Richard Sťahel: Ukázala sa donedávna ešte nepredstaviteľná zraniteľnosť globálnej industriálnej civilizácie

S Richardom Sťahelom sa rozpráva Roland Klokner (ePráca)

Súčasná situácia zapríčinená výskytom COVID-19 nám priniesla veľa nových situácií, na ktoré naša spoločnosť nebola zvyknutá. Ako hodnotíte tento stav zo širšieho pohľadu a v rôznych súvislostiach?

Tých súvislostí je príliš mnoho, takže môžem spomenúť len niektoré. Predovšetkým sa ukázala donedávna ešte nepredstaviteľná zraniteľnosť globálnej industriálnej civilizácie. Postupne sa takmer všade zaviedla karanténa, teda spôsob zvládania epidémie známy už zo staroveku, a to napriek všetkým technológiám a znalostiam, ktoré na rozdiel od staroveku či stredoveku máme k dispozícii. Ukázalo sa tiež, že napriek globálnej civilizácii neexistujú, alebo nie sú reálne funkčné ani globálne inštitúcie, ktoré by boli schopné zvládať globálnu hrozbu, v tomto prípade pandémiu. Reagovať začali predovšetkým štáty, a to dokonca aj tie, ktoré sú súčasťou takých zoskupení, akým je EÚ. V priebehu niekoľkých dní došlo k renacionalizácii, teda opätovnému „zviditeľneniu“ štátov a ich hraníc, posilneniu právomocí štátnych orgánov, obmedzení množstva slobôd a práv. Ale tiež k tomu, že štáty si navzájom začali zabavovať alebo v lepšom prípade preplácať zdravotnícke pomôcky a iný nevyhnutný materiál. Ukázalo sa, že keď je naozaj zle, stará sa každý štát primárne sám o seba a svojich občanov. Veľmi rýchlo to pochopili aj občania a kto mohol, snažil sa vrátiť do svojej rodnej krajiny, kým sa hranice neuzavrú úplne.

V čom nám táto kríza môže pomôcť? (Môže nám vôbec v niečom pomôcť?)

Prinajmenšom už pomohla v pochopení toho, ako je súčasný systém prerozdeľovania nákladov a výnosov v spoločnosti absurdne nastavený. Vedci, lekári, zdravotné sestry, ale aj predavači, šoféri nákladných áut, pekári, resp. výrobcovia potravín, hasiči a záchranári či policajti sú platení priemerne až podpriemerne, teda z hľadiska logiky neoliberálneho ekonomicko-politického systému sú považovaní za súčasť „neproduktívnych“, okrajových, skôr trpených profesií, pritom bez nich by spoločnosť paralyzovaná pandémiou skolabovala. Mnohým z tých, čo majú školopovinné deti, zase ukázala, aká nesmierne náročná je práca učiteliek a učiteľov, aké ťažké je získať a udržať pozornosť detí, nieto ich ešte aj niečo naučiť. Poukázala tiež na mieru znečistenia všetkých zložiek životného prostredia už len bežným spôsobom života. Po jeho obmedzení totiž vo všetkých častiach sveta došlo v priebehu niekoľkých dní k zlepšeniu kvality ovzdušia, pozorovateľnému aj voľným okom, ale aj povrchových vôd. Väčšina meracích prístrojov tiež zaznamenala pokles produkcie skleníkových plynov, smogu a iných polutantov. Ukazuje sa tiež, že v priemyselných, teda najviac znečistených oblastiach, je priebeh epidémie i samotného ochorenia vždy horší než v menej znečistených. Snáď to širšej verejnosti, ale aj tým čo rozhodujú, teda politikom a podnikateľom, pomôže
pochopiť, že kvalita životného prostredia nie je okrajová záležitosť, ale mala by byť centrom všetkých politík a rozhodnutí prijímaných na ich základe.

Je dnešná situácia začiatkom novej éry ľudstva a Zeme?

