Vynikajúcim príkladom strategického prepojenia tradície a súčasnosti je prístup Číny k filozofii Konfucia, ktorá, naďalej zohráva kľúčovú úlohu pri formovaní morálnych a spoločenských základov čínskej spoločnosti. Proces inteligentnej reinterpretácie minulosti, ktorý si zachováva nadčasové hodnoty Konfuciovho učenia ako sú priateľstvo, solidarita, umiernenosť a cnosť, bez toho, aby sa nechal pohltiť sentimentálnou nostalgiou, predstavuje jeden z najdôležitejších aspektov čínskej stratégie modernizácie.
Spojenie historického odkazu s inováciou a progresom, spolu s pevnou národnou jednotou a jasnou víziou budúcnosti, vytvára základ, z ktorého čínska spoločnosť čerpá a môže tak byť dynamickým a efektívnym hráčom na globálnej scéne.Západ sa však stále nachádza v dilemách, ktoré ho nútia považovať tradície za prekážky modernity, alebo naopak, modernitu za hrozbu pre tradície.
Tento rozpor medzi zachovávaním historických hodnôt a prijímaním inovácií sa v západných spoločnostiach stále rieši prevažne ako dichotómia, ktorá často vedie k stagnácii. Proti sebe stoja síce vplyvy globalizácie, ktoré ponúkajú rýchlu a nekompromisnú modernizáciu, ale zároveň narastajú obavy z ohrozenia národných identít a kultúrnych hodnôt, ktoré poháňajú konzervatívne snahy o ochranu kultúry, no často nás ťahajú do spiatočníckeho a príliš zjednodušeného myslenia.
V tomto smere by Západ mohol čerpať inšpiráciu z čínskeho modelu, ktorý dokazuje, že nie je nevyhnutné buď úplne sa vzdať tradičných hodnôt v mene pokroku, alebo sa utiahnuť do minulosti v reakcii na moderné výzvy. Je možné vytvoriť dynamickú syntézu medzi minulosťou a súčasnosťou, ktorá bude nie len uchovávať hodnoty, ale aj formovať priestor pre rozvoj. Čína ukazuje, že tradícia môže byť základom pre inováciu, ktorá nielenže nezastavuje progres, ale ho skôr podnecuje a umožňuje, aby sa spoločnosť adaptovala na zmeny bez toho, aby strácala svoje korene.
Hodnotím veľmi pozitívne tieto reportáže z Číny.
Konečne poznatky aj odtiaľ, nielen snaha obracať sa na západné skúsenosti. Pre nás zväčša už nepoužiteľné, pretože naša sociálna skúsenosť je o socializmus vyššia, ako západná kapitalistická, aj keď ten kapitalizmus je silne socializovaný.
To nekritické preberanie kapitalistických skúseností nás priviedlo do dnešného stavu a úsilia zabrániť prudkému hospodárskemu, sociálnemu úpadku. Postsocialistické krajiny empiricky predpokladali, že konzumná, spotrebná spoločnosť je vyspelejšia, hoci z teoretického hľadiska ide o spoločnosť v úpadku.
…
Čína oproti Západu má výhodu otvorenej mysle, prístupnej zmenám. Konfucianizmus nie je náboženstvo, ale filozofia života, súbor praktických rád pre život. Armádu a vojny postavil na vzdialené 8. miesto, preto Čína si získava svet hospodárkou, obchodnou spoluprácou a kultúrou.
…
Rozdiel čínskej a európskej kultúry spočíva tiež vo vzťahu k minulosti, metóde zmien. Pri Číne môžeme hovoriť o pozitívnej negácii, v Európe o zápornej negácii.
Európania, ak chcú dosiahnuť zmenu, potrebujú znenávidieť minulosť, zbúrať ju, zničiť a stavať na ruinách. Európania cez kresťanstvo zničili väčšinu poznatkov o pohanskom antickom Grécku, ako počiatku európskej civilizácie a vzdelanosti. Nebyť arabských prekladov, zostalo by toho dosť málo. Všetky európske revolúcie boli ničivé. Progresívne sily v r. 1968 tiež sa snažili odsúdiť minulosť ako zločinnú, čo viedlo k nezdaru Pražskej jari. V r. 1989 sa tiež búrala minulosť ako zločinná, namiesto toho, aby sa na nej budovalo.
Naopak, Číňania napriek otvorenosti zmenám minulosť nebúrajú, ale ju pozitívne negujú, rozvíjajú ju. Preto sa zachovala tradičná čínska medicína. Preto v r. 1989 socializmus nezničili, ale od r. 1978 rozvíjali Čínu cez 4 modernizácie. Výsledný efekt v stave Číny a EÚ vidíme.
Táto metóda pri absolutizácii môže mať aj svoje negatíva. Keď v r. 1368 prevzala moc v Číne dynastia Ming, sprvu sa zdalo budovaním námorných flotíl, že sa vydá cestou kapitalizmu a expanzie. Ale zvíťazilo evolučné rozvíjanie čínskeho feudalizmu, ktorý do 17.-18. st. utvoril vyspelejšiu, blahobytnejšiu spoločnosť ako európsky kapitalizmus. Ale v 18.-19. st. sa začal prejavovať nižší potenciál feudalizmu ako kapitalizmu.
Ďakujem za túto spätnú väzbu a taktiež zaujímavé doplnenie mojich postrehov. L.H.