich v tom niekto iný zastúpil. Kto tento postup vymyslel? Čo je tu hlavný zámer? Zjavne chlapcove dobro na poslednom mieste. Vie vôbec niekto, čím si musí prejsť toto štátne dieťa?

Na veľké prekvapenie sa po druhom kole zrodil nový výsledok. Chlapec ostáva dieťaťom domova. Sia sa môže o neho starať a nemusí ho vracať späť ako štafetový kolík. Bude musieť podávať správy. Zrazu sa ten spôsob našiel bez toho aby porušili zákon. Získali tým veľa. Rana, ktorú nespôsobili, sa nebude musieť ďalej nezmyselne zväčšovať, môže sa začať hojiť. Celú teóriu podčiarkol chlapec, keď sa vrátil zo školy.

„Ja tam už naspäť viac nejdem.“

Vyhlásil rezolútne a presvedčil vychovávateľky. On sa do domováckej rodiny už nevráti. Sia tomu rozumela, odmietol sa nechať ďalej lámať v kolese. To jedno zdravé vlákno sa prihlásilo k slovu. Udupaný, umlčaný hlas, ktorý v sebe roky dusil sa hlásil k slovu. Už nechcel čakať na nič. Aj keď sa ho snažila presvedčiť, že tých pár dní ešte môžu vydržať, on sa už nedal zastaviť. Počula jeho zdravý hlas, ktorý dobre vedel čo je pre neho dobré. Vedel, ako sa chce zachrániť. Niekedy je zázrak, že napriek všetkému to zdravé víťazí. Počítala s touto silou chobotnica? Vedia o ňom súdy? Tie súdy, ktoré žiadne liečenie nenaštartujú, no zastaviť ho môžu? Chobotnici to bolo úplne jedno. Bolo jej jedno či svoje chápadlá ovinie okolo zdravého alebo chorého dieťaťa. Ona ten rozdiel vôbec nevidela, ani ho vidieť nechcela.

Večer keď chlapec zaspal uvedomila si, aký dôležitý bol pre neho tento deň. Udialo sa niečo zlomové. On sa chcel do ich spoločného cieľa dostať najviac. Už to nebolo o tom roztrieskam, rozbijem, zbijem, ale poviem, vyjednám, dosiahnem čo chcem. Viem ako sa zachránim. Zmena sa odohrávala v priamom prenose pred jej očami. Sia bola na chlapca hrdá. Rozmýšľala o tom, čo vlastne ľudí lieči, či túto silu dokážu riadiť alebo len nepatrne usmerniť. Bola presvedčená, že celý proces riadi niečo vyššie a ona sa ho snažila podporiť. To bude ďalšia úloha, ktorá na ňu čaká.

7.

„Ahoj.“

„Čao Zolo.“

„Voláš z mobilu čo si dostal od nej?“

„No, prečo?“

„Čo si ešte dostal od tej ženskej?“

„Nič také, prečo sa to pýtaš?“

„Koľko môže ten mobil stáť, mohli by sme ho dobre predať chlapče.“

„Čo ja viem, neviem koľko stál.“

„Predáme ho na čierno, jeden kamoš ho kúpi.“

„A ja potom čo budem mať?“

„Budeš mať, neboj sa, kúpim ti nový, lepší. Čo ti ešte dala?“

„Rádio a repráky ale to ti nedám. Ten mi nevezmeš.“

„Mohol by si od nej pýtať nové tenisky aj bundu zimnú. Možno by ti kúpila aj korčule.“

„ Ja nechcem korčule, však neviem korčuľovať tak na čo ?“

„Všetko dobre predáme predsa a potom si kúpiš čo chceš.“

8.

„Volal jeho nevlastný otec, chce si ho zobrať na víkend. Potrebujem vedieť či chce chlapec ísť k nim.“

Sociálna pracovníčka zavolala naraz oboch. Chlapec mal čo robiť aby udržal nervy na uzde.

„Ja k nim nejdem.“

Neskôr sa rozhovoril o tom, že keby povedal pravdu ako to u nich doma vyzerá, prišlo by nám zle. Hovoril o tom, len keď boli sami.

„Bolo to strašné. Zavreli ma doma s dvoma mladšími sestrami a odišli. Nepovedali kam ani kedy sa vrátia. Často prišli opití.“

„Ty si tam ostal s dvoma sestrami sám, bez jedla?“

„No, nevedel som čo mám robiť. Jedna plakala, druhá sa hrala s bábikami. Niekedy nás zavreli do kúpeľne a nechali samých.“

Bolo jej jasné že tú situáciu nemohol ustáť. Že to muselo byť nad jej sily. O týraní zatiaľ nehovoril, no v správach o tom písané bolo. Bol trestaný zato, čo robili jeho dve malé sestry. Uľavilo sa mu, keď prišli do domova, keď sa trápenie skončilo.

„Tu som to nosil.“

Ukázal na srdce. Keď o tom hovoril, uvoľnilo sa niečo na jeho hrudi. Sia bola vydesená. Bola rada, že sa tá hrozná rana uzdravuje. Že sa vedel konečne poriadne nadýchnuť.

„Vedel som, že to nie je normálne. Snažil som sa prepíliť mreže na okne a utiecť.“

Objala ho a mlčky držala v náručí.

9.

Vždy keď dostala chobotnica ďalší záchvat, myslela na to, či má dosť síl čeliť jej sile. Aj teraz. Zdalo sa, že sa všetko podarí tak ako to plánovali. Všetky debaty a dohody smerovali k tomuto cieľu. No stačilo aby si chobotnica zmyslela, vytiahla jednu kocku zo stavebnice a bolo.

„Nedá sa to.“

To bola mantra, ktorú používali všetci tí, pre ktorých boli predpisy dôležitejšie ako potreby dieťaťa. Opäť ich to vrátilo na začiatok.

„Musíš tomu dať viacej času.“

Ďalšia mantra, ktorá v preklade znamenala „musíš čakať do nekonečna.“

Vedela, že sa nič nezmení, pokiaľ nezačne konať. Nechápala prečo sa tie prekážky kopia a neustále sa vracajú. Jednu preskočili a hneď boli tri ďalšie v ceste. Je možné že by niekomu záležalo na tom, aby ho nedostala? Aby teraz, keď sa pozbieral a stal sa bezproblémovým dieťaťom, aby sa teraz stal zaujímavejší pre chobotnicu? Bol dobrý do počtu? Prečo ho tak držia? Kto je tu vlastne pre koho? Ako je možné, že dieťa, ktoré môže byť so svojou matkou alebo náhradnou matkou musí trčať v anonymnej inštitúcii, ktorá sa tvári, že je tým najlepším miestom na svete. A pritom bolo jasné, že jej ide najviac o vlastnú existenciu.

„My vieme, čo je pre teba najlepšie.“

Ďalšia mantra schopná vziať vám svojprávnosť v mene vášho dobra.

„Musíš myslieť pozitívne.“

To bola mantra, keď už nebolo čo povedať.

„Keď to neunesieš a vrátiš sa na nížiny, utečiem za tebou.“

To bola jeho mantra. Chápala ho. Nedokázala mu nič zakazovať. Lenže tú najprirodzenejšiu reakciu by chobotnica nedokázala vôbec pochopiť. Nechcela na to myslieť, musí predsa existovať nejaký spôsob. Nemohla pomyslieť na to, že by ich niečo mohlo rozdeliť. Vstúpil do jej života s takou samozrejmosťou a patril do neho bez pochybností.

10.

„Varili ste niečo? Niečo tu smrdí!“

Privítanie v novom podnájme bolo vskutku srdečné. Suseda zaklopala, ostatné vyšli na chodbu, všetci mali zamorený vzduch od prepáleného oleja. Smrad ich vítal v novom podnájme. Vetrali celú noc no márne, všetko páchlo. V noci skoro zamrzli. Drahý podnájom bez teplej vody, bez umývadla, len vaňa s vodou a bez sporáka. Otočila vodovodný kohútik, ktorý jej ostal v ruke. Ešte šťastie, že vedela zavrieť vodu. Jedna porucha striedala druhú, všetko sa rozpadalo. Vydržala tam s ním ešte jednu noc a bolo jasné, že ďalej to nepôjde.

Ani ďalšie možnosti neboli žiadna výhra. Nádherný byt bol voľný ale iba na predaj. Inde bolo vysoké nájomné, ubytovanie len pre študentov, na dedine už obsadené a bolo rozhodnuté. Posledný stupienok na vrchol ešte nevystúpia.

„Prehrali sme bitku ale nie vojnu. Budem chodiť za tebou na víkendy, neboj sa.“

Chlapec mal napriek všetkým uisťovaniam, že je to len dočasné riešenie, strach.

„Odfotím ti papier z úradu o adopcii a vyvesíš si ho nad posteľ. A nezabudni pozrieť na hviezdy. Koľko ich tam je, toľkokrát ti hovorím áno, budeme spolu.“

Začínala veriť tomu, že sa to podarí, že čas pracuje pre nich. Papiere kolovali po úradoch. Chobotnica a jej obľúbená činnosť. Doporučené listy na všetko.

Sociálnu pracovníčku na prvej obhliadke zaujímal najmä chlapec. Bola prekvapená. Dom bol uprataný lepšie ako na Vianoce. No zároveň skontrolovala všetky izby. Chlapec stál pri okne, pozeral von oknom. Z úst mu vyšlo jediné slovo.

„Páči sa ti tu s tetou?“

„Áno.“ Ticho zašomral s pohľadom upretým dole. Viac z neho nedostala.

Mala to byť obhliadka domu a ten bol v poriadku. Môže začať prípravu.

„Ak nespravíte prípravu do roka, budete vyradená.“

Ako ju vôbec mala začať keď príslušná lektorka trčala už dva týždne na dovolenke?

Čerstvý vzduch jej toľko toho pripomínal. Vždy keď sa vzduch ochladí, príroda sa utíši, ten kľud pocítila aj ona. Mystické ranné hmly všetko zahaľovali tajomstvom. Postupne ako spadli listy zo stromov padali aj všetky ilúzie, ostávala len holá pravda. Všetok balast tu je len na krátky čas a ostane len to podstatné. Čo jej ostane tentokrát na Vianoce? Zažila to viackrát v živote, pocit, keď niečo definitívne končí a odchádza do minulosti. Niečo ju premohlo a musela ísť ďalej netušiac kam. Ach bože, koľko snov sa už takto rozpadlo.

11.

Sia sa do výšin pobrala s naivnou predstavou, že sa v harmónii udrží celý týždeň. Stačil však jeden deň a všetko bolo zase hore nohami. Vrátiť chlapca na noc predstavovalo peklo. Kontrola pri prezliekaní, pri sprchovaní, odpočúvanie telefonátov, zákaz počúvania hudby, už len centrálne vypnúť elektriku a ste v base. Chobotnica nemala v repertoári žiadne slová na dobrú noc. Vlastne mala: „Otoč sa k stene.“

Začala pochybovať. Nebude lepšie zachrániť najprv seba a z nížin bojovať o chlapca? Nechá ho tu. Strašná predstava. Nebude chránený nikým a ona doma z bezmocnosti a smútku zošalie. Všetko viselo na vlásku, každá dohoda sa dokázala zvrtnúť a ostala po nej len trpká chuť.

„Máš tam nejakú podporu? Alebo si na to úplne sama?“

„Čo myslíš prečo ti volám?“

„Nemôžeš zobrať do archy všetky zvieratá…“

To bol hlas, ktorý jej situáciu vystihoval.

„Musím rešpektovať zákony.“

Nakoniec v tej arche ostane sama. Bude rada, keď zachráni aspoň seba. Trápila sa. Niečo ju ťahalo domov. Preč z tohto blázinca. Bola tam len kvôli chlapcovi, snažila sa vydržať čo najdlhšie.

„Skús byť nad vecou.“

Aha. Nad vecou. Ktorou? To už nevedela vôbec. V Domove sa prevalila aféra, ktorá potvrdila šikan. A šíril sa ako vírus. Všetci si pripadali šikanovaní a všetci hľadali vinníka. Márne. Vyčerpávali sa v malicherných konfliktoch, vymyslených intrigách a polopravdách. Zrazu sama Sia sedela za volantom do najbližšieho mesta aby získala potvrdenie o nevine chlapca. Zastavila. Čo to robí? Je toto ešte jej práca? Zháňa dôkazy neviny na kruté očiernenie chlapca. Niekto ho očiernil zámerne. Špirála útokov sa roztáčala čoraz rýchlejšie. Dokonca ju boli schopní odpočúvať za dverami pracovne. Všetky detaily potvrdzovali diagnózu šikany. Naháňalo to strach. A chlapec? Odrážal útoky rodiny cez telefón, čelil šikane na izbe, rátal dni a noci kedy odídu spolu na nížiny. Veľmi často bola situácia neznesiteľná.

„Chcem sa vrátiť do domova a potom k rodine.“

Iste k rodine, ktorá sama potrebovala pomoc. Nie nebola to túžba po rodine a ona to vedela. Bola to silná manipulácia, ktorá sa dala tušiť. Neuveriteľné, ale bolo to tak. Nakoniec to celé zničí on, chlapec.

„Návrat do biologickej rodiny nie je možný.“

Sociálna sestra dobre vedela, že to vie aj chlapec. Sedela tam a vedela, že sa jej všetko rúca. Že mu už nikdy nebude môcť veriť. Mesiace tvrdil, že chce odísť s ňou a zrazu toto. Zo dňa na deň. Čo prehliadla? Nebola si vedomá ničoho. No možno sa onedlho nájde niekto, kto prehlási niečo o tom, koľko sily chlapec potreboval aby jej povedal pravdu. Nakoniec to vypadá tak, že ona je tou jedinou prekážkou v jeho šťastí. To čo bolo pred týždňom nemysliteľné sa stávalo skutočnosťou.

Stačilo, chce ísť domov, nie na týždeň ale navždy. Niečo sa muselo stať, niekto zasiahol aby chlapca presvedčil.

„Potrebujú chlapca aby dostali byt.“

Odišla domov sama. Prvýkrát. Chlapec ostal v horách. Nemohla sa s ním ani rozlúčiť. Nakoniec musela uznať, že deti sa majú v domove dobre. Nastúpia do vlaku keď pre nich nejaký príde a bez problémov tiež z neho vystúpia. To, že možno robia chybu nerieši nikto. Je im to jedno. Potrebujú deti do počtu. Sia rozmýšľala kedy mala ona v živote takúto možnosť, nastúpiť a vystúpiť bez následkov. Neprišla na nič, ona takú možnosť nemala. Vždy bola vedená k zodpovednosti, nikdy nič neostalo bez následkov.

Keď si doma unavená ľahla ozval sa tichý hlas, ktorý opakovala vždy chlapcovi: „dostanem ťa odtiaľ“. Ten hlas už nepatril chlapcovi, hovoril to jej. Jasne, zreteľne, jednoznačne. Hlas, ktorý ju oslobodzoval. A ona mu verila. Je dobojované. Netreba ľutovať nikoho. Všetko sa zdá byť v poriadku. Vedela, že to tak nie je, že to nie je v poriadku a čas to ukáže. Bola rozhodnutá ten čas tomu dať. Dať ho hlavne sebe, pripadalo jej nemožné vrátiť sa. Celé jej vnútro kričalo, že sa tam už vrátiť nechce. Po 3 dňoch doma si tým bola istá.