Bolo by dobré, keby to tak bolo. Na jednej strane táto kríza ukazuje, že ak je
nejaký jav považovaný za závažnú krízu, dokážu aj súčasné, neoliberalizmom značne oslabené štáty mobilizovať svoje sily a pomerne rýchlo obmedziť dokonca aj ekonomické aktivity a (zdanlivo) nedotknuteľné osobné práva a slobody. Zároveň sa však ukázalo, že skutočne koordinovaná akcia nie je uskutočniteľná ani len na úrovni EÚ, nieto ešte na globálnej úrovni. Navyše, zanedlho sa začnú prejavovať aj ekonomické, a tým aj sociálne dôsledky tejto krízy, takže pravdepodobnosť, že klimatická kríza sa „stratí“ z priorít, je veľmi veľká. Ozývajú sa síce hlasy, že reštart ekonomiky po odznení pandémie by mal byť „viac zelený“, ale zároveň si treba uvedomiť, že v hlavných siločiarach daných súčasným obsadením kľúčových národných a európskych, nieto ešte svetových inštitúcií – a predovšetkým vlastníckych štruktúr – sa nič nezmenilo, takže len ťažko je možné očakávať zásadný obrat v politikách presadzovaných doteraz. Skôr sa obávam, že novozískané mocenské nástroje na kontrolu populácie budú aj po pandémii existujúcimi mocenskými štruktúrami využívané na udržanie existujúceho systému výroby a spotreby, či dokonca na umlčanie jeho kritikov. Objavili sa už aj názory, že táto kríza môže prispieť k urýchleniu už rozbehnutého procesu prechodu od kapitalizmu tolerujúceho
určitú mieru plurality a dokonca aj kritiky k neskrývane autoritárskemu kapitalizmu. Samotná koronakríza opäť potvrdila, že k skutočne radikálnym opatreniam sa vlády odhodlávajú, až keď je vlastne neskoro. Klimatická kríza už prebieha, ale zatiaľ nespôsobuje hladomor v bohatých krajinách, takže ochota verejnosti a vlád prijímať aspoň tak radikálne opatrenia, ako sa prijali v snahe odvrátiť katastrofický vývoj pandémie, je veľmi nízka. Povedomie o tom, že práve v dôsledku klimatických zmien a ďalších foriem devastácie životného prostredia sa pravdepodobnosť takýchto alebo ešte podstatne horších pandémií radikálne zvyšuje, je rovnako veľmi nízke. Už len posun takých ochorení, ako sú malária alebo žltá zimnica do strednej Európy v dôsledku posunu klimatických pásiem, bude určite znamenať obrovské epidemiologické problémy pre miestnu populáciu. Takže ak je táto kríza začiatkom novej éry, tak určite nie v pozitívnom slova zmysle.

Ak áno, ako by mohla pokračovať v nasledujúcich rokoch a desaťročiach?

Vypuknutie pandémie vo verejnom diskurze prekrylo čoraz zjavnejšie prejavy klimatickej krízy. Prakticky celá Európa, ale aj mnohé iné oblasti na severnej pologuli, ktoré sú dôležité pre produkciu potravín, už teraz trpia suchom. Na Slovensku sa na toto ročné obdobie vysoké denné teploty striedajú s nočnými mrazmi. To je jav spájaný s nestabilitou nového klimaticko-geologického obdobia označovaného ako antropocén, pretože vznikol v dôsledku kumulácie negatívnych vplyvov ľudských aktivít na planetárne životné prostredie – biodiverzitu, chemické zloženie atmosféry a hydrosféry, klimatickú stabilitu a množstvo iných faktorov. V každom prípade nás tak čaká nestabilita – klimatická, epidemiologická –, a tým aj nestabilita v produkcii potravín a dostupnosti pitnej vody. Nedostatok potravín a pitnej vody bude vytvárať ďalšie ohniská epidémií, ktoré sa budú šíriť ďalej, aj keď možno nie tak rýchlo ako tá súčasná. Nevyhnutne sa to prejaví na nestabilite – ekonomickej, sociálnej, a tým aj politickej. Takže ak bude niečo pokračovať, bude to nestabilita a obávam sa, že aj chaotické reakcie štátov, ktoré sa budú snažiť o udržanie vlastnej potravinovej a epidemiologickej bezpečnosti, a to aj na úkor iných štátov, resp. regiónov sveta. OSN už teraz varuje pred hladomorom biblických rozmerov, ktorý hrozí v dôsledku výpadku veľkého množstva pracovníkov z poľnohospodárstva a tiež už spomínaného sucha a ďalších výkyvov počasia.

