Mali by socialisti prijať Dubčeka, aj keď ho zneužíva liberálna pravica?

Veru, ťažko odpovedať na túto otázku. Kto sa zaoberá dejinami socialistického myslenia, má talent pre pochopenie reálnej politiky, geopolitiky a všeobecne historických procesov, len ťažko dokáže uveriť predstave, že by sa v 60. rokoch prešlo na socializmus s ľudskou tvárou bez toho, aby to zneužila pravica na nastolenie trhového kapitalizmu tak, ako to urobila v roku 1989.

V prieskume DAV DVA, hlasovaní Dubček vs. Husák dopadlo hlasovanie 40% ku 60%, aj to je jeden z dôvodov prečo sa zamýšľať nad tým, ako interpretovať osobnosť Dubčeka.

Zužana Čaputová v jednom zo svojich príhovorov povedala, že rok 1968 dokázal, že socializmus nemôže mať ľudskú tvár, resp. presne povedala: „rozdrvili teóriu, že socializmus môže byť aj demokratický.“ A toto je to podstatné, čo ma motivovalo k článku. Ak prijmeme fakt, že pravica argumentuje tým, že socializmus nemôže mať ľudskú tvár preto, že sa v roku 1968 nepodarilo pretvoriť vtedajší model socializmu na model socializmu reformného, hráme ich hru. Hádať sa s liberálmi o tom, že v roku 1968 bola studená vojna, že bolo XY faktorov, prečo sa veci vyvinuli tak zle, ako sa vyvinuli, je strata času. Nemajú záujem viesť racionálnu diskusiu a vo väčšine prípadov argumentujú emocionálne, ba dokonca šovinisticky (útoky na ruské etnikum, a to bez ohľadu na to, že vo vojskách Varšavskej zmluvy boli aj iné národy). Styčný bod, kde je ešte otvorená možnosť diskusie s liberálmi je Dubček. Liberáli sú ochotní uznať z celého socialistického myšlienkového sveta jedine jeho, a to im vôbec nevadí, že bol členom komunistickej strany, ktorú by vo svojom fanatizme najradšej vymazali z dejín.

Nie je náhoda, že meno Alexandra Dubčeka si sprivatizovala liberálna pravica. Dubček v ľuďoch symbolicky, a to bez toho aby si od neho prečítali čo i len jednu jedinú vetu, evokuje ideálneho politika a symbol nádeje na lepší, humánnejší, slobodnejší socializmus, po ktorom český, moravský aj slovenský národ úprimne túžil v 60. rokoch. V podstate je už jedno, či to myslel alebo nemyslel úprimne, či sa nechal alebo nenechal oklamať (teda v roku 1989 sa teda dokázateľne pri spolupráci s Havlom nechal), dôležité je, že ešte aj v roku 1989 boli ľudia ochotní bojovať za Dubčeka a za socializmus s ľudskou tvárou. Marketing je silná vec a netreba ho podceňovať. A je fakt, že Dubček sa stal symbol, či sa nám to páči alebo nie.

Dubček ako dobrý marketér

Bez ohľadu na to, že Dubček nemal svoj koncept prepracovaný, nerátal s geopolitickými reáliami a nebol tak obratný a skúsený politik ako Gustáv Husák, stal sa symbolom nádeje. Iste, je to viac marketing, než poctivá teória socialistickej reformy, ktorá by bola trvalo udržateľná a nezvrtla sa na transformáciu do kapitalizmu, ale to slovo socializmus tam je. Je pozoruhodné, že aj ľudia, ktorí slovo socializmus už z princípu odmietajú (pisálkovia z Denníka N či slniečkári z PS-ka) majú zaťatá päste, keď sa vôbec vysloví, razom, pri Dubčekovom mene, stávajú sa buď horlivými zástancami socializmu s ľudskou tvárou alebo argumentujú ako Zuzana Čaputová, že socializmus s ľudskou tvárou vlastne nie je možný, pretože by to tí hore, teda „tí zlí“, nikdy nedovolili. Avšak keď sa spýtate na otázku, či si pod tým socializmom s ľudskou tvárou predstavujú, nedostanete žiadnu jasnú a teoreticky zdôvodnenú odpoveď. Je to len marketingové heslo.

Povedzme si otvorene, hoc sa nám môže páčiť model plánovaného socializmu, ktorý sa v minulosti na Slovensku aplikoval napr. v 70. a 80. rokoch, už sa tak skoro, a možno nikdy nevráti. Dubčekov reformný socializmus alebo aspoň, ak už nič iné, tak aspoň silný sociálny štát (čo je napr. dlhodobý program Smeru), je tak jediné reálne, čo sa dá v súčasnej situácii dosiahnuť. Radikálni trockisti, leninisti, maoisti a anarchisti budú hromžiť, aké je to reakcionárske, aké je to spiatočnícke a tak ďalej, ale situácia je taká, že jednoducho neexistuje žiadne silné robotnícke hnutie, žiadna silná a politicky angažovaná trieda, ktorá by dokázala presadiť radikálnejší model zmeny k sociálne spravodlivejšej spoločnosti.

Musíme Dubčeka zobrať na milosť, aj napriek tomu, že sme možno viac fanúšikmi Gustáva Husáka. Dubček do dejín socializmu patrí, tak ako Husák, tak ako Novomeský, tak ako Clementis. Nemôžeme dovoliť pravici, aby ho zneužívala na svoj marketing a šírenie či už protiruskej propagandy alebo antikomunistickej propagandy.

Dubčekov sen v 21. storočí

Návrat k socializmu 70. rokov už nie je možný. Minimálne v blízkom horizonte, za to oveľa reálnejší sa stáva reformný socializmus resp. radikálnejšia forma sociálnej demokracie. Ak chce ľavica v súčasnom svete urobiť aspoň niečo pre široké masy pracujúcich, mala by pochopiť, že namiesto veľkolepých nereálnych plánov by sa mala uskromniť aspoň so skromnejším cieľom sociálne spravodlivejšej spoločnosti aj v rámci systému.

Ako hovorí Immanuel Wallerstein, systém je globálny, nemožno ho meniť z pozície Slovenska ako semiperiférie. Stav ľavice v zahraničí je na tom ešte horšie. V socialistických stranách prevládajú slniečka a namiesto poctivej triednej politiky riešia dokola a dokolečka len práva menšín. V takomto stave rozkladu a beznádeje radikálnejších ľavicových hnutí je jediné možné presadiť reformné opatrenia pre zlepšenie stavu pracujúcich už v rámci systému.

Iste, ak by sa po 20 rokoch zmenila situácia a bolo by možné posunúť diskurz viac doľava, budem zatracovaný ako spiatočník, ale v dejinách to tak býva, že kukuriční revolucionári vylezú po vojne a oháňajú sa svojou radikálnou principiálnosťou. Budú bojkotovať akýkoľvek boj za sociálne práva v prítomnosti, pretože to je zbytočné, napomáha to udržaniu systému a treba čakať na revolúciu. Ale tá vôbec nemusí prísť a keby aj prišla, obávam sa, že by mala katastrofálne následky. Ľudia v tomto systéme musia žiť, a ak nie sme chladní politickí pragmatici, mali by sme za ich práva bojovať.

Avšak radikálnejší prístup k sociálnemu štátu je realizovateľný už dnes. Je to jediný realistický program pre ľavicu v roku 2020. Dubčekov socializmus s ľudskou tvárou treba pretaviť do reality cez silné progresívne zdanenie, milionársku daň, podporu samosprávneho riadenia podnikov, družstevníctva, zabezpečenia práva na bývanie či boj proti komercionalizácii zdravotníctva. To všetko sú realistické ciele.

Iste, mnohí z nás si želajú národné podniky v slovenských rukách a oveľa vyšší level socializmu, ale skutočne buďme realisti. Pozrime sa na to, kto nám vládne a pozrime sa aj na to, akú má podporu myšlienka socializmu v súčasnej spoločnosti. V takomto stave je skutočne aj malé opatrenie pre zlepšenie sociálnych práv (v ťažkom boji s neoliberalizmom, ktorý vedie vďaka štedrej finančnej podpore presilovku) obrovským úspechom. Ospravedlňujem sa radikálom, že im ničím sny krutou realitou, ktorú predstavuje neoliberalizovaná mládež lajkujúca Zomri a fanatikov z PS, skrachovaní podnikatelia voliaci SaS v nádeji, že keď zničíme ten „hnusný štát,“ budú raz oni „tí hore“, pseudorevolučná masa voliaca fejkového revolucionára Matoviča, voliči Za ľudí, ktorých sen je pozatvárať polovičku Slovensku zo sympatií k socializmu a za nesympatie s americkou ambasádou či Kotlebovci, ktorých jediným programom je programová nenávisť k istému etniku a boj proti 5G a rúškam – ako chcete v takejto spoločnosti presadiť niečo viac, než silný sociálny štát. V takomto stave je aj záchrana elementárnych princípov súčasného sociálneho štátu úspechom. Čas, ktorý žijeme pripomína po-thermidorskú dobu, a v takejto dobe, je aj zachovanie už vybojovaných práv, revolučným činom.

Peter Hron

---