Vážení priaznivci DAV-u DVA
Väčšina našich čitateľov má silné sociálne cítenie a hlási sa k zdravému vlastenectvu. Čakajú nás zásadné politické udalosti - referendum o predčasných voľbách a následne zásadný boj o ďalších charakter našej spoločnosti.
V DAV-e DVA stojíme na Vašej strane. Pre pravidelných prispievateľov okrem iného pripravujeme aj špeciálne benefity: vypnutie reklamy, výrazné zľavy v e-shope INLIBRI, podielovú knihu a iné... Vernostný program zverejníme v apríli.
Ak chceme naďalej rásť, nebude to možné bez vybudovania silnej podpornej komunity. Staňte sa jej členom, pomôžte nám v tomto úsilí tým, že budete pravidelne finančne podporovať DAV DVA.
Podporte nás pravidelnou sumou, 4, 6, alebo 10 a viac eur mesačne..
Číslo účtu: IBAN: SK72 8330 0000 0028 0108 6712
Nedávno som si v rámci pravidelného mapovania politickej a žurnalistickej patológie pozrel Hríbovu Lampu. Názory toho prosťáčika samozrejme, neprekvapili, ale čiastočne ma prekvapili názory jeho hostí. Jeho hostia Katarína Mathernová a Ladislav Miko totiž prostému a nechápajúcemu Hríbovi zvestovali, že jednou z najzásadnejších tém dneška a Európskej únie ako takej je otázka narastajúcej nerovnosti. Samozrejme, schopnosť Hríba čo len vzdialene byť ako tak vyrovnaným partnerom svojim zväčša podstatne kvalifikovanejším hosťom, sa limitne blížila nule, ale aj napriek mentálnym priepastiam medzi moderátorom a hosťami, to bola celkom zaujímavá debata. O tom, že to nie je náhodný úlet premýšľajúcich byrokratov, respektíve technokratov, ale vážna téma západného sveta, svedčí aj nedávna esej významného amerického intelektuála a ministra práce a sociálnych veci v administratíve Billa Clintona Roberta Reicha.
Robert Reich si kladie otázku, ako je možné, že mzdy Američanov pracujúcich na plný úväzok, sú v súčasnosti v prepočte na stále ceny, teda ak odfiltrujeme infláciu, v priemernej výške 45 708 dolárov, pritom pred štyridsiatimi rokmi v roku 1979 boli 43 680 dolárov. Problém je však v tom, že v tom čase tvorili USA približne tretinový HDP na hlavu oproti dnešku. Čo z toho vyplýva? Reálne platy v USA v podstate štyridsať rokov stagnujú. Inak povedané, na to, aby súčasný zamestnanec v USA dostal reálne rovnakú mzdu ako pred štyridsiatimi rokmi, musí vyprodukovať trikrát toľko ako jeho o generáciu či dve starší kolega. Samozrejme, neznamená to, že dnešní zamestnanci robia dvadsaťštyri hodín denne, ani to, že intenzita ich práce je trojnásobná. Znamená to len to, že zisky sa v spomenutom čase začali koncentrovať u čoraz užšej skupine najbohatších na úkor tenčiacej sa strednej vrstvy.
Trend radikálneho žmýkania zamestnancov sa dá jasne ukázať aj na ďalších ukazovateľoch. Kým v roku 1980 tvorili v priemere mzdové náklady štyridsať percent z ceny výrobku, dnes je to už len sotva štrnásť percent. Čo je však najpodstatnejšie a najnepochopiteľnejšie – vtedy pred štyridsiatimi rokmi bola vo všeobecnosti spoločnosť podstatne chudobnejšia, ale aj pri vtedy podstatne menej výkonnej ekonomike dokázala zabezpečiť svojim občanom prístup k väčšine verejných statkov. Inak povedané, na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov bolo v západnom svete celkom bežné, že je bezplatné vysoké školstvo, bezplatné zdravotníctvo na základe všeobecne prístupného zdravotného poistenia V tom čase bolo tiež samozrejmosťou, že pre mladých ľudí bolo prístupné samostatné bývanie a bolo v podstate jedno, či to bolo vďaka regulovanému nájomnému vo verejnom bývaní, alebo že cena bytov bola adekvátna a v rozumnom pomere k platom vtedajších zamestnancov.
No a v akej situácii sa nachádzame dnes? Vďaka masívnemu transferu prácnych výrob do nízko nákladových oblastí sveta (spočiatku to bola Čína, dnes je to Bangladéš, Filipíny či iné krajiny tretieho sveta) sa prudko stenčila vrstva manuálne pracujúcich a v synergii s čoraz väčšou automatizáciou a robotizáciou sa podstatne oslabila masovosť a vyjednávacia sila odborov. Ruka v ruke s tým rástla sila nadnárodných korporácií, ktoré si cez armády špičkovo platených lobistov upravili podmienky tak, aby mohli ďalej navršovať svoje zisky. Aj preto dnes máme situáciu, keď množstvo vysoko ziskových korporácií či dokonca celých sektorov využíva daňové raje a napriek astronomickým príjmom neplatia podstate žiadne dane. Aj preto v súčasnosti prebieha debata o tom, ako zdaniť technologických gigantov ako Facebook, Apple či Google, ktorí nesmierne agresívnou daňovou optimalizáciou nevracajú spoločnosti na daniach nič, alebo platia len mikroskopické, doslova symbolické dane. Veľmi podobné to je aj pri bankových korporáciách a telekomunikačných monopoloch či oligopoloch.
Vďaka takto „choro“ nastaveným pravidlám sme sa tak dostali do situácie, že napriek naďalej narastajúcemu bohatstvu spoločnosti prichádzajú generácie, ktorých životná úroveň bude nižšia, akú mali ich rodičia. A to je skutočne absurdné. Táto chorá situácia nahráva politickým silám, ktoré chcú logicky deštruovať tento systém. Aj preto čo rozumnejší a premýšľavejší technokrati premýšľajú, ako tento systém, pokiaľ možno reformovať, aby sa rozpory, ktoré generuje, ďalej neprehlbovali. Mantra neoliberálnych fundamentalistov, že extrémny nárast nerovností spoločnosti nijako neškodí, lebo aj tí najchudobnejší sú o niečo málo bohatší, než boli pred desaťročiami, dlhodobo neobstojí. Čím skôr si to uvedomia aj neoliberálni sociopati, tým väčšia je šanca, že sa vyhneme fatálnemu sociálnemu výbuch, ktorý rozmetá ich svet na márne kúsky.
Roman Michelko
Text vyšiel aj v SNN
Hlavná myšlienka a program ľavice v každej dobe :
ZOŽERME BOHATÝCH !
Jánošíkovská ľavica – vezmime si späť ukradnuté.
Pán Martin, nebude to také ľahké, lebo kapitálsystém má prostriedok, ktorý preformátuje každé myslenie: PRACHY!
Tie nabudia každého pravičiara a skrotia nejedného ľavičiara.
Preto aj EU tak „fajn“ funguje, aj keď sa do europarlamentu dostane ľavičiar, pod vplyvom omamného europlatu stáva sa z neho ľavičiar s pravicovým myslením. No koho by taký plat nedostal?
Keď sa pozrieme do nášho parlamentu, tam to tiež takto funguje, takmer 5 000,-eurový plat nie je na zahodenie, no a potom sa bojuje „za práva pracujúcich“ len v mantineloch kapitalizmu. Kapitalisti to majú dobre premyslené.
Kým toto národ nepochopí…
A možno by náš ľud potreboval poriadne pravicovo prefackať, aby sa konečne prebral z letargie a začal okrem supermarketov a možností cestovať …vnímať aj také „nepodstatné“ záležitosti ako sú napr.socializmus, mier a podobné nepopulárne slová.
Konkurenčný boj podnikateľských subjektov v rámci kapitalizmu je založený na minimalizácii nákladov, a na tom žiadni „premýšľaví technokrati“ nič nezmenia. Ak sa nepodarí zaviesť také demokratizačné zmeny, pomocou ktorých by sa reálne presadil záujem väčšiny, sociálny výbuch je neodvratný.
Protiváhou voči moci peňazí sú masy a ich jednota. To samozrejme kapitalisti vedia, a preto atomizujú masy a takto rozdelené skupiny rozoštvávajú proti sebe. Tu by ľavica mala upriamiť svoju pozornosť – je treba začať hovoriť o bohatých, pretože dnes slová bohatý a kapitalizmus sú neslušné slová, ktoré nehodno vo verejnej rozprave vysloviť. Upriamenie pozornosti na bohatých, na spôsob a pôvod nadobudnutia ich majetku, môže byť tmelom na zjednotenie kapitalizmom rozdelených más, vedených ku fašizmu.
Mimochodom – pozerám, že je moderné a progressívne hovoriť o životnom prostredí dneška a budúcnosti.
Riadna ľavica by sa mala spýtať, ako sa bohatí doteraz správali k životnému prostrediu a hlavne čo plánujú pre životné prostredie následne robiť. Riešenie problematiky ( AJ ! ) životného prostredia treba zaplatiť – a to z vreciek bohatých, pretože v ich majetku sa skrýva doterajšia devastácia ž.p. – určite to zatiahnu radi ( …:) ), namiesto nezmyselných miliardových investícií napr. do letov do vesmíru, kde si už hľadajú zadné vrátka na opustenie zdevastovanej planéty.
Dlhodobo to tu píšem – všetko začína slovom, a to slovo dnes ľavica nemá. Témy určuje pravica, a ľavica je vždy reakčný člen rozpravy – iba reaguje a ide tam, kde ju pravica ťahá. Ľavica má prinášať „svoje“ ( tradičné ) témy, a vťahovať pravicu do nich – nie naopak. Už len sociálne témy sú parádnou zbraňou na demaskovanie asociálnej podstaty pravice, pred pospolitosťou. Zaručene „lomiväz“ téma, čo by zlomila krk aj tomu najtuhšiemu Shulíkovi.
A poznám jednu super tému :
ZOŽERME BOHATÝCH !
Zavedenie jednoznačných pravidiel do spôsobu nadobúdania majetku je veľmi dobrá téma, ale chce to výrazný zásah do súčasného liberálno-demokratického právneho poriadku. A ten je možný len volebným víťazstvom prodemokratických síl. (Samozrejme nie tých, ktoré si mýlia demokraciu s liberalistickou monetokraciou.)
ONI SA ZOŽERÚ SAMI! / Veľká ryba zožerie malú rybu a tá malá ryba zožerie ešte menšiu rybu … …kapitalizmus je o tom/
Je dobré, ak politologicky už táto katastrofa dostáva vďaka R.Michelkovi a ďalším taký priestor. Lebo po roku 1990 sa všetci tej nerovnosti vehementne dožadovali a bola to „mantra“ modernosti a európskosti. Bol to opak nenávideného vraj rovnostárstva, …len sa nám trochu „zvrhol“ (nik nerátal až s takými priepasťami v príjmoch a v majetku…).
A teraz ekonomicky: Iné je, ak ide o príjmovú nerovnosť a iné je, ak ide o majetkovú nerovnosť.
Príjmová nerovnosť, to sú mzdy, dôchodky, dividendy z držby cenných papierov a zisky z podnikania. V týchto ekonomických kategóriách sa SmerSD „snažil“ skrášľovať kapitalizmus legislatívne zvyšovaním minimálnej mzdy a ťahaním dôchodkov o eurá. Nesnažil sa vôbec v zdanení dividend a pri ziskoch z podnikania len ťahal odrobinky ( napríklad žiadna iniciatíva i keď bola sľubovaná v oblasti stopnutia činnosti firiem v daňových rajoch a definovania zásady „u nás podnikáš, u nás plať dane“). Chápeme – ide o sociálnu demokraciu, tá svoj tieň neprekročí…
Príjmová nerovnosť už začína byť POLITIKUM i pre Matoviča a národniarov, jednoducho ľavica zmeškala vlak…a tu nejaká ešte je…
Iné je majetková nerovnosť. VLASTNÍCTVO. Ano, vlastníctvo výrobných prostriedkov a vlastníctvo obehových prostriedkov (peňažníctvo a obchodné siete).
Stáva sa z toho POLITIKUM u národných a konzervatívnych síl do budúcich volieb. Bije do toho Národná koalícia, SNS, malé straničky, ale napríklad KSS mlčí a VZDOR-Strana práce nenápadne je ticho… Ekonomicky je nutné prevziať časť obehových prostriedkov (distribúciu tovarov a služieb a predaj) do rúk štátu aby sa mohla rozvíjať domáca produkcia a nielen potravín…a prevziať časť finančných služieb štátom ( vytvoriť štátnu komerčnú banku a poisťovňu + štátnu „kasu“ pre zdravotné poistenie), aby vláda a parlament mali pod kontrolou tok financií od poplatníkov cez štátnu banku a poisťovňu do príslušných ustanovizní – ako zdravotníctvo, sporiteľne, až po kontrolu úverových činnností a toku financií domácností – občanov a podnikov.
A túto časť ekonomických požiadaviek si neprevzal žiadny politický subjekt. Ľavičiar by očakával, že tak spraví KSS, – a nič. Sú tu už nové politické subjekty, ale trochu cudne ešte váhajú vyjsť s tým do politického boja o parlament v marci 2020.
Lenže už niet času: nová kríza je pred bránami, automobilky sa odsťahujú a banky i obchodné siete sú v cudzích súkromných rukách. Už nemožno čakať ani len na súkromnú iniciatívu slovenských podnikateľských kruhov. Voľby sú o 9 mesiacov…a zmena je nutná, buď to pôjde politicky a bude to pod kontrolou, alebo sa to celé živelne rozbúri ako zemetrasenie kedže štát nemá pod kontrolou ekonomiku vlastného územia…
Koniec ľavičiarstva na Slovensku a vajatania o rajoch Utópie: pomôže pragmatický politický subjekt ktorý sa nebude „báť“ bruselských úradníkov (niečo ako ANO v Čechách – ale to je len na inšpiráciu) a niekto ako inžinier ekonómie s 40-ročnou praxou v riadení podnikov ( ako A.Babiš, ale to je tiež iba pre inšpiráciu).
…hľadajte…inak tu bude zle. VEĽMI ZLE v roku 2020.
S úctou varuje Spolok národohospodárov Slovenska, OZ
Toto Vám podpisujem.
http://casopisargument.cz/2019/06/01/tax-justice-network-novy-prehled-danovych-raju/
Ľudia, čudujem sa, že tu v článku zaznelo, že mzdy tvoria z ceny výrobkov v priemere 14 %… a nikoho táto informácia netrkne (ani autora článku).
Svetový kapitalistický ekonomický stroj totiž bude bežať len dovtedy, kým všetky tie výrobky niekto dokáže kupovať. A nie že by sme mali takú prehnanú „nadvýrobu“, väčšinu z tých produktov by aj niekto rád kúpil, ale za čo, keď zo mzdy si všetci nádejní kupujúci môžu dovoliť len tých 14 % všetkých výrobkov. Všetko ostatné, o čo nemá záujem tá 1 % vrstvička bohatých, sa musí predať len na dlh. Ak sa nepredá, tak príde krach, aký tento svet ešte nezažil.
Tým chcem povedať hlavne toľko, že kapitalizmus nemá šancu zabrániť svojmu gigantickému krachu. Môže ho odďaľovať, môže sa pomocou svetovej vojny pokúsiť o reštart a získať niekoľko generácií času, ale to je (okrem zničenia planéty) asi tak všetko.