Ako by sa mohlo Slovensko pripraviť na nasledujúce obdobie?

Prinajmenšom tým, že sa bude snažiť o to, aby kľúčové komodity – potraviny, zdravotnícky materiál a aspoň niektoré lieky, v neposlednom rade tiež čo najviac energie – bolo možné v dostatočnom množstve produkovať priamo na Slovensku. Pandémia jednoznačne ukázala, že v skutočne krízovej situácii je prakticky nemožné tieto komodity kúpiť a doviezť na Slovensko. Sme totiž suchozemskou krajinou. Všetko sa k nám musí priviezť cez iné krajiny a potravinami sa krajina ako Slovensko nedá zásobovať letecky, aj keby niekde na svete bol potravín taký prebytok, že by sa dali vyvážať. Skôr sa však ukazuje, že krajiny budú v čoraz väčšej miere vývoz potravín zakazovať, aby dokázali zásobovať aspoň vlastné obyvateľstvo. Mnohé krajiny, vrátane členov EÚ, už ukázali, že ak niečo potrebujú, neváhajú to zabaviť, ak sa to nachádza na ich území, aj keď im to nepatrí. Rovnako si myslím, že je čas prehodnotiť reformu zdravotníctva, ktorá počíta s rušením nemocníc, a tiež celý systém zdravotného poistenia. Ten môže skolabovať už len v dôsledku výpadku príjmov z firiem, ktoré museli obmedziť alebo prerušiť svoju činnosť. A to sa u nás zatiaľ epidémia ani nerozbehla tak, že by ochoreli desaťtisíce či státisíce ľudí.

Je potrebná zmena štruktúry slovenskej ekonomiky?

Z toho, čo som už povedal, je, myslím zjavné, že áno. Dlhodobá orientácia ekonomiky na automobilový priemysel prejde v nasledujúcich mesiacoch a rokoch veľmi tvrdou skúškou správnosti. Obávam sa, že Slovensko v nej nemôže uspieť. Auto je zo svojej podstaty luxusný tovar osobnej spotreby. Predpokladaná ekonomická a sociálna kríza, ktorá sa v dôsledku pandémie už začína prejavovať, bude znamenať, že ani po zrušení všetkých obmedzení nebude o nové autá príliš veľký záujem. Na jednej strane predpokladaný nárast nezamestnanosti a pokles príjmov u tých, ktorí zamestnaní zostanú, a na druhej strane nárast cien potravín, ktorý možno očakávať z dôvodov, o ktorých som už hovoril, skrátka bude ľudí nútiť prehodnotiť svoje priority. Kúpa nového auta medzi nimi rozhodne nebude. Tieto javy sa dajú očakávať vo všetkých krajinách, kam autá vyrábané na Slovensku smerujú. S tým súvisí aj produkcia energie. Na Slovensku sa ešte stále produkuje prevažne z dovážaných energonosičov, a to napriek tomu, že už párkrát sa ukázalo, ako ľahko sa ich dovoz môže prerušiť. Dôraz na výrobu tepla a elektriny z obnoviteľných zdrojov by významne zmenil štruktúru ekonomiky, znížil mieru jej závislosti, a tým aj zraniteľnosti, veľmi pravdepodobne by zvýšil zamestnanosť v tomto sektore a ešte by aj znížil uhlíkovú stopu celej krajiny. V neposlednom rade by tiež znížil množstvo odpadu ukladaného na skládky. Technológie slnečnej, termálnej a vodnej energie, ako aj získavania energie z bioodpadu a energetického zhodnocovania komunálneho odpadu sú k dispozícii, len je potrebná politická vôľa začať ich masívne využívať. Len bioodpadu produkuje každá
obec a každé mesto obrovské množstvo, a to doslova každý deň, takže predstava bioplynovej stanice pri každom meste a väčšej obci nie je nereálna. Zavedenie povinnosti inštalovať na každej novopostavenej budove či výrobnej hale solárne panely, tak ako to už urobili iné krajiny, je tiež len otázkou politickej vôle.

Videli sme, ako sa jednotlivé krajiny vrátane Slovenska postavili k potrebe ochrany svojich zdrojov, keď zakázali vývoz ochranných pomôcok, aby pokryli v prvom rade svoje potreby. Môže takáto situácia nastať aj v súvislosti s potravinami?

Je to viac ako pravdepodobné. Niekoľko krajín už zákaz vývozu niektorých agrokomodít zaviedlo.

Slovenska republika dováža viac ako 60 % potravín. Sme z tohto pohľadu v ohrození?

Aj z toho, čo som už povedal, je zjavné, že toto riziko je pomerne vysoké. Prinajmenšom možno očakávať nárast cien potravín.

Čo by sa s tým malo robiť?

Ako som už spomenul vyššie, je potrebné prehodnotiť rozvojové priority národného hospodárstva. Ak je možné dávať daňové úľavy i priamu finančnú pomoc investíciám do priemyslu, možno to robiť aj v prípade agrosektora. Je to otázka politických priorít a vôle.

Je vôbec možné dosiahnuť potravinovú sebestačnosť? Do akej miery?

Toto nie je otázka, na ktorú by som vedel priamo odpovedať. Môžeme sa však pozrieť na dva príklady. Samotné Slovensko bolo v 80. rokoch minulého storočia schopné pokryť domácu spotrebu v niektorých agrokomoditách na 80 %, v niektorých dokonca aj exportovať. Bolo to však v inom politickom režime, a čo je omnoho dôležitejšie, v inom klimatickom režime. Treba však tiež povedať, že to bolo aj za cenu masívneho využívania agrochémie, a tým aj devastácie životného prostredia a kontaminácie podzemných i povrchových vôd v mnohých oblastiach Slovenska. Druhým príkladom je Holandsko – krajina s podobnou rozlohou ako Slovensko, ale s niekoľkonásobne vyšším počtom obyvateľov (vyše 16,5 milióna). Napriek tomu je jedným z najväčších exportérov potravín v Európe a dokonca aj veľkoproducentom kvetov. Je to výsledok desaťročí systematickej podpory poľnohospodárov a potravinárov a, samozrejme, tiež odlišnej štruktúry krajiny a historickej skúsenosti. Holandsko počas prvej aj druhej svetovej vojny zažilo hladomor, pretože sa spoliehalo na dovoz potravín zo svojich kolónií, ktorý však v dôsledku vojnovej námornej blokády skolaboval. Všetky povojnové vlády sa preto snažili, aby sa táto situácia nezopakovala, a v dôsledku často veľmi krutej priamej skúsenosti mala táto politika aj širokú podporu verejnosti. Environmentálne dôsledky agroprodukcie sú však aj tam závažné.

Aký dlhý čas by sme potrebovali na dosiahnutie takejto nezávislosti?

Opäť otázka, na ktorú je veľmi ťažké odpovedať, už len kvôli zmeneným klimatickým podmienkam. Časté klimatické extrémy, napr. vysoký rozdiel teplôt medzi nocou a dňom, dlhotrvajúce suchá striedané prívalovými dažďami, ale aj príchod nových škodcov a s nimi aj patogénov, ktoré sprevádzajú klimatické zmeny, totiž možno vyvolajú potrebu vyšľachtiť úplne nové druhy rastlín a stromov, ktoré sú schopné ich znášať. A to môže trvať desaťročia. Možno však bude nutné prejsť pri mnohých potravinách na pestovanie v skleníkoch, tak ako sa to už teraz deje napríklad s paradajkami. Vyžiadalo by si to obrovské investície, ale dá sa to realizovať omnoho rýchlejšie než v prípade šľachtenia nových odrôd. Ale najprv by musela prísť zmena v prioritách hospodárskej politiky a tiež bezpečnostnej politiky, ktorá zatiaľ potravinovú, vodnú či epidemiologickú bezpečnosť prakticky neberie do úvahy. Slovensko má v skladoch asi omnoho viac munície než ochranných pomôcok pre zdravotníkov, nieto ešte pre obyvateľov čeliacich epidémii, alebo zariadení umožňujúcich čeliť dlhodobému suchu či horúčavám. Nákupom nových stíhačiek a ďalších zbraňových systémov, ktorých sa nová vláda nemieni vzdať ani v súčasnej situácii, sa však na dlhé roky oberáme o obmedzené zdroje, ktoré by bolo možné investovať do potrebných úprav krajiny, zavlažovacích systémov, systémov hospodárenia s vodou, a to už nielen v lesoch a na poliach, ale aj v mestách a budovách. A, samozrejme, tiež do výskumu a vývoja – nových odrôd, technológií, ale aj liekov a vakcín.

Viete nám na záver rozhovoru povedať k téme niečo optimistické?

Najťažšia otázka na záver. Za pozitívum by som považoval predovšetkým mieru solidarity, ktorú si doposiaľ obyvatelia Slovenska navzájom prejavovali, a v neposlednom rade tiež rýchlosť, akou sa niektoré zložky životného prostredia dokázali vyčistiť po obmedzení priemyselnej produkcie a automobilovej a leteckej dopravy. Na zvládnutie sociálno-ekonomických dôsledkov pandémie, ale aj pretrvávajúcej klimatickej krízy bude však potrebné omnoho viac solidarity a ochoty obmedzovať sa.

Rozhovor pôvodne vyšiel v periodiku ePráca KOZ, reprint s láskavým súhlasom Richarda Sťahela

PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


Ohodnotiť článok

6 thoughts on “Richard Sťahel: Ukázala sa donedávna ešte nepredstaviteľná zraniteľnosť globálnej industriálnej civilizácie

  • 14. mája 2020 at 21:17
    Permalink

    Štvrtková chvíľa energetickej poézie :

    Koľko máme na Slovensku bytoviek ?
    A rodinných domov ?
    A nebytových stavieb ?
    Neprikryjeme ich všetky fotovoltaikou ?
    Aký dlhý by bol cyklus jej obnovy ?
    Koľko otrokov z koloniálnych káblikární by zamestnal vnútorný, uzavretý, sebestačný fotovoltaický priemysel ?
    Riadime ešte „túto krajinu“ ?

     
    Reply
  • 15. mája 2020 at 7:30
    Permalink

    Solárne panely ??? O sole mio ….
    Minulý rok som na nemeckom TV kanáli sledoval reláciu, kde podrobne analyzovali situáciu v tejto oblasti. V tomto čase musia vyradiť miliony solárnych panelov (strácajú postupne účinnosť) a nevedia čo s nimi. Jediné čo sa dá recyklovať …. sú rámy. Navyše zistili, že to z čoho sa vyrábajú (a z čoho sa vyrábajú aj batérie do elektromobilov) je už nedostatkový tovar (Čína zakázala vývoz 17 druhov takýchto surovín). Mnohé technológie od ktorých závisíme možno charakterizovať ako POKROK keď sme začali vyrábať DDT…. alebo „moderné“ pesticídy, herbicídy….. Aj penicilín bol dobrý objav….. až sme ho používaním a zneužívaním dostali na úroveň že stratil svoju účinnosť (ale v prírode ho nájdeme aj v zemi aj vo vode) a veselo ho konzumujeme v kuracine, hovädzine, bravčovine….

     
    Reply
    • 15. mája 2020 at 8:13
      Permalink

      Aha – no …
      …tak si budeme vyrábať elektrinu a teplo z dreva…

       
      Reply
  • 15. mája 2020 at 9:35
    Permalink

    Veľmi dôležitý argument: „Ako by sa mohlo Slovensko pripraviť na nasledujúce obdobie?Prinajmenšom tým, že sa bude snažiť o to, aby kľúčové komodity – potraviny, zdravotnícky materiál a aspoň niektoré lieky, v neposlednom rade tiež čo najviac energie – bolo možné v dostatočnom množstve produkovať priamo na Slovensku.“ … nemusíme byť sebestační vo výrobe luxusných automobilov a appiek do mobilov, nemusíme konkurovať Austrálii, Číne ba ani Rakúsku…ale mali by sme aspoň základné prostriedky pre život človeka byť schopní sami vyrábať. To sú tie potraviny, to zdravotníctvo aako systém, tá výživa a tá energetika.
    Sebestačnosť v energetike zaručujú viac atómové elektrárne a vodné diela ako vetrové vrtuľky či fotovoltické články umiestnené na úrodnej pôde, to je fakt.
    Prečo nie je pán Sťahel v NR SR? Prečo tam trčí taká Cigánková?

     
    Reply
  • 15. mája 2020 at 10:39
    Permalink

    V období, keď sa tu vo veľkom propagovalo budovanie MONTOVNÍ a poskytovanie investičných stimulov (bez platných pravidiel pre prideľovanie stimulov…boli prijaté až v sept. 2005 keď z vlády vyhodili Ruska….Mikloš sa blysol tým, že za tie „stimuly“ môže iba Rusko) tak médiá, SAV, analytici sa predháňali v ospevovaní výhodnosti /ospevovali SPILOWER a tvrdili, že investor prinesie know-how, patenty, prístup k trhu/. Nakoniec z toho je iba práca vo mzde, zušľachťovací styk…(cez transferové ceny ide pridaná hodnota von do zahraničia). Vzniklo zopár ústavov, ktoré sa zaoberali vymýšľaním koeficientov výhodnosti…. (v priemere sa dávala podpora 1,5 – 6 mil korún na jedno priamo vytvorené pracovné miesto). Jeden čas dokonca NBS zverejňovala údaje o celkových investičných stimuloch – potom radšej zmlkla. Tieto a podobné veci sa nediali „spontánne“ a „od prírody“. Keď sa ozvali poľnohospodári ohľadne nerovnosti podpôr v EÚ….tak ich vládni úradníci preplieskali a Čarnogurský odporúčal na severe SR urobiť radšej na pôde golfové ihriská. Keď sa napr. US Steel zdalo, že by potrebovali od našej vlády a ekonomiky väčšiu podporu…. tak si veľvyslanec USA zabehol bez ohlásenia za premierom a všetko sa „napravilo“. Najhoršie bolo, že po r. 1990 prebiehali v našich firmách „školenia“ (vraj odborné), na ktorých si páni zo zahraničia vyhliadli vplyvných a schopných odborníkov a tí sa nechali kúpiť. Bola tým poznačená celá privatizácia. Keby sme dávali v tom čase také stimuly menším firmám, tak by situácia nemusela dopadnúť tak katastrofálne. Keď sa zakladali automobilky, tak využili investičné stimuly na to, aby prelanárili odborníkov z malých a stredných firiem (v okolí do 200 km), za peniaze zo stimulov preškolili tento personál a trochu navýšili platy a sociálne výhody. Perspektívu majú podniky, ktoré by poskytovali prácu a nemuseli by ani dosahovať vyšší zisk. Malé a stredné firmy u nás (ale aj vo svete) vytvárajú pre veľké firmy (ktorým dodávajú súčiastky, polotovary…) asi 50 % ich zisku. Pokiaľ by investovali v tej istej krajne, nebol by to veľký problém. Ale nedeje sa tak. A aj dnes sa do funkcií pretláčajú ľudia, ktorí na to nemajú a sú ochotní urobiť čokoľvek čo im napíšu do partitúry (dodajú im noty). Tak napr. študent, ktorý 2x za sebou v jednom roku nedokázal urobiť štátnicu a obhájiť DP /ale k titulu sa „akosi“ dostal/ ….. sa ako eggspert na eurofondy stal šéfom štátnych hmotných rezerv.

     
    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom