Ed. Ilona Švihlíková a Petr Drulák: Modernizace nebo úpadek, průmyslová politika zprava i zleva / Modernizácia alebo úpadok, priemyslová politika sprava aj zľava, Praha: Dauphin, 2024, 216 s.
Kniha Modernizace nebo úpadek, průmyslová politika zprava i zleva / Modernizácia alebo úpadok, priemyslová politika sprava aj zľava je zostavená z príspevkov prevažne českých autorov, ktorí sa profesionálne venujú najmä ekonomickým témam. Napriek rozdielnym doktrínam, ovplyvňujúcim ich politickú orientáciu, jedenástich autorov spája presvedčenie, že súčasťou hospodárskej politiky musí byť uvážená priemyselná politika, ktorá vychádza z potrieb a záujmov zvrchovaného štátu.
Editormi predloženej publikácie sú ekonómka Ilona Švihlíková a odborník na medzinárodné vzťahy, politológ Petr Drulák. Publikácia je rozdelená do troch tematických okruhov. V prvej časti sa autori jednotlivých príspevkov zaoberajú teóriou a históriou priemyselnej politiky. Ďalšia časť knižného diela je zameraná na možnosti českej ekonomiky. Poznatky uverejnené v tejto pasáži však majú potenciál osloviť aj slovenského čitateľa, keďže s českým národom nás spája nielen spoločná história, ale tiež obdobné ekonomické, sociálne a geopolitické problémy, ktorým musíme čeliť. Tretia časť je venovaná priemyselnej politike vo svete.
Autori publikovaných príspevkov sa zhodujú na tom, že vláda suverénnej krajiny musí prijímať rozhodnutia, ktoré prispievajú k jej hospodárskemu rozvoju a konkurencieschopnosti so zámerom zvyšovať životnú úroveň obyvateľov príslušného národného štátu. Pri hodnotení zmien, ktoré sa udiali za posledných 35 rokov sa zdá, akoby vlády v transformujúcich sa krajinách niekdajšieho východného bloku, medzi ktoré patrí aj Česká republika a Slovenská republika, rezignovali na vlastnú (národnú) hospodársku a priemyselnú politiku. Akoby jedinou cestou i cieľom bolo začlenenie (podriadenie) priemyselného potenciálu príslušných krajín do výrobných a dodávateľsko-odberateľských vzťahov, ktoré sú formované ekonomicky najvyspelejšími krajinami kolektívneho Západu. Prirodzene, tieto skutočnosti súvisia aj s politickou reprezentáciou a ideologickým zameraním, ktoré ovplyvňuje ich rozhodovanie v ostatných rokoch. Ako konštatuje vo svojom príspevku Radek Adamec (Polská inspirace): „Aktuálne vládnuce liberálno-demokratické strany sú však svojou vazalskou mentalitou prakticky zapredané cudzím záujmom.“ (str. 162)
V tomto ohľade je nedobrým príkladom aj Slovenská republika, kde časť (liberálne, liberálno-konzervatívne či progresivisticky orientovaného) politického spektra takéto cudzie záujmy falošne vydáva za domáci slovenský záujem… Takáto stratégia generuje ďalšie problémy, lebo neprináša zásadné benefity pre obyvateľov i štát, v ktorom veľké podniky spravidla so zahraničnou vlastníckou štruktúrou realizujú svoju priemyselnú produkciu. Závažným problémom je odliv dividend do zahraničia. Ako uvádza Jaroslav Ungerman vo svojom príspevku (Český průmysl – Historie a perspektivy): „… ročný odtok dividend z českej ekonomiky – alebo to môžeme nazývať aj rentou – je vyše desať miliárd eur, teda minimálne 250 miliárd korún. To je úplne zásadný problém národného hospodárstva, ktorý súčasnú českú ekonomiku stavia na úroveň neokoloniálnej ekonomiky.“ (str. 140) K tomu možno snáď len dodať, že spomínané postavenie nie je charakteristické len pre ČR, ale rovnako a možno ešte drakonickejšie platí i pre Slovensko, ktoré sa nachádza na periférii Európskej únie.
Okrem odlivu dividend môžeme sledovať aj ďalšie závažné problémy. Tie sú v konečnom dôsledku umocnené trendmi, ktoré nepoškodzujú len ČR alebo SR, ale v poslednom období zasahujú i krajiny samotného jadra Európskej únie. Oslabené postkomunistické štáty bez adekvátnych ekonomických nástrojov, prostriedkov i kapitálu majú zásadný problém čeliť dopadom takých fenoménov ako zelená dohoda, obchodné vojny medzi civilizačnými celkami či sebapoškodzujúca stratégia protiruských sankcií. Okrem toho, v systéme, v ktorom sa po takzvanej finančnej kríze akcelerovala socializácia strát a kapitalizácia ziskov, dnes čelíme aj silnejúcej imperiálnej politike globálnych mocností. Kriticky zmýšľajúcich intelektuálov i širšiu občiansku verejnosť by táto situácia mala prirodzene viesť k zamysleniu, ako opätovne začať ovplyvňovať hospodárske procesy na úrovni (národného) štátu.
Odpoveď, ktorú poskytuje predložená publikácia nie je vyčerpávajúca, ale otvára dôležité témy, ktoré je potrebné ďalej rozvíjať. Ilona Švihlíková vo svojom príspevku (Překonání závislosti) opisuje sériu postupných krokov, ktoré je nevyhnutné uskutočniť. Za prvé, neúprosná analýza fungovania ekonomiky (v príslušnom štáte). Za druhé, odstránenie deformácií, ktoré bránia aplikácii priemyselnej politiky a ekonomickej efektivite. V rámci tohto okruhu sa zaoberá problematikou kartelov a ich pôsobením na hospodársku súťaž, koncentráciou daňovej sústavy na nepriame dane, zneužívaním vnútropodnikových cien (dodávateľské vzťahy medzi materskou firmou a jej dcérskymi spoločnosťami), či kompetenciami štátneho celku. Zohľadňuje pritom napĺňanie priemyselnej politiky tak, ako jej vymedzenie chápal už významný nemecký ekonóm Fridrich List. Švihlíková v tomto kontexte uvádza, že s priemyselnou politikou bezprostredne súvisí aj kapacita štátu: „…uskutočňovať a realizovať dlhodobé rozhodnutia, prípadne byť schopný ich korigovať tak, aby dochádzalo k zlepšeniu životného štandardu občanov a pozície ekonomiky vo svetovej deľbe práce.“ (str. 79) Švihlíková ako ďalšie z postupných krokov navrhuje analýzu svetovej ekonomiky, na to nadväzuje sektorová analýza a výber vhodných nástrojov, ktorý bude zodpovedať špecifikačnému profilu príslušnej rezortnej politiky.
Igor Volný vo svojom príspevku (Od národního obrození k dekolonizaci) vyjadruje optimistické presvedčenie, že aj otvorená a exportne orientovaná ekonomika si musí klásť veľké ciele. Ich naplnenie je podmienené základnými predpokladmi, pričom vedenie krajiny či ekonomické centrum musí mať pevne v rukách všetky faktory vedúce k potencionálnemu úspechu: „…ako jednoznačne definovaný a profitabilný bude podnikateľský zámer; či sú po celý čas realizácie zvolenej koncepcie k dispozícii potrebné prostriedky domácej proveniencie (kapitál, know how, suroviny a energie, ľudské zdroje a taktiež rezervy pre prípad nečakaného vzniku „úzkeho hrdla“); či bude pre ich prijatie dostatočne priateľsky naladené vedľa domáceho i vonkajšie okolie, pre ktoré sme vždy nevítanou konkurenciou; aká je či bude naša schopnosť sa adaptovať na zmeny vonkajších podmienok (keď už nemáme možnosť ich fakticky vytvárať); a v neposlednom rade, či je hospodársky mechanizmus priaznivo naklonený takto masívnym makroštrukturálnym zmenám a nie je ich brzdou.“ (str. 119)
Ako je uvedené v názve knihy, priemyselnou politikou sa zaoberá sprava aj zľava. Teda z konzervatívnej i socialistickej doktríny. Profesor Drulák v jej závere uvádza: „Pre ľavicu inklinujúcu k národnej solidarite je jasným nepriateľom globálny kapitalizmus, pre pravicu vychádzajúcu z národného kapitalizmu je im globálna správa.“ (str. 204) Riešenie identifikuje v ich spojení na národnej úrovni. V prospech štátu, nie obchodníkov z Davosu. V prospech vlastných obyvateľov a nie bruselských technokratov.
Marián Klenko
