Sme ako oni, – Šimečkov kritický pohľad na pražskú kavárnu

Martina Milana Šimečku registrujem od ranných deväťdesiatych rokov. Tento syn známeho disidenta v tom čase pevne stál na silne federalistických až unitaristických pozíciách. Patril k tým, čo nepochopili slovenský emancipačný proces a osobne ho neprijal. Dokonca sa „preslávil“ známou a dodnes extrémne kontroverzne vnímanou esejou o slovenskom jazyku, ktorý zaznáva a kritizuje ako nedokonale vyvinutý, a teda nevhodný pre spisovateľov. Iste, v kontexte doby to bola provokácia, ďalšia frčka do nosa nacionalistom a tak to aj treba brať.

Nepochybujem o tom, že rozpad federácie musela byť pre Martina M. Šimečku ťažká trauma a nieto pochýb o tom, že sa s tým ešte dlho nevedel dôstojne vyrovnať. Prejavilo sa to okrem iného aj na stretnutí spisovateľov v Budmericiach, keď počas rozhovoru s prezidentom Michalom Kováčom nevdojak priznal, že samostatné Slovensko mu vadí predovšetkým „esteticky“, inak povedané, aj by sa s ním zmieril, ak by ho nereprezentovali ľudia z mečiarovskej garnitúry.

Ako vieme, Šimečka potom prešiel istým vývojom: bol šéfom vydavateľstva Archa, potom šéfredaktorom týždenníka Domino, dlho bol šéfredaktorom denníka SME, potom českého týždenníka Respekt, neskôr reportérom Respektu, aby nakoniec zakotvil ako redaktor v Denníku N. Prečo takéto podrobné curriculum vitae? Pretože Šimečka napriek tomu, že celý postrevolučný život strávil v pravicových médiách, na rozdiel od mnohých svojich kolegov, neprestal rozmýšľať.

Prvýkrát sa to verejne prejavilo, keď opisoval svoje okolnosti odchodu z denníka SME. Nakoniec, píše o tom aj Alexej Fulmek vo svojej knihe Bol som dlho v SME. Na rozdiel do väčšiny svojich kolegov, ideologických žoldnierov neoliberálnej pravice, Šimečka o správnosti nášho smerovania touto cestou vždy pochyboval. Poslednou kvapkou, keď jeho trpezlivosť nad pomermi v SME pretiekla, bolo jeho poznanie, že ekonomickú redakciu denníka SME v podstate poza jeho chrbát riadi vtedajší minister financií Ivan Mikloš.

V názoroch na ekonomiku sa rozišiel aj s libertariánsky zmýšľajúcim Alexejom Fulmekom. Vo svojej redakcii sa nakoniec ocitol v mentálne cudzom prostredí. Kritizoval aj spôsob, akým pravicové médiá začali hlava-nehlava útočiť na koalíciu, ktorá vznikla v roku 2006. Vtedy padla aj ona povestná veta či skôr tristné konštatovanie, že novinári prestali pravdu hľadať a začali ju hlásať.

Prvé náznaky sebareflexie negatív systému ktorý tu bol po roku 1989 videl už jeho otec, Pôvodne ľavicový intelektuál. Šimečka sám priznáva, že ľudia z jeho komunity niektoré veci nedokázali pochopiť . „ Nedokázali sme sa mentálne vžiť do situácie robotníka, ktorý prišiel o prácu vo fabrike. Človeka ktorý nemá inú dôstojnosť, než materiálnu, alebo v podobe práce, ktorá dáva jeho životu zmysel. Naviac sme predpokladali, že v demokracii a kapitalizme je materiálny nedostatok, len krátkodobou epizódou. Všetko nasvedčovalo tomu, že ak spoločnosť nebude vyslovené bohatá , bude každopádne bohatšia, než aká bola v čase socializmu. Bolo jasné, že „šoková terapia“ niekoho poškodí, ale uverili sme, že „trh to napraví“. Nerozmýšľali sme nad materiálnou depriváciou konkrétnych skupín obyvateľstva, kládli sme dôraz na dôstojnosť vo všeobecnom zmysle.

Aj preto jeho najnovšia kniha Jsme jako oni prekvapila len čiastočne. Už názov zbavuje liberálnych kritikov – pražskú kavárnu či bratislavskú kaviareň – akejsi morálnej nadradenosti. V schopnosti nálepkovať, odsudzovať či doslova nenávidieť . Tieto skupiny si v ničom nezadajú s tými, ktorých kritizujú. Táto kniha nastavuje dnešnej spoločnosti zrkadlo.

Dvaja mladí novinári Kirill Ščeblykin a Filip Zajíček vo vekovej kategórii pod tridsať rokov, teda tí, ktorí nemohli zažiť a nezažili predchádzajúci režim, sa rozprávajú s protagonistom Novembra a hodnotia, kam sa to vlastne naša spoločnosť za tých tridsať rokov dostala.

Dlhoročná indoktrinácia vedomia u mladých sa napríklad prejavuje v tom, že už v podstate ani neočakávajú od štátu, že sa im postará o dôchodky. Postupne si táto generácia začína uvedomovať, že napriek maximálnemu ekonomickému rastu, a teda stále bohatšej spoločnosti, ich generácia alebo tie nasledujúce budú strácať benefity, ktoré už boli v západnom svete samozrejmé, napríklad bezplatné vysoké školstvo alebo možnosť dostupného bývania.

Je iste tristné vedieť, že „ mileniálom škrtli výhody, ktoré využívali predchádzajúce generácia. Dnešný mileniál, a jej jedno, či je to robotník alebo vysokoškolák, si na Západe nebude môcť po celý život kúpiť dom. Je predsa choré a absurdné, ak sme sa dostali do situácie, kedy ani so slušným platom na byt jednoducho nedosiahnete, pretože veľmi bohatý ľudia masovo kupujú byty, ako investíciu. No a ako môže byť dôstojný život, bez možnosti zabezpečiť si vlastné bývanie? Vaša generácia sa ocitla vo zvláštnej fáze trhu s bytmi, ktorý vznikol v dôsledku prebytku peňazí u bohatých elít. Demokratický systém, na problém bývania dnes nemá žiadne prijateľné riešenie. A pritom vám nahovárajú,. Že všetko je len o vašej motivácii a schopnostiach. Čím viac pracuje, tým viac Vás zdierajú, pretože vaše miesto môže nahradiť niekto iný. Máte právo byť naštvaný, nie je to fér.“

V knihe nachádzame aj kritiku dzurindovskej politiky. Dzurindová éra silne posilňovala neolibérálny pohľad na svet, ktorý tvrdil, že každý môže za svoju chudobu sám. Dnes sa už síce o sociálne vylúčených komunitách hovorí celkom otvorene , ale trvalo to poriadne dlho. Rómovia sa v januári 2004 prebudili a šli si po dávky a až tam zistili, že miesto stopäťdesiat eur dostali tridsať. Niektorí z nich potom začali rabovať a štát na nich poslal armádu. Vtedy sa Šimečka pýtal: „Toto je tá vaša reforma? Necháte tých ľudí umrieť?“ Šimečka nakoniec konštatuje, že neschopnosť premýšľať a skutočnosť, že väčšina mediálneho a politického mainstreamu bezvýhradne prijala neoliberálny koncept sveta, nutne viedla na scestie. „Neoliberalizmus hovoril: Necháme všetko na voľný trh a ono to bude fungovať. A naozaj, nejaký čas to tak skutočne vyzeralo, ale potom prišiel rok 2008.

Ekonomická kríza v roku 2008 bola dôkazom, že liberálna demokracia na Západe erodovala v prospech finančného sveta. Všetci vedeli, ako je ekonomické prostredie je toxické, aké nehorázne bonusy berú top manažéri a aké rizikové sú finančné deriváty. Od ekonomických analytikov cez ratingové agentúry až po bankárov všetci klamali a zatvárali si oči pred realitou. Toto mnoho ľuďom odhalilo nemravnú povahu kapitalizmu, ktorému sa „sestrademokracia nedokázala zabrániť začala strácať legitimitu. Pomaly začíname chápať, ako nespravodlivo často bohatstvo vzniká. V čase globalizácie úspech často nie je zaslúžený, naopak, je výsledkom veľmi pokrivených pravidiel či v lepšom prípade šťastia. Bohužiaľ sme boli svedkami klasického prípadu pýchy, spôsobenej stratou schopnosti pre mieru a schopnosti pozrieť sa do zrkadla. Aj preto možno nie je zlé, že sa nám tu objavil vyzývateľ v podobe autoritárskeho kapitalizmu.

Šimečka na rozdiel od mnohých svojich súputníkov dokázal, že má istú schopnosť sebareflexie. Iste, sú mnohé oblasti, v ktorých sa nezhodneme, ale skutočnosť, že aj medzi ľuďmi z druhej strany hodnotového spektra sa nachádzajú jedinci, ktorí sú schopní rozmýšľať a pochybovať, naznačuje, že najčernejšie predikcie nášho vývoja sa nemusia naplniť.

Roman Michelko

Text vyšiel aj v SNN



Zdieľaj tento článok:

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *