Roman Michelko: Blíži sa koniec Ficovej éry?

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

Po ostatných voľbách sme boli svedkami rôznych debát a diskusií o tom, či sa končí jedna éra v slovenskej politike.  Po sérii štyroch volieb po sebe, ktoré Smer s náskokom vyhral, prišli voľby, keď nielenže nebol schopný zostaviť vládu, ale dokonca skončil na cieľovej páske  až druhý. Iste,  po  vyše dvadsiatich rokoch v silne toxickom prostredí slovenskej politiky je to obdivuhodný výkon, ale môže to naznačiť novú éru v slovenskej politike.

Robert Fico vstúpil do slovenskej politiky v roku 1992 a po odchode Bélu Bugára je tak služobne najstarším politikom. Deväťkrát po sebe bol zvolený do parlamentu a desať rokov bol premiérom v troch vládach. Ak dokončí súčasné volebné obdobie, bude v politike celých tridsaťdva rokov.   

Robert Fico vstupoval do politiky v roku 1992 v tričku Strany demokratickej ľavice (SDĽ). Hneď sa prejavil ako veľmi výrazný mladý politik, ktorý si našiel svoju agendu a okrem politického rozmeru sa prezentoval aj ako expert na právo. Robert Fico sa v tom čase zviditeľnil aj inak. Na  onej pamätnej schôdzi, respektíve na jej nočnom zasadaní, ktoré bolo po predčasných voľbách v roku 1994, ostal ako jediný opozičný poslanec čoby pozorovateľ.

Vtedajšia  opozícia tú povestnú schôdzu krajne pokrytecky a demagogicky nazvala „Nocou dlhých nožov“. De facto však išlo len o to, že orgány  parlamentu sa obsadzovali rovnakým pomerom, ako to bolo v rokoch 1990 – 1992, teda väčšinovo v prospech koalície Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS), Slovenská národná strana (SNS) a Združenia robotníkov Slovenska (ZRS).

Robert Fico sa v tom čase profiloval aj ako expert na právo a mal akoby dva želiezka v ohni.   Šesť rokov pôsobil ako obhajca Slovenskej republiky pred  Európskym súdom za ľudské práva (ESĽP). Jeho popularita v strane, ale aj v spoločnosti postupne rástla, čo viedlo k jeho kandidatúre na post predsedu SDĽ v roku 1997.  Za doteraz  nie celkom jasných okolností – aspoň pre širšiu verejnosť – sa však kandidatúry tesne pred zjazdom vzdal v prospech svojho politického tútora Ľubomíra Fogaša. Ako vieme, ten vo voľbách neobstál a nakoniec sa predsedom SDĽ stal Jozef Migaš.

Pre ďalší vývoj kariéry Roberta Fica bol však kľúčový rok 1998. Paradoxne však v tom roku vo  Robert Fico a Brigita Schmögnerová  získali viac preferenčných hlasov než predseda  strany a líder kandidátky Jozef Migaš. V slovenskej politike tak vznikol prvý precedens, keď predseda strany bol prekrúžkovaný kandidátmi z nižších pozícií kandidátky. Vtedy  sa SDĽ stala súčasťou politického vládneho bloku proti HZDS a pri rozdeľovaní funkcií  v exekutíve sa však Robertovi Fica neušlo žiadne vhodné miesto. 

Post podpredsedu vlády pre legislatívu dostal Ľubomír Fogaš a koalícia nebola ochotná zmeniť zákon o voľbe generálneho prokurátora. O tento post mal Robert Fico eminentný záujem, nespĺňal však požadovaný vek tridsaťpäť rokov. To sú tie paradoxy dejín. Ak by vtedy koalícia urobila takýto ústupok, je veľmi pravdepodobné, že politické dejiny Slovenska by sa vyvíjali úplne inak.

Po tom, ako bol vtedy najpopulárnejší politik SDĽ odstavený na vedľajšiu koľaj, bolo jasné, že svoju perspektívu bude hľadať mimo  SDĽ. Na zjazde strany tesne po voľbách 1998 sa síce ešte nechal zvoliť za prvého podpredsedu strany, ale už vtedy jasne deklaroval, že SDĽ sa nedokáže pobiť za vlastných ľudí a bolo len otázkou času, kedy stranu opustí. Stalo sa tak v septembri 1999, keď presne v deň svojich tridsiatich piatich narodenín ohlásil vznik novej strany Smer – tretia cesta.

Tomu však predchádzalo viacero okolností. Bolo verejným tajomstvom, že po obídení pri rozdávaní postov sa Fico cítil podvedený a odstavený. Bol teda frustrovaný a hľadal svoju novú kariéru. V tom čase vážne uvažoval, že sa vráti naspäť k svojej právnickej profesii a na politiku nadobro zanevrie. Zároveň si uvedomoval, že kandidovať na predsedu SDĽ nemá zmysel, pretože, ak by aj vyhral, v strane bolo množstvo dlhoročných väzieb, štruktúry strany boli tak silno zacementované, že snaha pretvoriť stranu na svoj obraz bola v podstate nereálne.

Fedor Flašík a Róbert Fico, rok 2001

A práve v tom čase prišlo  pre budúcnosť osudové stretnutie frustrovaného politika Roberta Fica s reklamným mágom Fedorom Flašíkom. Ten veľmi dobre rozoznal potenciál, ktorý sa v Robertovi Ficovi skrýval a ponúkol mu svoje služby. Práve v tom čase Fica označil za dobrý produkt a v spojení s marketingovým mágom Flašíkom, ktorý dokázal zmeniť vodu na Coca-Colu, vznikol projekt novej strany.

V tom čase bol priestor na vznik  takejto  strany priam ideálny. SDĽ sa svojou účasťou v Dzurindovej vláde spreneverila svojim hodnotám a programu. Zároveň aj HZDS už bolo po sérii ťažkých politických chýb svojho lídra Vladimíra Mečiara za svojim zenitom.

Volebná kampaň 2002

Ľudia z ekonomického pozadia HZDS  – Jozef Brhel, Juraj Široký, Ivan Kiňo, Vladimír Póor a mnohí ďalší – tak hľadali nového koňa, ktorý by zabezpečil akési status quo.  Tak sa zabezpečilo „financovanie“ nového politického projektu, ktorého cieľom bolo vychytať hlasy padajúceho HZDS, predovšetkým však SDĽ, ktorá,  zradiac svoj program, participovala na politike SDK.

Obzvlášť veľká zrada ľavicových ideálov sa prejavila predovšetkým v tom, že SDĽ de facto umožnila privatizáciu strategických podnikov, keď pristúpila na Miklošovu fintu a privatizovala  tieto podniky modelom päťdesiatjeden percent ku štyridsiatim deviatim percentám v prospech štátu, avšak s manažérskou kontrolou pre minoritného akcionára. 

Ako sa nakoniec ukázalo, hlasy SDĽ sa vo voľbách roku 2002 sa rozdelili približne pol na pol medzi Komunistickú stranu Slovenska (KSS) a Smer,  ktorý nakoniec získal v podstate rovnaký počet hlasov od SDĽ ako aj od HZDS.

V čase vzniku Smeru v septembri 1999  bol však ľavicový priestor aspoň nominálne obsadený SDĽ. Preto sa Smer začal profilovať ako strana tretej cesty. Nakoniec prvý názov strany Smer bol nie Smer – sociálna demokracia, ale Smer Tretia cesta.  Cieľom bolo predstaviť pragmatický neideologický koncept strany, ktorá pri riešení problémov nerieši veci ideologický, ale vecne. Práve vtedy dostal Róbert Fico od bratislavskej kaviarne  nálepku populistu.

Nevedeli mu odpustiť predovšetkým návrhy zákonov, akým bol takzvaný farmársky zákon, ktorým cielil  proti rozkrádaniu  zemiačnisk  predovšetkým na východnom Slovensku.  Vstup na cudzí pozemok chcel prekvalifikovať na trestný čin, aj keď  spôsobená škoda nedosahovala  požadovanú sumu a podľa existujúcej právnej normy mala byť vnímaná len ako priestupok.

Zároveň sa tím z ideového pozadia Smeru pokúšal prezentovať Smer ako modernú stranu, ktorá vychádza z vtedy módnej ideológie takzvanej tretej cesty, ktorú vo svete prezentoval Anthony Giddens, hlavný ideológ Tonyho Blaira, ktorý stál pri premene  britskej Labour Party na New Labour Party. K ideológii takzvanej tretej cesty sa vtedy hlásil aj nemecký kancelár Gerhard Schröder

Každopádne, výsledky Smeru v prvých voľbách v roku 2002, v ktorých strana kandidovala, skončili pod očakávaniami. Strana značne prepálila volebnú kampaň, ktorá bola  predovšetkým v znamení kontroverzných reklamných claimov, napríklad Do Európy áno, ale nie s holými zadkami, či paródia na prací prášok Vizír, ktorá celú konkurenciu, no aj HZDS či SDK posielala do opozície. Smer získal len niečo vyše dvanásť percent hlasov a preto ho nebolo ťažké obísť pri zostavovaní vlády, takže nakoniec v rokoch  2002 – 2006 skončil v opozícii.  

Veľkým prelomom v kariére Roberta Fica boli až voľby v roku 2006. Až vtedy  sa naplno zúročila jeho politická práca. Smer aj vďaka sérii fatálnych morálnych a programových zlyhaní vtedajšej koalície (kauza Gorila, Kaníkove antisociálne reformy, kupovanie poslancov, Zajacove zdravotnícke reformy,  Dzurindova vierolomnosť) plne kapitalizoval svoj zisk na úrovni tridsiatich percent. Robert Fico tak dostal šancu zostaviť vládu, pričom rokovania o zostavení vlády šli v dvoch líniách: Smer, Kresťanskodemokratické hnutie (KDH), Strana maďarskej komunity (SMK) alebo Smer, SNS, HZDS.

Spočiatku bola viac preferovaná koalícia, v ktorej by bolo aj KDH, v KDH však vznikol práve na tejto otázke ťažký konflikt. Kresťanskodemokratické hnutie nakoniec  po štrnástich dňoch, ale už takpovediac päť minút po dvanástej hlasovaním rozhodlo, že je ochotné vstúpiť do koalície so Smerom. Tento verdikt  následne viedol k štiepeniu strany a odchodu  štyroch poslancov  – Vladimíra Palka, Rudolfa Bauera, Františka Miloška a Pavla Minárika. Ideovo mal blízko k tejto skupine aj Daniel Lipšic, ten  sa však vybral vlastnou cestou. Nakoniec tak vznikla koalícia Smeru, SNS a HZDS.

Paradoxne však jednou z podmienok  Roberta Fica bolo, že  v exekutíve nebudú lídri dvoch z troch koaličných strán, teda ani Ján Slota  ani Vladimír  Mečiar. Ako sa ukázalo, o dvanásť rokov sa niečo podobné vrátilo Ficovi, ktorý síce ostal lídrom koaličnej strany, ale na to, aby Smer udržal vo vláde, on ako osoba sa musel z vlády porúčať.

Roman Michelko

Text vyšiel aj v SNN

PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


Ohodnotiť článok

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom