Vo svojom nedeľnom príhovore zdôraznil, že SMER-SSD síce stojí za vládnou koalíciou, ale nemôže sa opakovať, že niekto bude meniť názory, ktoré boli dohodnuté. „Odmietam aby niekto, na úkor SMER-SSD riešil svoje vnútorné problémy, ktoré v stranách majú…“ dodal premiér SR. Dodal, že bude dôsledný aby sa dodržiavali dohody na koaličnej rade. Stanovil cieľ udržať vládu do roku 2027, no súčasne byť politicky úspešný. Neskôr sa dotkol otázok Ukrajiny, ale aj vývoja slovenskej kultúry.
Pre mňa je hodnota koalície vyššiu ako reagovať na to, čo niekto z koaličných partnerov povie, zdôraznil. Slovenská ekonomika žiaľ stojí iba na výrobe áut, a preto je Slovensko nútené reagovať na obchodnú vojnu medzi EU a USA. My v DAV DVA však dlhodobo upozorňuje aj na ďalšie možnosti ako napr. znárodnenie alebo tvorba nových strategických podnikov, podpora družstevníctva, sociálneho podnikania, ekonomickej demokracie či potravinovej a energetickej sebestačnosti. To je otázkou budúcnosti, a veríme, že raz podporí tieto myšlienky aj sám premiér SR.
VOJNA A UKRAJINA
Robert Fico pripomenul ďalej v kontexte 80. výročia Druhej svetovej vojny, že bolo treba prijať prímerie, veď napokon naozaj v Druhej svetovej vojne bojovali aj ukrajinskí vojaci. Zdôraznil, že sa nebojí pani Kalassovej a ďalším a dodal, že na oslavy do Moskvy ide na oslavy 80. výročia víťazstva nad fašizmom. Poukázal na katastrofálny stav medzinárodných vzťahov a upozornil na to, že vojna na Ukrajine môže, v kontexte odovzdania ukrajinského nerastného bohatstva pre USA, trvať ďalšie roky. Pripomenul, ako Mikuláš Dzurinda súhlasil s preletmi, bombardovaním Juhoslávie a zabíjaním civilistov za to, že sa Slovensko stalo členom NATO. Vyjednávači pri vstupe do EU dohodli zatvorenie dvoch blokov jadrovej elektrárne. Spomenul tiež masívnu privatizáciu. „Keby Slovensko dnes strategicky ovládalo elektrárne a plynárne, úplne inak sa nám žije…“ dodal v kontexte analógie zmluvy medzi USA a Ukrajinou. „Pán Zelenský si kúpil vojnu! Utlmil USA v mierových úsliach… táto vojna znamená, že vojna pokračuje ďalej. A môže dôjsť k eskalácii napätia…“ povedal Fico.
„OTVORENÁ A ŽIADNA INÁ“
Robert Fico tiež prešiel do sféry kultúry. Použil tri ukážky umeleckej (Netrebko), športovej (Ovečkin) a „umeleckej“ tvorby (Šimečková žena Ferienčíková).
„Tragédia Slovenska je v tom, že bratislavská kaviareň sa snažia Slovensku povedať, že nie to prvé bolo umenie… snažia sa navodiť atmosféru že toto (Šimečková žena pozn. aut.) je umenie. Lebo títo ľudia si nedovolia povedať vlastný názor iný, než ten, ktorý je povinný… Niekto tu chce zvrátiť elementárne hodnoty. To, čo je kultúrne a hodnotné, to nie je… lebo… ak niekto v rozťahaných slipoch sa s niekym trasie a ponúka sa to ako slovenské umenie, tak toto ja odmietam… Chcem poďakovať každému jednému občanovi SR, ktorý sa stavia k umelcom a športovcom bez toho, aby hodnotil, aký majú politický názor. Každý má právo na politický názor…“
Práve onen koncept „otvorenej kultúry a žiadnej inej“ vychádza z toho, čo perfektne opísal Vladimír Mináč. Ak neexistuje pravda, existuje iba falzifikácia, neexistujú žiadne rukolapné hodnoty, žiadna oficiálna kultúrna politika, iba tá „otvorená a žiadna iná“, tak v Popperovskom otvorenom duchu, môže byť umenie čímkoľvek a čokoľvek, stačí mať ten správny politický názor. Je to jednoznačne dôsledok koncepcie „otvorenej spoločnosti“, postmoderného koncepcu, ktorý odmieta veľké príbehy, slovami Vlada Mináča: „Lebo ak všetko podlieha princípu falzifikácie, potom akiste niet pravdy, ktorá by sa dala objektívne potvrdiť — nijaká pravda sa nedá vopchať pod strechu falzifikácie. Jedinou objektívnou kategóriou je čas, ktorý aj tak nikto nikdy nespozná, aspoň nie bez božej pomoci. A tak si lenivé trhové vedomie osvojí iba spochybňovanie skutočnosti, iba akýsi postmoderný, všetko prikrývajúci relativizmus, tak ako si reálnosocialistické lenivé vedomie osvojilo z materializmu iba kradnutý materiál.“
REAKCIA NEODAVISTOV
Vyjadril sa k tomu aj kultúrny kritik DAV DVA Tomáš Klimek v článku Otvorená kultúra na večné časy a nikdy inak!: „Umenie pre nich nadobúda charakter exaktnej vedy, čo ilustruje teraz aktuálne vyhlásenie tanečnice Soni Ferienčíkovej, ktorá po virálnom videu jej „St. Vitus dance“ (a následnej celospoločenskej debate o hraniciach umenia) uviedla v rozhovore, že názor Andreja Danka ju nezaujíma (mal by) a že jadrovej fyzike predsa tiež všetci nerozumejú a máme ju… Tento názor dokonale demonštruje aroganciu (kultúrne) vládnucej moci, ktorá sa nesnaží o inkúziu v kultúre, o „zasvätenie“ stále širších vrstiev spoločnosti do tajov umenia, o zušľachťovanie pracujúcej triedy, ale radšej sa oddáva onánii nad vlastnou exluzivitou, akumulácii kultúrneho kapitálu v rukách úzkej skupinky „odborníkov“ a reprodukcii tichého súhlasu s nastavenou distribúciou spoločenskej nerovnosti. Argumenty ohľadom nekompetentnosti súčasného vedenia MK SR beriem, avšak odbornosť, obvzlášť v kultúre postmodernej – a dvojnásob v kultúre otvorenej – je anachronizmus.“
Aj keď Robert Fico nie je kultúrny kritik, divadelný kritik, kulturológ či estetik, povedal to, čo si väčšina Slovákov intuitívne myslí, a čo cíti. Nie, nie sú to nekultúrni barbari, ako sa ich snažia vykresliť estetici „otvorenej kultúry a žiadnej inej.“ Iba dokážu rozoznávať vkus a nevkus, odmietajú postmoderné vnímanie najmä konceptuálneho umenia, no verím, že vedia oceniť kvalitnú tak modernú, ako aj tradičnú kultúru. Na záver ešte jeden citát T. Klimeka:
Uvedené by p. Ferienčíkovej dokázal najlepšie vysvetliť Bolek Polívka v dvoch zásadných filmových rolách – ako explozionalista Vladimír Boudník: „Neboť i kdyby byly – teoreticky – zničeny veškeré hodnoty, člověk s obrazotvorností bude mít vždy sílu vytvořit si znovu vlastní galerii.“ – a ešte explicitnejšie ako Bohuš Stejskal: „Já vašu p*ču také nevidel a věřím, že ju máte.“
KULTÚRA „ĽAVICOVÝCH DEZOLÁTOV“
Dezoláti vraj podľa niektorých demonštrantov „otvorenej kultúry“ nemajú radi umenie a kultúru. Nie je to tak vážená kaviareň. Minimálne „dezoláti“ z DAV DVA vysoko oceňujú kvalitné umenie, no dokážu ho rozoznať od prvoplánových nezmyslov, ktoré sú tvorené v duchu prázdneho hesla „otvorená a žiadna iná.“ Válek, Krasko, Novomeský, Barč-Ivan, Tajovský, Smrek, Galanda, Fulla, Dubay, Dedeček, Bártfay, ale aj Benka, Hviezdoslav a čo ja viem… Duchoň, Kvietik, Ballek, hudba Collegium Musicum, Olympicu a Elánu, jazzové variácie Amstronga či Ellingtona, Oliver Stone, Dežo Ursíny, Jaroš, Jakubisko či Béla Bártok, Tatlin a Mejerchold, Goethe, Shakespeare, Dostojevskij, Fitzgerald, Čapek, Hašek, Rimbaud či Poe alebo Smetana s Dvořákom. Iste, je to poriadny mix. Ale to boli mená, ktorých kultúrna a umelecká tvorba niečo zanechala, a stále niečo v divákoch zanecháva. A áno, mnohí mali svoje názory, preto ich aj priaznivci otvorenej kultúry zavrhli. Za všetkých spomeniem Štefana Kvietika, ktorého doslova odvrhli z umeleckej scény, tzv. „kultúrnej obce“ ako sa sami nazývajú.
Čo však zostane po Soni Ferienčíkovej, konceptuálny feministických nezmysloch z Kunsthalle, Ábelovej, Gibbovej či Tallovej „poézii“, nezmyselných článkov z Kapitálu, Bárdyho a Marcových hejt-kníh o Ficovi, vulgárneho bliakania slam poetry a stand-upov? Je „otvorená kultúra“ kultúrou treťotriednych seriálov s podpriemernými hereckými výkonmi z produkcie Jojky a Markízy a la Dunaj, Sľub, Horná Dolná či Divoký zapadákov, trápny Kemkov humor v Kredenci či Kalmusove odtrhnuté kosáky a kladivá z pamätníka osloboditeľom? Nič. Len prázdno a nezmyselnosť. Rovnako ako sú nezmyselní ľudia, ktorých jediným odkazom pre svet je preškrtnutá fotografie Roberta Fica. Putujú do prázdna a zabudnutia, nič nebudujú, iba dekonštruujú, deštruujú. Ak nazveme niečo zmysluplný koncepciou, tak títo ľudia usilujú o nevznik, sú antikoncepciou. Niekedy to však nemusí povedať kultúrny kritik, ale aj premiér SR, ktorý je síce docentom práva, nemusí sa vyznať v estetike, no aj on je divákom a má právo vyjadriť svoj postoj. A umenie sa predsa robí pre divákov, či nie?
Peter Hron
