ŠKOLA ÚSTREDNÉHO VÝBORU KOMUNISTICKEJ STRANY ČÍNY: V TIENI KONFUCIA A POD DROBNOHĽADOM MARXA
Čínska ľudová republika má množstvo inštitúcií, ktoré pôsobia navonok neviditeľne, no vo vnútri systému zohrávajú zásadnú úlohu. Jednou z nich je stranícka škola Ústredného výboru Komunistickej strany Číny (CPC). Počas mojej návštevy tejto inštitúcie, ktorá bola založená ešte v roku 1933, sa otvoril priestor nielen na oboznámenie sa s jej fungovaním, ale aj na zamyslenie sa nad širšími súvislosťami súčasného čínskeho vývoja a postavenia marxizmu v 21. storočí.
Stranícka škola nepôsobí ako klasická vzdelávacia inštitúcia. Jej cieľom nie je produkovať akademické tituly, ale budovať ideologickú a praktickú pripravenosť elít. Slúži ako výcvikové centrum, výskumné pracovisko, poradné teleso pre vládu a zároveň ako mechanizmus zabezpečujúci kontinuitu a súdržnosť vo vedení štátu. Štruktúra školy je rozdelená na päť úrovní – od ústredia cez provinčné a mestské úrovne až po okresy a obce. Ide teda o systém, ktorý preniká do každej vrstvy verejného života.
Vzdelávací proces je zameraný nielen na ideologické ukotvenie, ale aj na rozvoj konkrétnych schopností.
Účastníci sa učia, ako komunikovať s verejnosťou, ako riešiť spoločenské konflikty, ako reagovať na mimoriadne udalosti a ako čeliť sociálnym problémom v praxi. Nejde o izolovanú teóriu, ale o aplikovaný systém riadenia s dôrazom na praktické potreby a stabilitu.
Kurikulum školy je postavené na pilieroch marxizmu, filozofie, ekonómie, práva, diplomacie, kultúrnej politiky a otázok týkajúcich sa etnicity, náboženstva a tzv. zjednoteného frontu. Ide o koncept, ktorý zdôrazňuje spoluprácu medzi rôznymi sociálnymi vrstvami vrátane súkromných podnikateľov, ktorí – hoci mimo verejného sektora – sa zaviazali k rozvoju krajiny a nesú zodpovednosť voči spoločnosti.
Táto ideová základňa sa neustále prispôsobuje aktuálnym výzvam. Dôkazom toho je súčasný balík reforiem schválený počas posledného pléna ÚV KSČ. Hovorí sa o tzv. modeli „5+1+1“, ktorý pokrýva sedem hlavných oblastí: ekonomiku, politiku, kultúru, spoločnosť, ekológiu, bezpečnosť a budovanie strany. Prvých päť bodov zodpovedá klasickým cieľom socialistickej výstavby. Zvyšné dva predstavujú nové priority: bezpečnosť v podmienkach globálnych napätí a modernizáciu politického aparátu v zmysle technologického a administratívneho pokroku.
Ekonomický model Číny, často nepochopený zo západnej perspektívy, je postavený na organickom prepojení trhu a socializmu. Na jednej strane existuje dynamický súkromný sektor a otvorenosť voči svetovým trhom, na strane druhej však prevláda verejné vlastníctvo, regulovaná distribúcia bohatstva a politická kontrola nad kapitálom. Čínski predstavitelia zdôrazňujú, že trh je nástroj, nie ideológia. Kapitál nevládne, ale slúži. V tom spočíva kľúčový rozdiel oproti západnému modelu, kde politická moc často podlieha ekonomickým elitám.
Politické reformy sa sústreďujú na tzv. „celoprocesnú ľudovú demokraciu“. Ide o kombináciu volieb, verejných konzultácií, komunitného zapojenia a participatívneho rozhodovania. Tento model nepredstiera pluralitu pre pluralitu samotnú, ale usiluje sa o efektívnosť a reprezentáciu v rozhodovaní. Čínski predstavitelia tvrdia, že dôležité nie je, koľko strán má krajina, ale aká je schopnosť systému meniť politiku v prospech ľudí. V Číne je politická moc stabilná, no schopná zásadných reformných posunov.
Kultúrna politika sa opiera o myšlienku, že materiálna hojnosť bez duchovného a etického rozmeru nestačí. Udržiavanie kultúrnych a morálnych hodnôt je vnímané ako nevyhnutný komponent sociálnej stability. Do toho zapadá aj fenomén verejného pohybu – cvičiacich skupín v parkoch, vonkajších telocviční či zdravotných kampaní, ktoré reflektujú nové výzvy – napríklad pribúdajúci problém nadváhy, ktorý je dôsledkom rýchleho rozvoja, nie chudoby.
V oblasti sociálnej politiky je dôležitým faktorom starnutie populácie. Zatiaľ čo kedysi Čína čelila problémom s preľudnením, dnes vláda motivuje mladých ľudí k zakladaniu rodín a zlepšuje systém sociálneho zabezpečenia, zdravotnej starostlivosti a dostupnosti bývania.
Environmentálne reformy sa už prejavili v praxi: zlepšená kvalita ovzdušia v mestách, rozšírenie elektromobility, infraštruktúra pre bicykle či presun priemyselných závodov mimo mestské oblasti. Cieľom je uhlíková neutralita, no zároveň aj zachovanie tempa hospodárskeho rastu. Nejde o environmentálny moralizmus, ale o pragmatickú transformáciu.
Západní socialisti často kritizujú čínsky model ako odchýlku od ortodoxného marxizmu. No čínski predstavitelia reagujú jasne – Marxovo učenie nemá byť dogmou, ale živým rámcom pre analýzu a prax. Čína neprijala trhové princípy ako ideologický cieľ, ale ako nástroj pre dosiahnutie spoločného blahobytu. Dôležité je, že kapitál nemá „prirodzené práva“ – ako je to kodifikované napríklad v USA. Politika zostáva nad ekonomikou.
Čo sa týka podnikateľov – tí sú do systému integrovaní nie ako dominantná trieda, ale ako súčasť zjednoteného frontu, kde sa od nich očakáva spoločenská zodpovednosť a rešpekt k socialistickým hodnotám. Takáto dialektická pružnosť – spojená s ideovou pevnosťou – je vnímaná ako podmienka prežitia a modernizácie socializmu.
Ak má marxizmus prežiť ako globálny emancipačný projekt, musí sa učiť prispôsobovať historickým podmienkam. To neznamená vzdanie sa princípov, ale ich konkretizáciu. Čínska cesta nie je univerzálny návod, ale je dôkazom, že alternatíva existuje. A tá si zaslúži nielen kritiku, ale aj porozumenie.
***
Na štvrtej výstave krajín strednej a východnej Európy v Číne bolo tento rok Slovensko špeciálny hosť. 
Musím povedať, že záujem čínskych médií aj verejnosti bol obrovský a Slovensko jednoznačne zažiarilo. 
Teším sa, že som mohla byť pri tom.
