Vladimír Mináč: Moloch slobody

Ukážka z knihy: MINÁČ, Vladimír, PODRACKÁ, Dana: Paradiso. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 1998

VLADIMÍR MINÁČ: Zapísal som si sexi dialóg z celkom náhodného tv seriálu. On je slávny spisovateľ, ona budúca supervlastníčka.

Ona: „Ale mne si ešte nepodpísal knihu.“
On: „Nie, no priprav sa. Budem ti ju podpisovať celú noc.“

Akiste by sa našli v stovkách TV seriálov, v collinsovkách a v simmelkách, v ružových a červených knižniciach aj oveľa idiotskejšie dialógy, no tento ma mimoriadna rozhorčuje, lebo sa v ňom manipuluje s knihou a s písmom, ktoré sa takto potískajú priamo do ničoty. Do ničoty, ved seriálový sex nielenže neexistuje ako erotika, ale neexistuje ani ako sex, náznak je tu vyrátaný na milimetre, cenzúra pre masy tu pracuje s najvyššou možnou presnosťou, a tak v Collinsovej sa nejachce, iba sa hovorí jachtaní, nesemení sa, iba sa hovorí o naplnení, v celom tomto výrobnom odvetví sa všetko iba aranžuje, niet tu skutočného dotyku, iba trenie chladnokrvných rýb.

Je to podvod pre slúžky.

Lenže všetky ženy sú slúžky, lebo všetci muži sú sluhovia. A tak veľkovýroba freudovského systému náhradného riešenia prideľuje mužom stalonovské svalstvo a jeho násilie a a ženám namiesto villonovsko-smrekovskej jaskynky záhradu útechy, ktorú vy (Mináč odpovedá Podrackej, pozn. editora) presne pomenúvate ako okyptený raj.

Všetky ľudské raje sú okyptené, lebo sú náhradné.

Takto, v takomto rozmernom oblúku súvisí aj literatúra špiny a hanby, ako ju kedysi nazývali Nemci, ktorí ju dnes v Európe najpilnejšie vyrábajú, so základnými problémami ľudstva, aj s ľudskou slobodou. Hovoríte, že sloboda bez duchovnej dimenzie nestojí ani za deravý groš. Bojím sa, že je to ešte prísnejšie: sloboda má iba duchovnú dimenziu. Každá podoba fyzickej existencie je obmedzovaním slobody. Tolstoj, cestujúci do Atapova, si zvolil slobodu, ale iba za ňou cestuje, náš dobrý známy, jeho lekár ho prikrýva plédom, vidia ho zriadenci i železničný sprievodca, klopká staničný telegraf a vzťah, od ktorého uteká, už nasadá do bričky: kým nedodýcha, je v zajatí. Iba celkom malé deti a celkom starí starci sa letmo dotýkajú slobody, prvé preto, lebo ešte nepoznajú žiadostivosť, druhí preto, lebo vedia o nej všetko, aj to, že as žiadostivosťou od nich odvracia.

Je to len dotyk s chimérou, mam a klam. Netreba zabúdať, že chiméra v starorímskom podaní chránila vstup do Hádovej ríše: aj teraz bráni cimburie slobody obluda, ktorej dotýkame iba v okamihu smrti.

Sloboda je uskutočniteľná iba proti fyzickej existencii, prichádza k nám vtedy, keď už nie sme. Ale existuje aj náhradka slobody, podopretá duchovnou dimenziou, ideológiou, vierou, snom alebo klamom. Tu možno ani nezáleží veľmi na kvalite odrazového mostíka, skôr tu záleží na sile individuálneho odrazu, na chuti oslobodiť sa od fyzickej existencie. Nerozhoduje kvalita, ale jej sila.

Pravdaže, tá časť duchovnej dimenzie, ktorá je pre nás rozhodujúca, intelektuálna práca, musí zhasnúť ako sviečka v prievane. V takom prípade neslobodným mužom narastajú svaly, ktoré znamenajú slobodu; a ženským slúžkam sa otvárajú nekonečné okyptené raje. Práve preto, že sa tu zaháša intelektuálna práca, môže a možno musí collinsovka alebo televízny seriál spočívať v neuveriteľnom, neskutočnom opakovaní tých istých šarží, viet, slov, situácií, zápletiek, práve preto sa tu jazyk scvrkáva do snovej obmedzenosti, je, ako vy hovoríte, bez vnútra aj bez futra, až dušu oziaba.

Všetko je tak, ako musí byť.

Počítače prerátali dušu helóta, jeho vedomie, jeho pocitový svet, jeho túžby – ostatné je vec výroby a distribúcie. Masový človek musí mať svoje východisko, inak by sa svet zbláznil, skolaboval by, šialene by zavýjal a zabíjal, všetci muži by sa stali skutočnými terminátormi a v rozžeravenom ženskom pohlaví by blčala planéta.

To, čo musí byť, musí byť.

Veď tu bola vždy, od nepamäti, neverná dôvernica. V predošlom kapitalizme bola červená knižnica skutočne červená, výstražne lákala, tak ako výstražne na nás žmurká červená lampa pred bordelom. Predchodcovia televíznych seriálov, romány, vychádzajúce v denníkoch a týždenníkoch na pokračovanie, spomeňme tu len ľudové čítanie Joža Nižňanského a Janka Hrušovského, sa vystrihovali a ľudovo sa všelijako viazali; takéto romány, presne tak ako dnes televízne seriály zaplavovali celý šíry známy svet, Karel Čapek ich vrelo odporúčal čítať v pochrípkovej rekonvalescencii a iný koryfej, budúci veľmajster českého jazyka Jan Drda, podľa sveectva dôverníka a vtedajšieho pražského slovenského mládenca Dominika Tatarku, sám bol spáchal román Krb bez ohňa pod krásnym pseudonymom Maryny Radomerskej.

Všetko už bolo, ale všetko je inakšie: Teraz Schumtz-und Schandliteratur dupoce po mapách monopolne a akosi definitívne – akoby bolo už nezmeniteľné po poslednom zvonení pre akúkoľvek intelektuálnu prácu v oblasti literatúry, filmu, divadla a televízie, pre akúkoľvek možnosť úsudku vo všetkých umeleckých disciplínach.

Svet chce byť klamaný.

Vy ste to vyslovili presne: rýchlené šťastie. Už pomaly počítačová výroba rýchleného šťastia, ale aj rýchlenej nenávisti, násilia a aj rýchlenej smrti a zabíjania ovládla dnes neviditeľnými pásmi planétu natoľko, že vzduch sa stáva nedýchateľným – v takomto ekotope môže existovať iba rýchlený človek. S Borisom Jeľcinom akiste nemožno v mnohom súhlasiť, no treba s ním súhlasiť, pokiaľ ide o rýchlené zemiaky. Rýchlené zemiaky nie sú zemiaky, rychlené šťastie nie je šťastie, rýchlený človek nie je trojrozmerný človek, je to biologická chyméra bez duchovnej dimenzie.

Lenže čitateľ chce rýchlené šťastie hoc aj v jame bezbrehého idiotizmu. Je to revolúcia prázdnoty a ponáša sa to na poslednú borbu.

Vladimír Mináč

---