ROZHOVOR S AKTÉROM ROKOV 1968 a 1989 JAROSLAVOM REZNÍKOM st., KTORÝ PÍSAL O DAVISTOCH: Vyzvonili sme si totálny kapitalizmus, siaha sa na slobodu slova, vypínali sa weby

Siaha sa na slobodu slova, cenzurujú sa iné názory, máme tu totalitné prvky politického zápasu, ako je cenzúra a vypínanie webov

Jaroslav Rezník st. (* 6. apríl 1942, Lisková) je slovenský redaktor, spisovateľ, funkcionár, čestný predseda Spolku slovenských spisovateľov. Pre svoje občianske postoje k udalostiam v roku 1968 musel odísť zo zamestnania z Matice slovenskej a 4 roky bol nezamestnaný. V roku 1975 odišiel do Bratislavy a stal sa pracovníkom Slovenskej literárnej agentúry. V januári 1990 bol zvolený za predsedu Spolku slovenských spisovateľov a od apríla 1993 bol riaditeľom Vydavateľstva Spolku slovenských spisovateľov. Je tiež s autorom rozhovoru členom Spoločnosti Ladislava Novomeského.

1. Patríte k reformným ľavičiarom, ktorý v roku 1968 niečo zažili, zapojili ste sa aj do procesov v roku 1989. Mnohí túžili reálne po reformovanom socializme, dostali kapitalizmus a to v tvrdej neoliberálnej forme. Nasledovali privatizácie, likvidácia národného majetku alebo jeho odpredaj zahraničným vlastníkom. Ako sa na tieto procesy pozeráte s odstupom času? Taktiež sa chcem spýtať, ako všeobecne vnímate zneužite novembra na politické aktivity liberálnych a progresívnych strán a s nimi spriaznených médií? Obzvlášť v čase, keď práve tieto strany podporujú cenzúru internetu, nedávno sa prevalilo (písal o tom Marker), že bývalé vlády iniciovali zmazanie 2500 príspevkov zo sociálnych sietí. Majú takíto ľudia morálne právo hovoriť o slobode slova a pluralite?

Nikdy som sa necharakterizoval syntagmou „reformný ľavičiar“, ale určite máte pravdu. V kritickom období roku 1968 sme si hovorili „dubčekovci“. S týmto vedomím som v tom období aj vystupoval, najmä po auguste 1968. Veď mi to neskôr aj dôkladne spočítali. Bol som štyri roky nezamestnaný. Napriek tomu, necítim sa byť disidentom. Nepísal som samizdaty a neposielal svoje básne ani publicistiku do zahraničia. Riešil som to inak. Aj dosť dramatickým odchodom z Martina a z pôdy Matice slovenskej do Bratislavy. Tu som s porozumením privítal NOVEMBER 1989. Vo svojej mladíckej naivite som si myslel, že vzniká nový spoločenský poriadok, ktorý bude akýmsi mixom dynamiky, dravosti, agresivity a vynachádzavosti kapitalizmu s jeho súkromným vlastníctvom a konkurenčným prostredím a sociálnych vymožeností socializmu. Mimochodom, myslím si, že Československo bolo najďalej v úsilí o vybudovanie socialistického spoločenského zriadenia. No nebolo to ešte ono. Preto vznikol pojem „reálny socializmus“. Lenže vo vnímaní výsledkov tzv. „nežnej revolúcie“ som sa mýlil. Vyzvonili sme si totálny kapitalizmus, kde všetko až absolútne podlieha trhovým mechanizmom. Nič absolútne však nikdy neexistovalo a neexistuje. Pravdaže, okrem Boha, pokiaľ v neho veríme. Naopak, úsilie o akúkoľvek absolutizáciu pôsobí retardačne. Dôsledkom, okrem iného, bolo aj rozdelenie Česko-Slovenska. Nie, my sme sa neodtrhli od Čechov, ani oni od nás. Rozdelil nás kapitalizmus. A viac ako s požehnaním Západu. Druhým a veľmi krutým dôsledkom bola privatizácia. Bolo treba vytvoriť súkromné vlastníctvo. Vladimír Mečiar to pochopil. Preto jeho vlády nenamietali proti privatizácii malých podnikov – zmrzlinární, pivární a iných pohostinských, ale aj výrobných prevádzok. No pochopil, že privatizácia veľkých podnikov, tzv. “nosníc zlatých vajec“ nepripadala do úvahy. Stratili by sme svoju suverenitu. Lenže Západ nestál o „pivárne“, ale práve o toto naše bohatstvo. A to sme spočiatku nechceli dať. Preto vznikli demarše a taký tlak, že Mečiarova vláda a hnutie sa muselo porúčať do minulosti. 

Nehlasoval som ani za vstup do EÚ, ani do NATO. Bolo mi jasné, že to je koniec našej štátnej suverenity a ako filozoficky troška podkutému spisovateľovi bolo mi jasné aj to, že teraz musia nastúpiť zákony fungovania moci ako filozofickej kategórie. Výsledok je už dávnejšie jasný. Brusel sa zo všetkých síl usiluje sústrediť všetko moc vo svojich rukách. Aj keď sa to bytostne dotýka aj môjho osobného života, veľmi nenadávam. Viem, že tak zákonite funguje moc. Bude sa donekonečna odvolávať na demokraciu, teda aj na pluralitu názorov, no v skutočnosti dnes tu máme totalitu ako vyšitú. Ona skôr či neskôr skončí. Dokazuje to už súčasný stav, keď sa siaha na slobodu slova, keď sa cenzurujú iné názory na spôsob života spoločnosti, keď sa úplne otvorene porušujú niektoré články Lisabonskej zmluvy, keď sa drzo vstupuje do ústav suverénnych štátov, keď sa spochybňujú výsledky volieb v národných štátoch a podobne. V týchto procesoch hanebnú úlohu zohrávajú niektoré politické strany, no a médiá. Výsledkom sú často až totalitné prvky politického zápasu, ako je cenzúra, vypínanie webov a rôzne iné tlaky na zákonodarstvo národných štátov. Paradoxné je, že práve týmto silám sa ako bumerang vracia ich volanie po slobode slova a pluralite názorov. 

2. Ako má pristupovať súčasný ľavičiar alebo ľavicový vlastenec, človek rozvíjajúci odkaz davistov, k procesom, ktoré sa aktuálne dejú? Zažili ste cenzúru za socializmu, deje sa aj za kapitalizmu, možno ešte v zákernejšej forme. Čo s tým?

Aby som pravdu povedal – neviem. Možno trpezlivosťou, slušnosťou vo verejných vystúpeniach politikov, ale aj radových občanov, no a niekedy aj ignorovaním. Podľa takzvanej teórie „dynamického ticha“. Ľudia nie sú hlúpi, najmä tí starší so životnou skúsenosťou. Nedajú sa mýliť prekrúcaním dejín, ani demagógiou. 

3. Jedna otázka mimo tému, ale o to viac dôležitá, najmä v súvislosti s kritikou privatizácií verejného majetku. Spolok slovenských spisovateľov, ktorého ste stále čestným predsedom, nedávno predal svoju sídelnú budovu. Prešlo to mlčaním. Nepostavili sa proti tomu ani ľavicovo orientovaní spisovatelia, ktorí privatizácie dlhodobo kritizujú. Ako to vnímate vy, ako čestný predseda Spolku? 

Spolok nemlčal, funkcionári robili, čo mohli, ale nikto ani zo straníckych platforiem, ani z vládnych kruhov, s ktorými ideály Spolku boli v súzvuku, spisovateľom nepomohol. Na začiatku kauzy bola zmluva medzi zahraničným podnikateľom a dvojicou spolkových funkcionárov – Jána T*žinsk**o a Pavla Ja***a, ktorá v reálnom výsledku znamenala predaj budovy. Nemali na to legitímne právo. No svojvoľne zmenili stanovy Spolku tak, že to právo majú. A tak si to nechali potvrdiť aj na Ministerstve vnútra. Noví funkcionári Spolku to dali aj vyšetriť, no viete, čo sa stalo? Vyšetrovateľka zmenu stanov, ktorú mohol odsúhlasiť len kolektívny orgán, teda Členské zhromaždenie, nepovažovala ani za trestný čin, ba dokonca ani za priestupok. Nové vedenie Spolku oboch funkcionárov odvolalo a celú záležitosť  dalo do rúk právnikov. V tej chvíli som pochopil, že to je koniec, že chamtivosť a bezočivosť vyhrá. V kapitalizme to tak musí byť. Z funkcionárskych pozícií Spolku som odišiel už v roku 1997, takže čo sa okolo budovy dialo potom, viem len z počutia a kuloárnych rečí, preto môj názor nemusí byť presný. Zdá sa mi však, že nové vedenie Spolku túto kauzu dotiahne do konca. Ako? Nuž, predáme svoju časť budovy a kúpime si iné priestory. Keď si však predstavím, že o takúto lukratívnu budovu v centre mesta slovenská kultúra a Bratislava ako hlavné mesto prídu, zalievajú ma slzy. Nech nikoho nemýli, že občas sa s mojím menom môže stretnúť ako s čestným predsedom Spolku slovenských spisovateľov, čo je vraj doživotný status. To však v praxi nič neznamená. To je, ako povedal jeden môj priateľ, len vykôstkovaná čerešnička na ryžovom nákype. Mimochodom, druhým čestným predsedom Spolku je prozaik Peter Jaroš. Vek a zdravotný stav nám však už neumožňujú angažovať sa ani ako radoví členovia organizácie.

4. Sám ste tvorili dielo o davistoch. O čom malo byť, prečo napokon neuzrelo svetlo sveta?

Áno, je to pravda. V rokoch 1987-1988 som napísal scenár štvordielnej televíznej inscenácie Davisti. Napísal som ho na objednávku. Moje predchádzajúce scenáre televíznych inscenácií Blízko odpovede (1980), Nech sa niekto opováži alebo Ako Ďuro Konôpka o fujaru prišiel (1982), Ján Literát (1985), rozprávka Živé svetlo (1983) i kryptonymom podpísaný scenár televízneho filmu Chlapci (1974) ma zaradili medzi perspektívnych televíznych autorov. Scenár bolo treba napísať veľmi rýchlo, lebo to bolo na zdanlivo nenápadnú požiadavku ÚV KSS. Ako autora ma navrhol skvelý dramaturg Štefan Havlík, ktorý už predtým bol dramaturgom niektorých mojich dramatických textov. Dohodli sme sa na tomto časovom rozmere: začal som vznikom Voľného združenia študentov socialistov zo Slovenska v Prahe (1922), potom vznikom DAV-u, prešiel som dvadsiate a tridsiate roky 20. storočia, štvrtý diel som zakončil odchodom Laca Novomeského z Prahy na Slovensko (november 1939). Pozor! Nejde o dokument, ide o plnokrvnú štvordielnu televíznu inscenáciu aj s dokrútkami. Dramaturgia už mala aj predbežnú predstavu o obsadení. Pre zaujímavosť uvediem, že postavu Gustáva Husáka mal opäť stelesňovať Michal Dočolomanský. Už sa rozkývala aj produkcia, viackrát som sa stretol s produkčným Petrom Svarinským. No to sa už písal rok 1989 a „nežná revolúcia“ pomaly začínala vrieť. No a keď nakoniec zovrela, ktože si už chcel páliť prsty kvôli nejakým komunistickým intelektuálom? Tak tento scenár dodnes leží v mojom autorskom archíve a iste zostane ležať aj v pozostalosti. A prečo voľba ako na autora padla práve na mňa? Okrem už vyššie uvedených profesionálnych príčin asi aj preto, lebo v nejakom rozhovore som kdesi uviedol, že v rodičovskom dome v Liskovej otec vyzdobil stenu hore schodiskom portrétmi Laca Novomeského, Vladimíra Clementisa, M. R. Štefánika a generála Ludvíka Svobodu. Takže ja som od útleho detstva vedel, kto títo páni sú. No a neskôr ako študent som si obľúbil poéziu Laca Novomeského a Jeho báseň Múdrosť viem dodnes naspamäť, dokonca aj niekoľko veršov z poémy Do mesta 30 minút. 

5. Ste aktívny spisovateľ. Na čom aktuálne pracujete?

Práve som dokončil „pamäti“, čiže memoáre. Dôraz v nich kladiem na literárnu kultúru, veď som sa v spisovateľských kruhoch pohyboval celý život. S vedomím tohto vari 400-stranového textu som odpovedal aj v tomto rozhovore. Volil som krátke jednoduché vety i jednoduchšie súvetia a niektoré „veci a vecičky sveta“, ako by povedal Laco Novomeský, som len načrtol. Všetko je totiž v tých memoároch. Pochopiteľne, pokiaľ žijem a ešte chvíľu sa chystám, pamäti nikdy nemôžu byť dokončené. Naposledy som v nich musel zaznamenať  básnický opus Požehnanie ktorý vyšiel v júli 2025.  Je to súborné básnické dielo v jednej knihe, a to je sen každého básnika.

zhováral sa lp

---