Netrpíme nejakou osobitnou inteligentskou chorobou, ktorá pociťuje skutočnosť ako urážku? Nebubnujeme na poplach príliš často a príliš brutálne? Miestny salzburský mysliteľ Karl R. Popper- dnes, v čase politológov je klasický európsky filozof už všade iba miestnym čudom a botanickým reliktom – neverí síce na pokrok, na jeho hocijakú podobu a rozmer, ale napriek tomu je optimista. Je optimista vo svete, „v ktorom sa pre inteligenta stalo prevládajúcou módou byť pesimistom“. „Myslím si“, pokračuje starý, a teda aj uvážlivý mudrc, „že náš čas nie je taký zlý, ako sa o ňom všeobecne hovorí; že je lepší a krajší ako jeho povesť“. Tuším, že mysliteľ, ktorý neverí na pokrok v nijakom jeho záhybe, musí byť optimista z nejakého osobitného dôvodu, v tomto prípade z dôvodu miestopisného. Mesto, ktoré sa prezentuje vo svete Mozartovými čokoládovými guľkami, ktoré pokojne rastie a bohatne od jednej Slávnosti po Slávnosť nasledujúcu, kde aj radničné a stavebné škandály prebiehajú hladko, korektne a akosi uspokojujúco, mesto pevne posadené do dejín európskej kultúry už od založenia biskupstva, mesto, spokojné samo so sebou až po duchovnú ospanlivosť, je dobrým miestom pre optimizmus: je to optimizmus pradúcej mačky, vyhrievajúcej sa na priedomí.
Aj keď v surovej a večne špinavej Bratislave nepoznám miestečko, odkiaľ by som mohol mať optimistický výhľad, mám aj tak povinnosť skúmať svoj neoptimistický pohľad na dejiny súčasnosti: Nie som napadnutý intelektuálnym vírusom, ktorý ma zaháňa do zúfalstva a ustavične ma núti k neznášanlivosti so skutočnosťou? Sme prekliati väčšmi skrz to, čo poznáme, než skrz to, čo nepoznáme? Väčšina intelektuálov skutočne nebýva spokojná s dejinami svojej súčasnosti, kritizuje ju a stáva sa zaiste, že ju aj ohovára, rozširuje o nej klebety. Robí tak jednak pre akýsi kontinuitný ideál, o ktorom si myslí, že ho dedí skrz kultúru, a ktorý sa nijako nemôže dohodnúť so skutočnosťou; inokedy tak robí z menej vznešených príčin, napríklad z trpkosti nad vlastným postavením v mozaike dejín súčasnosti – to postavenie od vekov nesúhlasí so sebaocenením intelektuálov ani s ich skutočnou výkonnosťou, s ich skutočným významom pre dejiny súčasnosti i pre dejiny vôbec. A tak sa najmä európskemu intelektuálovi nechce hovoriť napríklad o tom, že súčasná civilizácia zabezpečila pomerný dostatok v oblasti mierneho zemepisu, ak v nemiernych zemepásoch vládne smrtonosný hlad; nebude hovoriť o malých vojnách, nepretržitých a rovnako vražedných; item, nebude hovoriť o ľudských právach na širokých civilizovaných územiach, ale o koncentrákoch a gulagoch. Zaiste, aj intelektuáli sú rozliční: môžu napríklad vojsť do trhových vzťahov a predávať svoje svedomie, bohužiaľ, lacno; môžu sa pokúsiť premlčať dejiny – také pokusy boli časté v minulom režime; môžu vyprázdniť historický priestor pre politikov a ich profesionálnych pochlebovačov a stratiť sa vo svojich maličkých vznešenostiach. No pokiaľ žije intelektuál, potiaľ žije aj moralista: kriticizmus, ba aj odmietanie skutočnosti je jeho právo a jeho povinnosť. To, ako sa správa ku skutočnosti, k onomu času svojich súčasných dejín, s akou hĺbkou a mohutnosťou uplatňuje svoj kritický vzťah, ako ju prijíma a nakoľko ju odmieta, to je vec jeho svedomia.
Každý si každodenne musíme zvažovať na vlastných rukách svoje živé trasúce sa srdce: nie je dôležité, či sme pesimisti alebo optimisti, ale nakoľko sme vnútorne pravdiví. Dobre viem, že čitateľ má rád iba také temravy, v ktorých svieti svetlo: ale kde vziať svetlo, keď ho nevidieť?
Vladimír Mináč, HOVORY M, 91-92
Filozof európskeho a pri všeobecnom nedostatku flozofov akiste aj svetového významu sir Popper sa bol vyslovil, že všetkému na vine — t. j. všetkému zlému v civilizačnom pohybe-nepohybe vrátane vojen a masových vrážd — je fanatizmus. Treba s ním vrelo súhlasiť.
No len čo s niečím vrelo súhlasím, hneď o svojom vrelom súhlase začínam pochybovať: tak ma vyučila moja celoživotná skúsenosť. Aj tu ma zaujala pochybnosť natoľko, že som sa snažil nazrieť za oponu, t. j. na miesto a čas, v ktorom sa rodí fanatizmus. Sir Popper nede nuje fanatizmus, iba naznačuje, že súvisí s vierou, že je to akási vyšinutá viera, vlastne ani nie viera, ale jej horúčkovitá choroba. A ja dodávam, že tu pri fanatizme nejde o „normálnu“ vieru, ale o jej jediný možný výklad, potvrdený vykladačmi alebo koncilmi, vieroučnými zvestovateľmi a mudrcmi. Jedine možných výkladov je mnoho, veď kresťanská viera sa rozprestiera od rímskych katolíkov až po anabaptistov a moslimská, napríklad, je rozdelená priepasťou medzi sunnitmi a šiitmi. Iba jedine možný výklad náboženskej viery umožňuje úplné stotožnenie s vieroukou; takéto totálne stotožnenie povyšuje veriaceho medzi vyvolených — je celkom jedno, ktorý boh ich vyvolil, dôležité je to vyvolenie, skutočnosť, že sú vyvolení boží vojaci, podliehajúci iba božím príkazom. Božie príkazy, tlmočené zvestovateľmi, sú nad všetkým a proti všetkým, je to nahustená nenávisť, ktorá vybuchuje aktivitami, dobro i zlo v človeku sa v ohni šľahajúcich slov spečie na čosi nevýslovne mocné a kruté, vovádza človeka, najmä mladého a neskúseného, do čudného sveta, kde je dovolené všetko — čo je v božom mene.
DAV DVA sa hlási k filozofickému odkazu V. Mináča, pozri aj: MANIFEST MINÁČOVSKEJ ĽAVICE – DAV DVA – kultúrno-politický magazín
Za aktívnu krutosť sľubujú vykladači jedinej a pravovernej cirkvi či inej ideológie všetkým božím vojakom, všetkým vrchným dozorcom v koncentrákoch a gulagoch, všetkým energickým katom a masovým vrahom, všetkým teroristom a legionárom fundamentalizmu všetky druhy rajov, no najmä odpustky na večné časy: fanatik nie je zodpovedný za svoje činy, za jeho činy sa zodpovedá príslušný boh, vodca národa alebo proletariátu, alebo iba príslušný cuks rer. Kdož jste boží bojovníci, aký nádherný chorál! Ale hneď na začiatku sa v ňom spieva o zákone a tento zákon je nad všetkými inými ľudskými zákonmi a neobsahuje nič, iba povinnosť aktívnej nenávisti. Nenávisť človeka dynamizuje. Z nenávisti sa uvoľňuje obrovská sila ako z atómového jadra — v dejinách vždy vyhrávali fanatici, no našťastie, nikdy nevyhrali nadlho. (Vo „veľkých“ dejinách možno považovať za nedlhú viacstoročnú tureckú okupáciu Balkánu a pridružených uhorských dŕžav alebo dvestoročné rozdelenie Nemecka v dôsledku tridsaťročnej „vojny fanatikov“.)
Fanatizmus sa rodí v konkrétnom čase a v konkrétnom priestore: vždy sa rodí z nejakej formy útlaku. V „normálnom“, t. j. sociálne ako-tak usporiadanom a stabilnom prostredi sa rodí fanatizmus iba jednotlivo, nie endemicky, nie je výrazom spoločnosti, iba jej psychickou chorobou. Masovo a nebezpečne sa rodí fanatizmus v prostredí nevzdelanom alebo aj negramotnom, v sociálnej beznádeji, v nemožnosti akejkoľvek voľby pre davy mladých ľudí, sústredených na jednom mieste. Jediná výzva osudu tu prichádza zvonku ako boží hlas, ten spôsobuje, že zo slabých sú mocní, z bezbranných ozbrojení, z beznádejných fanaticky veriaci. Fanatikom sa človek nerodí, fanatikom sa každý stáva v priestore a v čase, ktoré fanatizmus nielenže umožňujú, ale aj priam privolávajú. Takéto „endemické“ oblasti a príhodné obdobia na vznik a narastanie fanatizmu by ľudia mojej generácie a s našou, t. j. európskou skúsenosťou, v ktorej sme boli súčasne aktivistami i obeťami fanatizmu, mali vedieť uhádnuť a odhaliť. Ale kdeže, ale kdeže!
Vladimír Mináč, HOVORY M 2, s. 57-58
Hospodársky rast je kopec, na vrchu kopca stojí kríž viery v materiálny raj na zemi: materiálny raj na zemi je konečný výsledok ľudského pokroku. Napriek tomu, že mnohí myslitelia považujú pokrok za termín nefilozofícký a niektorí, naposledy pán Popper, vyhlasujú, že neveria v jeho existenciu, pokrok ostáva ústredným motorom ľudského konania a vytúžený materiálny raj dostredivým bodom všetkých ľudských snažení.
Už ste sa niekedy opýtali piesne, ktorá sa kedysi tak často spievala, čo je to ten pokrok, ktorého matkou je ľudská práca? A kto je jeho otcom či šéfom? Pán E. Goldsmith, eko- a politológ svetového mena, sa o pokroku a behu sveta vyslovuje brutálne a kategoricky: práve pohľad na svet cez prizmu tzv. pokroku vedie ľudstvo od katastrofy ku katastrofe. Viera v pokrok je len podoba primitívneho náboženstva, ktoré nám zakrýva pohľad na reálny svet reálnych potrieb.
Ale čo máme okrem úbohého pokroku? Nebudete veriť, ako je to ťažko vysloviť po slovensky. Ak máme číre slovenské slovo pokrok, jeho diabolské alter ego, slovo zákrok, nikdy neopustilo telocvičňu. Stagnáciu môžeme prekladať ako stav nehybnosti, stav uviaznutia — seňaný voz bol príliš naložený a uviazol v príliš úzkom závoze. Slovo regres a regresia — ani jedno neuvádza malý slovník — môžeme len opísať ako spätný pohyb. Zdá sa, že Slováci sú naozaj odsúdení na pokrok, ako sa bol vyslovil náš známy politik, lebo inak by museli používať iba cudzie slová. Prípadné slovenské slovo úpadok sa v staršej literatúre používalo namiesto veľmi škaredého slova krach. Ani slávny ratkovský hasičský povel Ričó k apatjeke pochodom tajdži! nič nerieši, od detstva vieme, že napredovať sa dá aj kráčaním dozadu.
Angličanom a iným veľkým národom je hej, môžu pohŕdavo hovoriť o pokroku, veď majú dosť slov, aby mohli charakterizovať jeho opak. Ale my máme vo vlastnom jazyku vyznačený iba pokrok, všetko ostatné je cudzie a nezrozumiteľné, aj náš národný odkaz je taký, že si nemáme kupovať retúrku, lebo cesta naspäť je nemožná. Okrem toho — už vážnejšie — rozmýšľať o konci materiálneho pokroku náleží bohatým, nie chudobným. Chudobným prichodí čudne, ak majú rozmýšľať o tom, aká je chudoba príjemná, ako je dobre zaobísť sa bez pokroku, t. j. bez možnosti pohybu k vyššej materiálnej zasýtenosti. Hladný sýtemu neverí. Je možno aj naliehavé rozmýšľať o jednej z alternatív ako o návrate k prostote, k archetypu malej obce, k tolstojovskému samozásobovaniu, ale to sú iba plané sny blúznivcov — nemožno dve tretiny ľudstva nahnať do rurálneho skanzenu, pohynuli by tam od hladu. Treba nám alternatíva, nielen v myslení, ale aj v životnej praxi, od stravovania po milovanie: alternatíva, alebo zánik ľudstva. Ale o alternatíve možno rozmýšľať iba v planetárnych súvislostiach
Vladimír Mináč, HOVORY M 2, 105-106
Posledný pán Váhu a Tatier, neúnavný veľkobytčiansky pán Leopold Popper, ktorý si kúpil pred vyše sto rokmi nielen turzovskú Veľkú Bytču, ale aj Strečno a Považskú Bystricu, ktorý takmer dočista vyholil lesy oravského komposesorátu, ako aj svoje kysucké a považské lesy, jeden z najväčších európskych obchodníkov s drevom, s veľkými drevoskladmi v Hamburgu, Odese, Rijeke a Terste — neznie to hrdo? — si napokon na viedenskom dvorskom trhu kúpil aj barónsky titul. Jeho barónsky syn Armin stihol za niekoľko desaťročí prehajdákať obrovský majetok, najväčší v Hornom Uhorsku, akoby chcel mysliteľsky dokázať nestálosť vlastníctva a relativitu vlastníckej ideológie, roztratil všetko, čo otec nazbojníčil, až po poslednú zápalku z kedysi známej veľkobytčianskej zápalkárne.
Sic mutat et transit omnis et omne — tak sa mení a hynie každý a všetko: popperovská samoreštitúcia by sa nestratila ani medzi dnešnými postkomunistickými veľkoreštitúciami. Iný Popper, dnes aj na Slovensku známejší než usilovný haličský barón a jeho nehodný syn, sir Karl Raimund, viedensko-novozélandsko-londýnsky profesor, sa prebil k anglickému šľachtickému titulu nie exploatovaním lesov, ale usilovným a nepretržitým mysliteľstvom. Jeho myšlienky sú solídne a
nosia sa dobre, vo svete, v ktorom ešte stále vládnu ideológie, sú príjemné a možno aj nevyhnutné, esejisticky, zľahučka sa dotýkajú skutočnosti, aj a najmä vedeckej, nevyhrážavo pripomínajú princíp falzifikácie, čo značí takej možnosti, ktorá môže vyvrátiť akékoľvek tvrdenie, majúce vzťah k vede.
Chcel som to povedať jednoducho, ale iba čo som to zjednodušil. No práve také myšlienky, akými disponuje popperizmus, sú náklonné zjednodušovať, samo antisystémové myslenie, nedôkladné, akési nedokončené, iba postmodernisticky načrtnuté, privádza nás ľahkonoho k zdanlivo logickým poskokom a tie logické poskoky môžu byť ďalekosiahle, veď priestory popierania sú práve také priestranné ako priestory pozitívneho poznania.
Lebo ak všetko podlieha princípu falzifikácie, potom akiste niet pravdy, ktorá by sa dala objektívne potvrdiť — nijaká pravda sa nedá vopchať pod strechu falzifikácie. Jedinou objektívnou kategóriou je čas, ktorý aj tak nikto nikdy nespozná, aspoň nie bez božej pomoci. A tak si lenivé trhové vedomie osvojí iba spochybňovanie skutočnosti, iba akýsi postmoderný, všetko prikrývajúci relativizmus, tak ako si reálnosocialistické lenivé vedomie osvojilo z materializmu iba kradnutý materiál.
Lenivé súčasné vedomie ľahko spozná, že sloboda a demokracia nie sú objektívne verifikovateľné, že sú to hodnoty rozdelené a rozdielne, že niekto má Maru a niekto faru a niekto ani za cvrk cmaru. Väčšine občanov nechýbajú falzifikovateľné hodnoty slobody a demokracie, skôr im chýba jedna vec trikrát: peniaze. Cítia akosi, že medzi hodnotami podliehajúcimi falzifikácii sú peniaze tie najonakvejšie.
Vladimír Mináč, HOVORY M 2, 233-244
