Spisovateľ Ľubo Olach vydal nedávno knihu o davistovi Dr. Clementisovi. Po výmene zopár mailov ponúkol redakcii DAV DVA ukážku z tejto knihy, a taktiež došlo k dohode o spoločnom podujatí na pôde Matice slovenskej. Pod ukážkou z knihy pripájame rozhovor, ktorý bol publikovaný pôvodne pre INLIBRI. Pripájame aj videozáznam z podujatia Matice slovenskej, ktoré sa uskutočnilo 25. 6. 2025.
Po podujatí sa moderátor a respondent presunuli na zasadnutie umelcov združených v SZPB, kde bola kniha opätovne prezentovaná za účastí významných slovenských kultúrnych činovníkov ako prof. Leikert, Dr. Skrak či Evamária Chalupová. Súčasne bola prezentovaná aj ROČENKA DAV DVA 2024/25.
POZRI AJ: Spisovateľ Ľubo Olach vydal knihu o davistovi VLADIMÍROVI CLEMENTISOVI * Mináčovská ľavica stále žije; prezentácia knihy Clementis & Mináč v Prešove * Matica slovenská si knihou a bustou uctila pamiatku davistu Dr. Vladimíra Clementisa. Podujatia sa zúčastnil aj Róbert Fico, ktorý mu odhalil plaketu už v roku 2007. Prišli aj provokatéri, ktorých si nikto nevšímal (+GALÉRIA A VIDEÁ) * Robert Fico na odhalení busty davistu Dr. Vladimíra Clementisa
RECENZIA
Kniha Ľuba Olacha o Vladimírovi Clementisovi začína tým, že Clementis patrí k tým osobnostiam, o ktorých nikdy nie je zbytočné písať. V čase písania tejto krátkej recenzie, ktorá je iba prípravou na rozsiahlejšiu mám prečítanú približne tretinu knihu, čo ma oprávňuje opísať pred podujatím aspoň pár slovami toto dielo. Ľubo Olach je slovenský básnik, redaktor, prozaik, ktorý síce vyštudoval technické smery, no celoživotne sa venuje kultúre (Smena, Slovenský rozhlas, Slovenská televízia atď.). Ale robil aj montéra, závozníka či montážnika, organizoval tiež ochutnávky vín či tenisové turnaje. Napísal knihy Nádenník pera vo francúzskych službách, Posledné varovanie, Žraloci, Lobista, Politik: Služobník oligarchov, Prezident, Advokát (Prípady JUDr. Adama Sýkoru), Guvernér (o živote Imricha Karvaša), Vavro Šrobár, Prezidentka a Predseda. Rozhovor pre INLIBRI sme spolu realizovali ešte v roku 2021.
Je zvláštne, že sme počas nasledujúcich rokov na seba nenarazili, nakoľko som by som ako editor knihy Clementis & Mináč. Vlastenci alebo „buržoázni nacionalisti“? určite uvítal príspevok tohto zaujímavého spisovateľa aj do tohto zborníka. Čo ma však fascinuje je, že pri čítaní životopisu a rôznorodých peripetií v oblasti redakčnej práci, kultúrnej a politickej činnosti či zahranično-politických kontextov Ľubo Olach dochádza k podobným záverom, aké sa podarilo vypátrať v knihe Clementis & Mináč. Pozoruhodné sú jeho postrehy v kontexte programu davistov, ktorý hľadal strednú cestu medzi autonomistami a čechoslovakistami/centralistami. Čitateľsky atraktívne podáva príbeh Vladimíra Clementisa nielen ako intelektuála, ale aj ako bohéma, ktorý sršal humorom, mal rád víno, dbal na svoj štýl a dokázal sa aj zamilovať. Zaujímavé sú aj pasáže, kde autor opisuje pôsobenie v DAVe, komunikáciu medzi davistami, pričom nezabúda ani na ľudský rozmer týchto problémov. Eviduje aj spor davistov s Urxom či finančné problémy s časopisom. Podrobne sa venuje trenčiansko-teplickému kongresu, krvavým Košútom, návšteve Erenburga na Slovensku či pobytu Clementisa v Rusku. Olach ukazuje aj to, že Clementis sa usiloval o komunikáciu s neľavicovými spisovateľmi (Milo Urban, Tido Gašpar), a všeobecne chápal, že slovenská ľavica nemôže byť dogmatická, ale prispôsobená slovenským kultúrnym a spoločenským podmienkami. Autor nezabúda ani problematiku vysporiadania s interpretáciou meruôsmich rokov, Štúra či kultúrno-politickej orientácie Slovenska. Prvých 80 strán knihy je skutočne čitateľsky atraktívny pohľad do života intelektuála, ktorý sa nezabudnuteľne zapísal do slovenských, československých a európskych dejín.
UKÁŽKA Z KNIHY
Clementisa odsúdili na smrť jeho vlastní ideoví súputníci. Tí ho výrokom súdu nechali popraviť ako nejakého vraha, keď ho dali obesiť. Možno ho odstránili preto, že vyčnieval nad nimi a bol prostoreký. Neskoršiemu predsedovi vlády, Viliamovi Širokému, pri nezáväznej debate v kaviarni v Paríži kritizoval Stalina za to, že súhlasil s paktom Ribbentrop – Molotov. A iný pohľad mal aj na Fínsko – ruskú vojnu. Neskoršie ho jeho veľký priateľ, ruský spisovateľ Ilja Erenburg varoval, že Stalin si takéto veci pamätá a neodpúšťa, ale už bolo neskoro. Široký sa postaral o to, aby sa na ne naozaj nezabudlo. Pokiaľ však kat vykonal svoju prácu, Vladimír Clementis spravil veľa záslužnej roboty aj na roli dedičnej. Ako štátny tajomník ministerstva zahraničia ČSR sa pričinil o to, že bratislavské štvrte Jarovce, Rusovce a Čunovo pripadli Bratislave a teda Slovensku. Aj na tom, že Československo v roku 1948 dodávalo novovzniknutému štátu Izrael zbrane má Vladimír Clementis veľkú zásluhu. Bez nich by pravdepodobne tento štát dnes asi neexistoval.
MIEROVÁ KONFERENCIA V PARÍŽI
Zásady československej zahraničnej politiky boli nezvratnou líniou tak ako ich určoval Košický vládny program. Ten Clementis plnil zo všetkých síl. Uvedomoval si, ako povedal v prejave ôsmeho júla 1945, že „zatiaľ čo v minulosti sme museli našu bezpečnosť hľadať a vo vtedajších podmienkach sme ju nenašli, dnes tú bezpečnosť máme a našou úlohou je zo všetkých našich síl pomáhať ju dobudovať a upevniť. Pilierom tejto bezpečnosti je naša zmluva so Sovietskym zväzom, a tým je aj daná hlavná črta našej zahraničnej politiky“.
Clementis si súčasne uvedomoval, že rýchle zotavenie sveta z vojnových útrap a jeho bezpečnosť závisia od úprimného dorozumenia štyroch mocností – Sovietskeho zväzu, Veľkej Británie, Francúzska a USA. Vedel, že vzhľadom na novú zahraničnopolitickú koncepciu sa Československo stalo terčom nevôle reakčných síl na Západe. Napriek tomu bol hlboko presvedčený, že Sovietsky zväz, ktorý má s Veľkou Britániou a Francúzskom práve takú zmluvu o vzájomnom priateľstve a pomoci ako s nami, má bezprostredný záujem na našich vzťahoch k západným veľmociam. „Naša spolupráca so Západom môže do značnej miery napomáhať k dobrému porozumenie medzi spojencami, a tým prispievať ďalej k našej bezpečnosti“.
Prvé a najintenzívnejšie diplomatické styky po vojne nadviazalo Československo so Sovietskym zväzom. S jeho vyslancom Valerijom Zorinom sa Clementis stretával veľmi často. Hovorieval o nich, že ich styky nemôžu byť srdečnejšie a priateľskejšie. Clementis zdôrazňoval, že táto časť československo-sovietskych stykov má prechodný charakter. Usiloval sa preto systematicky budovať trvalé vzťahy vo všetkých oblastiach politického, hospodárskeho a kultúrneho života.
V prvých povojnových týždňoch ho rozčuľovalo odkladanie príchodu diplomatických zástupcov ostatných troch veľmocí. Po ich dostavení a prijatí v Prahe Clementis ich opäť ubezpečoval, že Československo nebude nikdy príčinou nesvárov medzi veľmocami. Diplomatických zástupcov Švédska, Švajčiarska a Dánska, ktoré sa ohlásili na oficiálne prijatie hneď neakceptoval. V Prahe totiž pôsobili aj počas vojny a tak museli čakať, kým ich vlády samy naznačia, kto je oprávnený vystupovať v ich mene.
V prvom období práce na ministerstve Clementis venoval veľa energie poľskej otázke, najmä rozporom v otázke Štetínska, oravských a spišských dedín pripojených svojho času Slovensku. Tiež sa zaoberal aj nedorozumeniam okolo postavenia Kladska a požiadavkám, aby nielen Ostravica, ale aj Opavica boli ich spoločnou hranicou. Clementis si uvedomil, že mnohé z týchto problémov, ktoré pôsobili rušivo na vzájomné vzťahy, by sa ľahšie riešili, keby Poľsko malo v Prahe diplomatického zástupcu. Preto do polovice júna 1945 dvakrát urgoval príchod poľského vyslanca. Pretože nedostal v očakávanom termíne odpoveď, stiahol z Varšavy československého vyslanca Hejreta. Osobne mu chcel referovať o súčasnej situácii medzi Poľskom a Československej republike. Nakoniec s Poliakmi vždy boli nejaké problémy. Spory o územie chvíľami hrozili prepuknúť do nepokojov, ba až do ozbrojených zrážok. Tu museli zasiahnuť sovietski predstavitelia. ČSR na nich spoliehala. Zdalo sa však, že na československo-poľské nezhody opäť doplatí Slovensko. Preto podpredseda SNR Ladislav Novomeský píše Clementisovi:
„Aj keď sa pozeráme na Československo ako na jednotné štátne územie nijako deliteľné, treba mať pri úprave hraničných otázok špeciálne na zreteli potreby a záujmy Slovenska. Nesmie sa stať, aby hraničná korektúra výhodná pre české krajiny bola kompenzovaná korektúrami na úkor slovenského územia. Politické dôsledky tohto možného postupu by boli veľmi ťažké. Zdalo by sa, že netreba osobitne pripomínať túto vec, no skúsenosť z rokov 1920 – 1921, keď Tešín bol vykúpený za ústupok na Orave a Spiši káže túto zásadu interne zdôrazniť…
Z dôvodov ľudských aj národno-politických nemôžeme sa vzdať spišských a oravských
dedín v prospech Poľska. Obyvatelia týchto obcí nechcú žiť v Poľsku. Plebiscit o tom, kde obyvateľstvo chce patriť, by dnes nedopadol inakšie než v roku 1920. Deputácie zo všetkých týchto obcí na nás naliehajú, aby sme zakročili v ich prospech, pretože chcú žiť v našej republike… Protokol o tejto situácii na tomto území pripájam. Pre zaujímavosť poznamenávam, že sovietske vojenské úrady rešpektujú želanie obyvateľstva týchto dedín i keď meravý výkon zmluvy o prímerí priznáva poľskej správe právo na tieto oblasti. V každom prípade, sa domáhajú, tak ako je to len možné, žiť vo zväzku v ČSR.
Tieto zásady nech ťa vedú pri rokovaniach či pri sondovaní pôdy pred nimi. V každom prípade spoliehame na tvoj dôvtip a na to, že budeš hovoriť nielen ako reprezentant ministerstva zahraničných vecí, ale aj ako poverenec SNR…!“
X X X
Traduje sa, že prvé stretnutie Clementisa so Stalinom sa nieslo v podstate v priateľskej atmosfére. Hovorí sa, že Stalin na recepcii po rokovaniach „žartoval na „previnilcov účet“. „Súdruh Clementis, vás teda držali v táboroch Francúzi aj Angličania. Asi vás budeme musieť zatvoriť aj my, aby sa naši spojenci neurazili….“ Podľa druhej verzii si Stalin vypočul Clementisovo vysvetlenie postojov z rokov 1939 – 1940, pokýval hlavou a údajne sa vyslovil, že ho chápe, a na jeho mieste by sa zrejme správal podobne. On jeho odôvodnenie prijíma, len nevie, či ho prijímajú aj československí súdruhovia…“
Clementis si nepochybne získal generálissimove sympatie. Údajne on sám sa s tým zdôveril najbližším priateľom. Po oficiálnych rokovaniach pozval v noci Stalin Gottwalda a Clementisa do svojej dače. Voľne sa rozprávali a popíjali do rána. Medzi rečou Stalin pripomenul Clementisovi: „Vy ste nás kritizovali v roku 1939… Clementis vysvetľoval svoje a nielen svoje pochybnosti a rozpaky v tom čase v Paríži. Stalin pokýval hlavou, zabávali sa ďalej. Potom požiadal svojich hostí, aby mu zaspievali české alebo slovenské ľudové pesničky. Gottwald nevedel spievať, tak Clementis ťahal horehronské a zbojnícke pesničky. Stalinovi sa veľmi páčili, pripomínali mi ukrajinské motívy. Gottwald bol rád, že má ministra, ktorý sa osvedčil i pri zábave a speve. Veľmi dobre sa skončili nielen posedenia, ale i rokovania. „Clementis nám,“ spomínal si Gustáv Husák, „s uspokojením rozprával tieto príbehy zo zákulisia veľkej politiky, čo mali vplyv na osudy ľudí a národov. Pri víne si vysvetlili aj jeho postoj z roku 1939“. Toto stretnutie sa uskutočnilo v roku 1946.
Clementis venoval mimoriadnu pozornosť maďarskej otázke, činnosti československej kontrolnej komisie v Budapešti, odsunu Nemcov, reparáciám a celému radu ďalších závažných problémov československej zahraničnej politiky. Najcitlivejšia otázka národného štátu bolo vysídlenie Nemcov a Maďarov. S vysídlením Nemcov súhlasil aj ZSSR už v decembri 1943 a tiež na Postupimskej konferencii 1945. Tam prijali toto stanovisko aj západné mocnosti. Viacej miesta venoval otázke Maďarska, ktorá ešte nebola medzinárodne vyriešená. Clementis odmietal tvrdenie maďarských politikov, že okrem Juhoslávie nijaký malý národ nebojoval tak proti fašizmu ako Maďari. Clementis poznamenal, že Maďarsko stále neprekonalo dovtedajšiu revizionistickú politiku najmä voči Československu. Etickými príčinami potom odôvodňovali snahu o vysťahovanie Maďarov z republiky.
Je vari typické, že Maďari mali takéto vyhlásenia napriek dôkazným skutočnostiam.
Napríklad Maďarsko bolo jediným z malých štátov, ktoré prvé a z vlastnej iniciatívy koordinovalo svoju politiku s Hitlerovským Nemeckom. Napriek snahe a odkazom zo Západu nenašiel sa v celom maďarskom národe ani jeden jediný letec, ktorý by preletel, keď už nie na východ, tak k západným spojencom, a…nenašla sa takpovediac ani jediná kompánia z celého maďarského vojska, ktorá by obrátila zbrane proti Nemcom. Nie sú teda dané žiadne príčiny morálneho rázu a nemôže byť zo strany maďarskej vznášaný nárok, aby s ním bolo zaobchádzané inak, než ako s porazeným spojencom Nemecka. Preto vláda ČSR v prípade maďarskej menšiny vyhlásila, že sme ochotní pristúpiť na princíp výmeny obyvateľstva, pričom samozrejme Slovensko je a bude očisťované mimo rámec tejto výmeny od všetkých fašistických a iredentistických živlov.
Hlboká nedôvera vedúcich politických kruhov ČSR a pochybnosti o zámeroch Maďarska v podunajskej oblasti sa premietali do konkrétnych postojov voči maďarskému obyvateľstvu na Slovensku. Situáciu komplikovali protimaďarské nálady rozšírené v pohraničných oblastiach na Slovensku práve tak ako v Juhoslávii či Rumunsku už bezprostredne po prechode frontu. Štátny tajomník ministerstva zahraničia Vladimír Clementis žiadal, aby príslušné administratívne úrady a povereníctvo pre veci vnútorné vyšetrili každý jednotlivý prípad nepriateľstva a zodpovedné ho prešetrili. Maďari takéto veci hneď v rozhlase či novinách nafúkli. Potom ich pri každej vhodnej príležitosti spomenuli zahraničným diplomatom, aby tak dokumentovali ako sa im veľmi ubližuje.
Výsledky Postupimskej konferencie ktoré hovorili, že rozhodnutie o odsune Nemcov sa nevzťahuje na maďarskú menšinu sa okamžite preniesli do politickej kampane k voľbám do budapeštianskej obecnej rady a k parlamentným voľbám. Tie sa mali uskutočniť niekedy na jeseň. Predvolebná agitácia občianskych strán využívala vlastenecké a národné cítenie voličov. Rečníci sa odvolávali na maďarské tradície, plagáty a letáky boli orámované červeno-bielo-zelenými pruhmi. Vo vystúpeniach konzervatívne orientovaných politikov predvolebná demagógia národných hesiel nadobúdala miestami až podobu otvoreného iredentizmu. Myšlienku odsunu maďarského etnika z ČSR jednoznačne odmietali všetky politické strany. v Maďarsku. Predbežné rozhovory o výmene obyvateľstva sa podľa úradujúceho ministra zahraničia, maloroľníka Jánosa Gyöngösiho, dostali na mŕtvy bod „pre meravé zotrvávanie pri téze, že zo Slovenska možno odstrániť všetkých Maďarov za nedotknuteľnosti súčasných hraníc.“
Maďarský minister zahraničia v Prahe vyhlásil, že jeho vláda odmieta výmeny obyvateľstva vôbec. Nevylučuje však dobrovoľné presídlenie Slovákov z Maďarska. Dokonca je ochotná vziať na vedomie vysťahovanie osôb maďarskej národnosti z ČSR v počte zodpovedajúcom slovenským presídlencom. No Gyöngyösi rozhodne odmietal jednostranný odsun a ochotu k výmene obyvateľstva. Podmienil ju zabezpečením práv pre maďarských obyvateľov na Slovensku. Maďarsko, zdôraznil minister, je ochotné akceptovať úsilie vlády utvoriť z Československa národný štát, ale táto vláda musí vziať na vedomie, že otázka nie je riešiteľná vysídlením. Maďarských roľníkov treba vysťahovať „spolu s ich pôdou a územím“. Rokovania samozrejme skončili bez výsledku.
Zdôraznený nacionálny podtón, charakteristický pre publicistické polemiky v Budapešti, sa objavovali na slovensko-maďarskom pohraničí novou sériou materiálov ilegálnej revíznej a iredentistickej propagandy. K typickým znakom plagátov vylepovaných a zároveň rozhadzovaných v Nových Zámkoch, Rožňave, v Dunajskej Strede aj okolitých obciach patrilo ich orámovanie v maďarských národných farbách, veršovaný text s ubezpečením typu „onedlho prídeme naspäť“, „nikdy viac neodídeme“, výzvy na neposlušnosť voči štátnej správe a jednoznačný záver „toto je maďarská pôda“. K autorstvu materiálov vytlačených
v maďarskom jazyku sa však nikto neprihlásil.
Do polemických úvah na Slovensku, iba pol roka po ukončení vojny v Európe, sa obavy pred novými revíznymi požiadavkami Maďarska, odrazili v otázke bezpečnosti slovensko-maďarských hraníc. Žiadosť o rozšírenie bratislavského predmostia podával Národný výbor mesta Bratislavy koncom novembra 1945 zo zásadného dôvodu. Hlavné mesto Slovenska sa chcelo zbaviť doterajšieho charakteru pohraničnej oblasti. Z tohto dôvodu navrhoval pripojiť k veľkej Bratislave doterajšie obce nielen z maďarského územia, ale i z Rakúska. Vychádzal pritom z poznatku, že dediny na pravom brehu Dunaja, ležiace južne v susedstve Petržalky, boli od polovice XVI. storočia stále chorvátskymi osadami a slovenský ráz si aj udržali.
Z maďarskej strany by sa k Bratislave mali pripojiť Jarovce, Rusovce, Čunovo a Rajka.
Žiadosť bola dôvodnou správou začlenená k materiálom pre prípravu mierových rokovaní s Maďarskom. Predstavitelia ČSR zdôrazňovali, že žiadosť o zmenu hraníc vychádza z nutnosti zabezpečiť hlavnému mestu Slovenska podmienky pre rozvoj v nasledujúcich desaťročiach a nemá „žiaden agresívny charakter voči Maďarsku.“
V Budapešti od začiatku decembra 1945 prinášali ústredné tlačové médiá koaličných aj opozičných strán rozsiahlu dokumentáciu k maďarským mierovým cieľom. Úvodný príspevok v maloroľníckom denníku Kis Újság, priamo z pera šéfredaktora, označil možnosť stanovenia etnických hraníc ako „oprávnenú nádej“ Maďarska. Názory predkladané Nezávislou maloroľníckou stranou charakterizovali komunisti ako eskaláciu šovinistických tendencií. Ostrá polemika sa stala výrazom postupujúcej polarizácie maďarskej vnútornej politiky. Predstavám a očakávaniam maďarskej verejnosti v súvislosti s mierovým usporiadaním odpovedali však tézy maloroľníkov, kým postoje komunistov odmietali ako protinárodné.
Česi mali problémy so Sudetskými Nemcami, Slováci s Maďarmi. Ako riešenie sa ukazoval odsun Nemcov do Nemecka a Maďarov do Maďarska. Na Slovensku išlo predovšetkým o vysťahovania tých Maďarov, ktorí kolaborovali s Maďarskom. Ak mala byť ČSR silná tak ju nemali v znútra oslabovať nepriateľsky naladené elementy. Česi sa veľmi razantne pustili do tejto akcie. Na Slovensku to bolo trochu inak. Clementis aj keď o správnosti tohto riešenia nepochyboval mal predsa len určité starosti, aby ich repatriácie nedopadli tak brutálne ako v Čechách a na Morave. Tam počas priebehu ich vysťahovania prišlo k hromadným vraždám a hrubým násilnostiam. No bolo mu jasné, že jeho prejav na mierovej konferencie v Paríži 1946 musí byť energický, podložený faktami a dôkazmi o správaní sa Maďarov na našom území počas posledných sto rokov.
Svoj pamätný prejav predniesol Vladimír Clementis vo Výbore pre Maďarsko. Ten predtým schválil nielen minister zahraničia Jan Masaryk, ale aj prezident Beneš a Národné zhromaždenie. Vari je zbytočne poznamenať, že si ho napísal sám.
„Po prvej svetovej vojne sa obraz národnostných menšín v strednej Európe zmenil. Maďarská menšina mala v ČSR nielen všetky občianske práva, ale mala ešte národnostné nadpráva. Kultúrna a sociálna úroveň v ČSR prevyšovala tu maďarskú. Preto maďarská menšina v ČSR mala viac práv i lepšiu sociálnu situáciu než akú mali Maďari v Maďarsku. Naproti tomu slovenská menšina u nich nemala ani len tie najprimitívnejšie menšinové práva. Už sama príslušnosť k slovenskej národnosti znamenala u nich diskrimináciu.“
Po prečítaní tohto odstavca sa pozriem či plénum počúva môj prejav.
„Slováci v Maďarsku nemali ani len jedinej školy,“ vysvetľoval publiku. „Tá istá situácia bola aj na poli kultúrnych a politických organizácii. Stačí uviesť, že počet maďarských poslancov v československom parlamente presne zodpovedal počtu maďarského obyvateľstva u nás. Naproti tomu Slováci v Maďarsku nemali v Maďarsku ani jedného poslanca. Napriek tomu, keby ste sa pozreli do archívov ženevskej Spoločnosti národov, videli by ste, že najviac sťažností v menšinových otázkach vzniesli proti ČSR zástupcovia maďarskej menšiny. Na druhej strane, predstavitelia slovenskej menšiny v Maďarsku sa proti Maďarom nesťažovali ani raz.“
Po prejave ako bude tento, rozmýšľal v duchu pri jeho písaní, by som mal zapôsobiť aj na emócie prítomných politikov. A tak aj urobil. Stačí sa začítať do Clementisovho ďalšieho vystúpenia.
„Musíte pochopiť, akou ranou pre ČSR po tomto všetkom bolo, keď maďarská menšina prostredníctvom svojich parlamentných predstaviteľov, v časoch najkritickejších pre ČSR, sa verejne spojila s H. K. Frankom a ďalšími zlopovestnými vodcami nemeckej menšiny v ČSR. No a vrcholom bolo keď potom, pred i po Mníchove a Viedenskej arbitráži sa vrhla táto menšina na Slovákov a Čechov, obývajúcich územia, ktoré boli okupované Maďarskom. To sú príčiny pre ktoré prišla československá vláda k pevnému a nezvratnému rozhodnutiu, že nemôže v novej republike začať s pokusom menšinovej politiky, akú robila do začiatku druhej svetovej vojny.“
Vždy je dobré, spomenul si Clementis na cvičenia z rétoriky, ak rečník vsunie do svojho prejavu nejaký citát protivníka, ktorý podporuje jeho vlastné argumenty a odhaľuje skutočné zámery druhej strany. Na tento účel sa snáď najlepší hodí, povedal si, citát Jánosa Boroliho, pracovníka ministerstva zahraničných vecí Maďarska, z jednej jeho knihy:
„Tvrdenie československej propagandy, že demokratizácia Maďarska potlačí revizionizmus, je celkom mylné. Demokratické Maďarsko by veľmi pravdepodobne spolupracovalo so svojimi susedmi v nádeji, že pomocou nej by mohlo čo najlepšie zaistiť menšinové práva pre Maďarov a ďalej vytvárať priaznivé podmienky pre úpravu hraníc.“
Tu urobím dramatickú prestávku, rozhodol sa, aby som po chvíli dokončil citát. Potom zvýšim hlas, kladúc dôraz na každé slovo.
„Ale nemožno si predstaviť maďarskú vládu, ktorá by sa vzdala myšlienky revízie Trianonskej dohody.“
„Našli ste iste sami dostatok dôkazov, že ani dnešné Maďarsko sa nevzdalo revizionizmu. To by prakticky značilo, že by medzi ČSR a Maďarskom stále trvalo napätia a že by v Maďarsku hrali dôležitú úlohu starí reakční revizionistickí politici len preto, že by ich aj dnešná verejná mienka pokladala za predstaviteľov záujmov maďarského národa.“
Tu trochu zmením dikciu a stíšim hlas, pomyslel si, a dal si tam znamienko, aby to tak aj urobil.
„ČSR si veľmi dobre uvedomuje, že v Maďarsku odstránili, zatiaľ aspoň čiastočne, objektívny príčiny jeho starej politiky. Tá sa vyznačovala spojenectvom s nemeckým imperializmom, namiereným proti malým slovanským národom strednej Európy a Balkánu. Neodstránili však všetky objektívne príčiny. Ako ukazuje obdobie medzi dvomi svetovými vojnami, myšlienka revizionizmu bola tou bázou a živnou pôdou maďarskej reakcie a politiky Maďarska ktorá znepokojovala strednú Európu. Československá vláda preto z príčin vnútropolitickej i z príčin naposledy uvedených, uvažovala o všetkých možnostiach vyriešenia tohto problému. Preto začala rokovať s maďarskou vládou a navrhla vzájomné a úplné zlikvidovanie problému maďarskej menšiny v ČSR a slovenskej menšiny v Maďarsku. Maďarská vláda pristúpila len čiastočne na návrh ČSR a po dlhom rokovaní uzavrela s nami dohodu o výmene obyvateľstva na podklade, že za každého Slováka v Maďarsku, ktorý sa dobrovoľne prihlási na presídlenie, môže ČSR vysídliť rovnaký počet Maďarov za rovnakých podmienok. Tieto podmienky sú demokratické a humánne“
Keď si Clementis prečítal posledné dva odstavce zdalo sa mu, že bude musieť vo svojej reči pritvrdiť.
„V zmluve o výmene obyvateľstva, ktorá bola podpísaná 27. februára 1946, zaviazala sa maďarská vláda v tlači aj v rozhlase, aktívne podporovať výmenu obyvateľstva. Robila však pravý opak. Pýtam sa prečo? Československá verejnosť mohla si dať len jednu odpoveď na túto otázku. Iba preto, že vysoký počet prihlášok by dopomohol ku skutočnému vyriešeniu maďarskej menšiny v ČSR a toto si Maďarsko neželá. A prečo nemá byť tento menšinový problém vyriešený? Odpoveď môže byť len jedna. Preto, aby v budúcnosti mohol byť vznesený nárok na teritoriálnu revíziu voči ČSR, lebo maďarská menšina, i keď premiešaná slovenským obyvateľstvom, je osídlená z veľkej časti na československo-maďarskom pohraničí, naproti tomu slovenská menšina vo vnútri Maďarska.“
Delegáti by už mali byť zvedaví, pomyslel si Clementis, čo by tá zmluva mala pre ČSR, ale aj Maďarsko či strednú Európu priniesť. Teraz im pekne vysvetlím ako tí naši susedia nehorázne zavádzajú. Už sa na to teším a s nadšením sa pustil do písania ďalšieho odstavca svojho
vystúpenia.
„Maďarská vláda tvrdí, že Maďarsko nemá ani len najmenšiu technickú možnosť umiestniť dvesto tisíc ľudí z ČSR. Argument pre nás nepochopiteľný, keď uvážime, že v Maďarsku bolo vyvraždených na pol milióna občanov židovského náboženstva a asi približne rovnaký počet Nemcov bolo vyhostených a to na základe postupimského rozhodnutia, bez platenia náhrady za ich majetky.“
Tieto argumenty, utvrdzoval sa v duchu, by mali v auditóriu definitívne prevážiť na našu stranu. Lebo ak by ich toto nepresvedčilo tak by to bolo len z nejakých politických príčin. V texte preto ďalej pritvrdzoval.
„Počuli sme veľmi silné slová zo strany maďarskej vlády, ktorá nás uisťovala, že keby prijala princíp presídlenia Maďarov bola by zmetená verejnou mienkou. Nepočuli sme už tieto slová? Áno, počuli. Počuli ste ich z citátu v knihe Borsódiho, v ktorom sa vyhlasuje, že nebude nikdy maďarskej vlády, ktorá by uznala trianonské hranice. A čítali sme tieto slová v ďaleko dôraznejšej forme v dokumentoch, publikovaných nedávno v Moskve. V nich bol reprodukovaný výrok maďarského diplomata a neskoršie predsedu vlády Csákyho z dôb predmníchovských, že maďarská vláda, ktorá by sa nepripojila k útoku na ČSR, bola by zmetená, že každý, kto by zaváhal v takomto okamihu, musel by byť odstrelený.“
To boli naozaj silné slová. Pomyslel si. Vari na ne zabudli keď sa tak priečia v týchto napätých povojnových časoch? Keď sa pred medzinárodným tribunálom odsúdili fašistické zločiny proti ľudskosti, sme pre Maďarov nastolili veľmi nepríjemné témy. Vysťahovanie maďarskej menšiny sa javilo ako logický dôsledok povojnovej situácie.
„Vysťahovanie ľudí proti ich vôli je tvrdé opatrenie,“ tu by som mal stíšiť hlas, „keď možno odsťahovať obyvateľstvo v záujme pokusu s novodobou zbraňou, v záujme vedenia budúcej vojny, prečo nemožno odsťahovať určitý počet obyvateľstva v záujme trvalého mieru, tak ako to navrhuje ČSR? Na poučenia z vojny sa nemá zabúdať. Boli sme medzi prvými obeťami vojnového konfliktu v Európe a poslední sme boli oslobodení. Naozaj si myslíte, že môžeme na to zabudnúť?“
„Nemôžem tu nespomenúť,“ písal ďalej Clementis, „Mníchov s ktorým nikto z vás páni delegáti nesúhlasil,“ tak tu v mojom hlase musí zaznieť jasne moja výčitka k ním. Nesúhlasila sním ani nijaká terajšia vaša vláda. Pre vás je Mníchov len spomienkou a možno zlým svedomím. Ale pre každého Čecha a Slováka Mníchov značí katastrofu, ktorú nič nezmaže z myslí a sŕdc mnohých budúcich generácii. Pre nás to značí aj úplný pád našej menšinovej politiky a sklamanie, ktoré nikdy nevymizne z našich myslí. Bolo by v záujme mieru, keby štátnici a politici načrtávajúc mierovú zmluvu, zdieľali tieto naše pocity.“
No a teraz niečo na záver musím dať niečo patetické. Delegáti to budú možno aj očakávať.
Tak ich nesklamem ,pričom sa usmial nad toto jeho myšlienkou.
„Nikdy viac!“ skríkol. „Ak napriek minulej skúsenosti ešte niekto prechováva nádej, že sa môžu vrátiť dobré čas príprav našej zrady pod rúškom demokracie a slobody, dovoľte mi pripomenúť, že s otvorenosťou ktorú kategoricky vyžaduje kruté poučenie z minulosti – Nikdy viac!“
Úplne na záver, rozhodol sa, sa obrátim na predsedu komisie.
„Premyslite a rozodnite! Páni! Predložil som vám náš prípad. Keď budete o veci rozhodovať, myslite na Mníchov, a myslite na našu čistú minulosť, myslite na naše všetky traumy a utrpenia, ktoré priniesla vojna ľudstvu, myslite na budúcnosť so všetkými nádejami i nebezpečenstvami. Myslite trochu i na národ, ktorý si zasluhuje vašu dôveru. Premyslite si
všetko a potom rozhodnite.“
X X X
Clementis po jeho skvelom vystúpení išiel na prízemie hotela Plaza. Chcel byť sám, dať si kávu k nej croissant a jeden koňačik. Keď mu mladá servírka doniesla čo si objednal zamyslel sa. Odpil si trochu koňaku, potom si dal hlt kávy a zahryzol sa do chutného teplého „pečiva“. V duchu sa zamýšľal nad tým ako zapôsobil na výbor a aké bude jeho rozhodnutie. Dúfal, že ich svojim prejavom presvedčil a zaujmú spravodlivé stanovisko. No čo je v politike spravodlivé stanovisko? V nej nie vždy preferujú spravodlivosť. V prvom rade ide o záujmy štátu a až potom nasledujú nejaké vyššie princípy. Kocky sú hodene, hovoril si v duchu, tak len treba počkať aké čísla padnú.
So sebou bol spokojný. Povedal všetko tak aby rozhodovanie komisie nachýlil na stranu ČSR. Ohlasy na jeho reč boli veľmi priaznivé. Vedel však, na toľko bol už skúsený, že to ešte nemusí nič znamenať. Na druhej strane ho rozčuľoval postoj maďarskej delegácie. Tá sa tvárila akoby Maďari vojnu vyhrali a žiadali, aby ich územia ktoré získali počas vojny – aj na náš úkor – zostali pod ich správou ako náhrada za krivdu Trianonu. Pravdaže takýto návrh nemohol vo výbore uspieť. Preto Maďari prišli s ďalšími požiadavkami. Chceli aby v ČSR mala maďarská menšina také práva aké mala pred Viedenskou arbitrážou. Tým by sa vlastne zbavili viny za násilnú maďarizáciu, ale aj majetkovú ujmu nemaďarského obyvateľstva. Akosi ignorovali fakt, že nedodržiavanie mierových zmlúv a revízia územia viedli k vypuknutiu druhej svetovej vojny.
Spojenci však vydali zásadné vyhlásenie: „Povojnový systém v strednej Európe, ale nielen v nej, nie je možné stabilizovať bez toho, aby sa neurobilo zadosťučinenie národom, ktoré sa stali obeťou agresie.“ To sa týkalo aj území na južnom Slovensku. Maďari museli okupované územie vrátiť, čo považovali za rovnakú krivdu, ako bola Versaillská zmluva. Bol spokojný, že sa mu podarilo presadiť, že Petržalka a pomerne veľké územie až po Rusovce sa stali súčasťou Československa.
Dopil koňak a obzrel sa či neuvidí členov československej delegácie, aby sa dohodli na ďalšom postupe. Práve keď chcel dopiť kávu, pristavil sa pri jeho stolíku vysoký, chudý muž a nevtieravo sa mu prihovoril.
„Smiem si na chvíľu prisadnúť, pán štátny tajomník?“
Pozrel sa na neho a hneď ho poznal. Bol to Walter Bedell Smith, vedúci americkej delegácie, generál poručík štábu vrchného velenia spojencov Dwighta Eisenhowera. Vedel, že práve Walttera B. Smitha vláda USA vymenovala za veľvyslanca v Moskve. Keď mu kývol na súhlas hneď objednal u čašníka dva koňaky. Neplánovanému a nečakanému stretnutiu sa potešil. Bol zvedavý čo mu chce povedať. Americká delegácia, a osobitne on, sa rezolútne zastali požiadaviek československej delegácie. Rovnako razantne odmietli návrh Maďarov. Smith sa dokonca zámerne rozčúlil a zvýšil hlas, keď maďarský delegát prirovnal mierovú konferenciu k Versaillskej zmluve. Pripomenul Maďarom, že sú krajinou, ktorá prehrala vojnu, a preto nemá nárok klásť si žiadne podmienky.
Zdalo sa mu, že Smith sa akosi neisto tvári. Ako keby nevedel ako začať rozhovor. Keď čašník priniesol koňak, kývol mu hlavou a len zľahka v ňom namočil pery.
„Dovoľte, aby som vám povedal…“ zháčil sa a opäť sa akosi bojazlivo napil.
„Chcel by som reagovať na vaše vystúpenie vo výbore. Keď ste rozprávali, nevdojak som myslel na všetky útrapy, akými prešli spojenecké vojská… som vojak, čo iste viete, že som sa ako náčelník generálneho štábu podieľal na príprave vylodenia britských a amerických vojsk. Keď som mal šestnásť rokov, vstúpil som do Námornej gardy. So štvrtou americkou divíziou som bol počas prvej svetovej vojny tu vo Francúzsku. Ako nadporučík.“
Mávol rukou akoby chcel odohnať dotieravé spomienky. „Viem čo je vojna!“ Povedal pevným hlasom. „Viem to až priveľmi dobre. Počúval som vás pozorne a rozumel som tomu
čo hovoríte. Prijmite to prosím, ako kompliment….“
Clementis sa mierne uklonil. Príjemne sa mu to počúvalo. No nevedel kde pán generál mieri. Mal neurčitý pocit, že celá predohra bola len k tomu, aby povedal niečo, čo sa mu nebude páčiť a on s tým nebude môcť nič robiť.
„Mal som možnosť spoznať Európu a jej dejiny,“ pokračoval generál vo svojom vysvetľovaní. „Myslím si, že ak tu v budúcnosti vypukne vojna, bude za tým nacionalizmus a otázka národnostných menšín. A to sa netýka len strednej Európy, ale aj Balkánu, východnej Európy, ba možno aj západnej Európy. Vždy sa nájde nejaký hrdinský politik, radikál, extrémista či priam blázon, ktorý v mene národa a jeho záujmov zaútočí na národnosti, alebo pod zámienkou ich ochrany vpadne na územie iného národa.“
„Som rád, že zdieľate tento názor,“ pritakal mu Clementis. „Naša vláda má naozaj obavy, že v blízkej alebo vzdialenejšej budúcnosti sa môžu vrátiť recidívy maďarskej rozpínavosti. Preto sme veľmi opatrní, pokiaľ ide o maďarské stanoviská.“
„Obávam sa, že Maďarsko aj Československo sa môže dostať pod vplyv Stalina,“ vysúkal zo seba akoby uľahčene generál Smith. „On je nevyspytateľný. Môže použiť národnostnú kartu pre svoje zámery.“
„Tú môžu použiť aj Američania,“ odpovedal mu a takmer kamarátsky s tým, že existuje staré rímske „Divide et impera!“ rozdeľuj a panuj!“
Smith sa usmial. „Áno, nepopieram a vy to zaiste dobre viete, že Spojené štáty by chceli mať vplyv na strednú Európu. Ale dobre viete aj to, že sme podpísali v Teheráne, na Jalte či v Postupime dohodu, kde sme si rozdelili…sféry vplyvu.“
„Pán generál chcete mi niečo naznačiť?“ spýtal sa opatrne.
Smith akoby sa díval do diaľky. „Vláda Spojených štátov a americká diplomacia by si želala, aby sa vývoj v strednej Európe vyvíjal, nuž,“ na chvíľu sa odmlčal, „aby bol demokratický.“ Ako sa však ukazuje, po vojne sa veľa demokracie v Československu nedočkáte. To isté sa týka aj Maďarska. Možno to znie cynicky, ale pre USA bude výhodnejšie keď v tomto stredoeurópskom priestore zostane zdroj napätia. A ten zdroj napätia sa obráti proti Rusom.“
„Prepáčte, zdá sa mi, že vám dosť dobre nerozumiem,“ povedal prekvapene Clementis.
Bedel Smith na dúšok dopil koňak. „Pán štátny tajomník, ste dosť bystrý na to, by ste pochopili americkú stratégiu. Amerika bude ťažiť z toho, čo bude Rusom znepríjemňovať život. Váš prejav bol pravdivý. Mali ste pravdu. Úplnú pravdu. Maďarská menšina na Slovensku bude vždy zdrojom napätia. Bolo by ideálne, keby ste všetkých Maďarov zo Slovenska vysťahovali. Ale to nejde. Naučte sa s Maďarmi žiť.“
„Americká vláda musí mať naozaj pádny dôvod, aby takto postupovala.“ Namietal. „To čo ste mi povedali, ma nijako nemôže uspokojiť.“
Trochu neochotne prikývol. „Je to jeden z dôvodov,“ pripustil. „Nemusím vám pripomínať, čo obsahuje ústavný dekrét číslo 33, ktorý prijala vaša vláda v auguste 1945.“
Prikývol. „Občania nemeckej a maďarskej národnosti, ktorí kolaborovali s fašistami, boli zbavení nášho občianstva a občianskych práv. O tejto možnosti rokovala už exilová vláda v Londýne. Beneš ma o tom informoval. To však bolo ešte počas vojny v roku 1943.“
„Áno. Viete aj to, že neskôr, na Postupimskej konferencii sa Československo snažilo, aby sa do dokumentov dostal nielen odsun Nemcov ale aj Maďarov z Československa. Lenže odsun sudetských Nemcov bol divoký, bezohľadný. Napáchalo sa veľa škôd, hriechov, ba aj zločinov.
A tie zostanú nepotrestané.“
Mlčal. „Medzinárodné spoločenstvo sa obáva, že to isté by sa mohlo opakovať aj pri odsune Maďarov,“ pokračoval B. Smith. „Je to lepšie riešenie, ako vyvolať ďalší konflikt.“ Postavil sa. Podal mu ruku. „Na základe inštrukcii americkej vlády musím s vami nesúhlasiť.
Nepodporíme váš zámer vysťahovať maďarskú menšinu zo Slovenska. Prepáčte.“
Pomaly odchádzal. Zdalo sa mu, že krok mal unavený a chrbát zhrbený, možno pod ťarchou slov, ktoré mu práve povedal.
Mal som pravdu. Ako povedal generál, úplnú pravdu. Ale mnohým sa nepáčila. Prejav na parížskej konferencie som predniesol z poverenia Národného zhromaždenia a vlády republiky, ktoré ho schválilo. Bolo to predsa logické. Slováci z Maďarska by sa vrátili k nám. Maďari zo Slovenska odídu do Maďarska. Veď aj sudetskí Nemci museli opustiť Čechy. Maďarským súdruhom sa odsun Maďarov zo Slovenska nepáčil. Ale proti odsunu Nemcov nič nenamietali. Rákosi sa skrýval za internacionalizmus a pritom zostal nacionalistom. Nepáčili sa mu Benešove dekréty. U našich susedov dodnes žije idea veľkého Maďarska. Ale ja som presadzoval záujmy Československa a Maďarsko bolo na listene porazených. Vojna nie je nikdy humánna. Vysídľovanie je len dôsledok vojny! Veľa Maďarov a Nemcov kolaborovalo s fašistami, tých by mali súdiť. Súdiť však možno jednotlivcov, nie národy. Ale ak sa nevyrieši menšinová otázka, v budúcnosti to bude časovaná bomba! Balkán, stredná Európa, Kaukaz, Turecko… Možno si niekto po rokoch spomenie na moje slová…
Na základe dohody podpísanej dvadsiateho siedmeho februára 1946 sa mala začať uskutočňovať výmena obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom. Túto dohodu Maďarsko od začiatku hodnotilo ako vynútenú, krajne nevýhodnú a vyhýbalo sa jej realizácii. Slováci v Maďarsku, prihlásení na výmenu, čelili rôznym formám nátlaku. A tak sa ich za tri mesiace od dohody prihlásilo na výmenu len niečo cez deväťdesiat tisíc. Vladimír Clementis bol jej zástancom preto ho Slováci v Maďarsku vnímali ako „záchrancu“, ktorý im umožnil repatriáciu. Daniel Okáli v sedemdesiatych rokoch v Roľníckych novinách publikoval článok venovaný jeho druhovi Clementisovi. V ňom písal ako po podpise zmluvy o výmene obyvateľstva v maďarskom parlamente viedla ich prvá cesta do Tisovca, ku Clementisovmu otcovi. Tomu „starému panslávovi“ ( Okáliho výraz ) po privítaní víťazoslávne referoval ako sa im podarilo ponížiť maďarského leva v jeho vlastnom brlohu.“
X X X
Clementis považoval za jednu z prvoradých povinností Československa napomáhať
dorozumeniu medzi Sovietskym zväzom na jednej strane a USA, Veľkou Britániou
a Francúzskom na strane druhej. Nikdy však nepochyboval o tom, že rozhodujúcim, a pre pokrok v Československu nevyhnutným spojencom, je Sovietsky zväz.
Vývoj medzinárodnej politiky nepotvrdil Clementisove nádeje a očakávania. Už na mierovej
konferencii v Paríži sa presvedčil, že revolučné a nerozborné spojenectvo so ZSSR, ktoré sa stalo nezmeniteľnou danosťou československej zahraničnej politiky, sa nestretá s pochopením Západu. Najmä USA sa nedokázali zmieriť s ľudovodemokratickým režimom v ČSR a s orientáciou jeho zahraničnej politiky. Spojené štáty vyslovili kritické výhrady k otázke transféru Maďarov, navrhovali znížiť reparačné povinnosti Maďarska o tretinu, chceli prerokúvať otázku Dunaja, hoci na mierovú konferenciu nepatrila, nesúhlasili s vyslaním dunajských vojenských lodí, ktoré zadržovala americká vojenská správa. Ich uvoľnenie by pre rekonštrukciu československého hospodárstva veľa znamenalo… Áno, je to tak, smutne si spomenul na svoj rozhovor s generálom B. Smithom. Američanom nezáleží na tom kde je pravda. Dávajú prednosť svojim záujmom. Darmo, zrejme takto vyzerá tá ich vychvaľovaná demokracia.
Možno by Clementis nepovažoval tieto rozdiely za chybu charakteru keby ich Spojené štáty nevyužili k odmietnutiu päťdesiat miliónovému dolárovému úveru. Ten mala Československu poskytnúť Export-import banka na nákup strojov a surovín v Amerike. Okrem toho sa po mierovej konferencii v Paríži začala na stránkach západnej tlače kampaň proti Československu.
Clementis v zahraničnej politike uplatňoval opatrenia, ktoré viedli k prehlbovaniu vzťahov ČSR k Sovietskemu zväzu a k ľudovodemokratickým štátom. Realizáciou týchto krokov sa Clementis vyhol Benešovým a Masarykovým snahám o dosiahnutie prozápadnej orientácie Československa. Bolo to práve naopak, čo napokon jasne demonštruje aj systém spojeneckých zmlúv. Československo ich postupne uzatváralo s Juhosláviou, Poľskom, Bulharskom a Rumunskom. S nimi sa zabezpečovalo proti prípadnému útoku agresívnych susedov.
Rokovania o uzavretie spojeneckej zmluvy s Francúzskom prebiehali intenzívne už v priebehu roku 1946. Svojim spôsobom boli srdečnou záležitosťou Beneša. Ten dúfal, že prehĺbením vzťahov s Francúzskom sa u tvorí most pre návrat Československa k predmníchovskej zahraničnopolitickej orientácii. Chcel dosiahnuť stav v ktorom by ČSR malo rozhodujúcu úlohu pri zbližovaní Západu so Sovietskym zväzom. To sa samozrejme pre naviazanosť na Sovietsky zväz nemohlo podariť.
Ak sa Beneš v iných prípadoch, väčších či menších názorových rozdielov, uspokojil buď s vyhlásením, aby si to Clementis urobil na svoju zodpovednosť, alebo upozornením Masaryka a Ripku, aký názor majú zastávať, tak v prípade francúzskej zmluvy vyvinul skutočne veľkú iniciatívu. Mobilizoval partnerov a pokúšal sa Clementisa postaviť pred fait accompli. Beneš totiž oficiálne oznámil, svoju návštevu Francúzska pri výmene ratifikačných listín zmluvy ktorej text, respektíve francúzsky protinávrh textu, ešte ani nebol v Československu. Ba poslal mu v tejto veci akýsi výhražný list.
„Vieš Laco,“ vysvetľoval Novomeskému, „počas celej tejto francúzskej záležitosti, ma Beneš
skúšal priam znechutiť, po starorakúsky povedané „vyeklovať“ z ministerstva. Pravda, to sa mu nepodarilo. Gottwald mi držal chrbát.“
„No robil čo mohol,“ poznamenal Novomeský. „Sovietsky zväz sa mu už tak nepozdával ako
v štyridsiatom treťom. Časy sa zmenili a jeho srdce ho pochopiteľne ťahalo na Západ.“
„Dobre vieš Laco, že som mal dvakrát zápal pľúc. U mňa sa prejavili dôsledky vojnových útrap, nervového aj fyzického preťaženia či dobrodružného potĺkania sa po svete. Po vyzdravení v najlepšej viere ma Beneš presviedčal, že vraj chorľaví ľudia by nemali zastávať zodpovedné štátne funkcie. Táto poznámka ma dlhé týždne znepokojovala, aj keď som si to nechcel pripustiť.“
„Beneš s tebou dobre vybabral a ty si si to nevšimol,“ akoby vyčítavo mu povedal Laco. „Najprv ti Beneš v Londýne zapchal ústa tým, že ťa pustil hovoriť do BBC. Keď ťa takto zbavil politickej slobody, nezostalo ti nič iné ako sa mu vydať na milosť a nemilosť jeho pražskej politike. Potom ťa doma vymenoval za štátneho tajomníka ministerstva zahraničia. Bola to naozaj rafinovaná politika. Tým, že ťa dosal od začiatku do svojich služieb, vylúčil ťa hneď na začiatku ako najvzdelanejšieho slovenského komunistu z akejkoľvek československej ústavnej diskusie. Ty si si to neuvedomil a ani mne to nezišlo na um. Tu máš názorný príklad ako sa robí vrcholná zákulisná politika.“
Bol teda Beneš falošný a rafinovaný a Clementis pasívnych slaboch a obeť? Bol bábkou alebo osobnosťou? Svedectvá najbližších spolupracovníkov možno nie sú vždy smerodajné. Sú však spoľahlivejšie výroky vzdialenejších či náhodných pozorovateľov? Jeho osobný tajomník ešte z londýnskeho rozhlasu Miloš Ruppeld o ňom napísal :
„Clementis sa snažil tvorivo preklenúť obmedzenia svojej doby a mal pre svoju prácu skvele predpoklady. Jeho právnické vzdelanie, široký rozhľad a k tomu kultivovanosť literáta mu dávala schopnosť prenikavo analyzovať situáciu a presne i pôsobivo formulovať naše stanoviská. Hovoril po anglicky, francúzsky, po rusky, maďarsky aj po nemecky. Bol dobrý rečník a mal už bohaté skúsenosti z rokovaní s cudzími politikmi, intelektuálmi či štátnikmi.“
„Pamätám si na jeho prvý prejav na parížskej mierovej konferencii,“ spomínal si na neho Ruppeld. „Zapôsobil hlbokým dojmom nielen na cudzích diplomatov ale i na novinárov. Prišli mu zablahoželať aj jeho odporcovia. V štátnických kruhoch, na zasadaniach OSN i vo svetovej tlači si získal dobré meno ako pohotový debatér. Vedel presvedčivo argumentovať a presne formulovať. Na poradách ľudovodemokratických delegácii odmietal všetky frázy a dogmy a získaval si autoritu so svojimi znalosťami z psychológie a reakcii diplomatických protivníkov. Pri dvojstranných rokovaniach s cudzími štátnikmi vystupoval taktne a rozvážne. Jednou z jeho diplomatických zbraní bola jeho fajočka. Jej napchávaním a zapaľovaním získaval čas na rozmýšľanie. Vedel ňou podčiarkovať rozhodnosť a prejavovať pokoj a dobrosrdečnosť. Jednou z jebo schopností bola jeho záľuba v speve. V intímnom prostredí, keď sa uvoľnil veľmi rád spieval. Poznal množstvo slovenských pesničiek. Neraz spomínal, ako sa kdesi stavili s Ivanom Sekaninom, kto prvý príde na pesničku alebo, v ktorej sa spomína to či ono slovo.“
ROZHOVOR SO SPISOVATEĽOM ĽUBOMÍROM OLACHOM
V dnešnom rozhovore pre INLIBRI Vám predstavíme ďalšieho autor, člena Spolku slovenských spisovateľov a pezinského PI klubu, básnika, prozaika, redaktora, organizátora kultúrneho života – Ing. Ľubomír Olach. Zmaturoval na Strojníckej priemyslovke v Partizánskom a vyštudoval Vysokú školu poľnohospodársku v Nitre, pracoval v Roľníckych novinách, pre denník Smena, týždenník Sloboda, mesačník POP horizont. Robil tiež montéra, závozníka a montážnika v Východoslovenských železiarňach v Slovnafte, v Kovoplaste a v Zlatých Moravciach. Pracoval aj pre Slovenský rozhlas a Slovenskú televíziu, inicioval slovenskú Grammy, založil reklamnú agentúru Aurum, organizuje golfové turnaje, ochutnávky vín, benefičné tenisové turnaje.
1. Máte pomerne rozsiahly životopis posiaty celou radou aktivít od golfových turnajov, cez popularizáciu hudby až po písanie poézie a prózy. Začnem prózou. Napísali ste knihy Nádenník pera vo francúzskych službách, Posledné varovanie, Žraloci, Lobista, Politik: Služobník oligarchov, Prezident, Advokát (Prípady JUDr. Adama Sýkoru), Guvernér (o živote Imricha Karvaša), Vavro Šrobár, Prezidentka a Predseda. Z titulov cítim silný kritický politický nádych aj odpor proti oligarchii. Začnem teda otázkou, aký je vzťah vašej prózy a politiky? Vaše beletristické tituly až „nápadne“ pripomínajú reálie slovenských politikov, dá sa vôbec písať o našich konkrétnych reáliách tak abstraktne, aby každý vedel o koho ide, no zároveň neprezradíte konkrétne detaily? No a samozrejme pridávam pod-otázku: Ako vnímate súčasnú chaotickú a deštruktívnu politickú atmosféru?
Áno, dá sa tak písať čo vidieť aj z mojich knižiek . Keď človek sleduje politické dianie na Slovensku tak si nemá z čoho vybrať. Všetci viac alebo menej klamú, kradnú. Ja môžem urobiť pre nápravu len to, že opíšem ako to všetko prebieha aby ľudia videli ako sú manipulovaní a podľa toho sa zariadili.
2. Vidím tiež váš záujem o históriu slovenskej politiky a snahu pripomínať významné osobnosti slovenskej politiky… k najnovším patria knihy Juriga (kňaz, buditeľ, politik) a Osuský – zabudnutý diplomat… mohli by ste nám ich predstaviť?
Katolícky kňaz ThDr. Ferdinand Juriga tiež patrí do panteónu slovenských politikov o ktorých sa nehovorí a keď, tak len úchytkom. Myslím si však, že si zaslúži našu pozornosť už len preto, že 19. októbra 1918 vystúpil v Uhorskom sneme, kde aj po slovensky predniesol svoj „Ohlas.“ „Pod kúzlom sebaurčovacieho práva národov spiaca Popoluška sa zobúdza, hlavu dvíha a slovenský národ srdcom a dušou volá. My po Slove a po slove Slováci! My sme my! My sme svoji! My sme národ svojej reči a my sa nedáme! Naše slovenské národné sebaurčovacie právo si žiadame na prirodzenom základe sebaurčovacieho práva národov, na historickom základe ako dedičia Veľkomoravskej ríše Rastislava, Svätopluka, Cyrila a Metóda, aby sme ako osobitý kmeň tvorili svoju osobitú vlastnú štátnu pospolitosť na území, na ktorom sme osídlení.“ Týmto prejavom navždy zapísal svoje meno do dejín Slovenského národa. Preň ale urobil ešte podstatne viac. Od roku 1905 bol poslancom uhorského snemu. V ňom statočne bránil slovenské záujmy a to až do októbra 1918. Medzi tým mal však dvojročnú pauzu. Namiesto v poslaneckých ľaviciach sedel v rokoch 1907 až 1909 vo väzení vo Vacove…
Medzi slovenských velikánov o ktorých sa viac-menej mlčí patrí aj JUDr. Štefan Osuský. Tento vynikajúci slovenský diplomat sa zaraďuje medzi také „neexistujúce“ osobnosti ako bol MUDr. Vavro Šrobár či Ing. Imrich Karvaš. Z tohto dôvodu som sa rozhodol napísať o ňom knihu. Nebola to ľahká úloha pretože jeho práca bola bohatá na činy aj udalosti, ale veľa sa o ňom nenapísalo. Tak ako Vavro Šrobár aj on musel po zákroku Uhorského ministra školstva Apponyiho odísť študovať do zahraničia. V jeho prípade do Spojených štátov. To možno bolo pre Slovensko aj šťastie. V Amerike získal vysokoškolské vzdelanie a pohyboval sa prevažne medzi slovenskými krajanmi. Preto sa ho hlasismus až tak nedotkol, ale samozrejme bol za vznik Československej republiky o čo sa v nemalej miere aj pričinil. Jeho pôsobenie ako vyslanca Slovenskej ligy v Európe, najmä v Paríži a v Ženeve, bolo mimoriadne úspešné. Pravda, už tu mal prvé nedorozumenia s JUDr. Edvardom Benešom, ktoré potom pretrvávali počas jeho celej diplomatickej kariéry.
3. Venujete sa tiež poézie a vyšlo Vám niekoľko básnických zbierok Keď zomriem tak nech..! (2007), Pri víne s bohémami (2009), Kaviarenská poézia Ľuba Olacha (2011) a Na Paríž nepozerám zhora (2013) a Triezviem ( 2016 ). Vydali ste tiež básnickú zbierku v nemčine a získali ste aj cenu. Aký má pre Vás zmysel písanie poézie a aký v nej vidíte spoločenský zmysel? V čom podľa spočíva problém, že je poézia na absolútnom okraji spoločenského záujmu, kým kedysi stáli básnici na piedestále verejnej úcty? Medzi Vaše najnovšie poetické tituly patrí zbierka básni Tanec so životom. Mohli by ste nám ju predstaviť?
Písaním básni dostávam zo seba pocity ktoré vo mne dozrievajú. Najlepšie ich viem vyjadriť právo takto. Áno, poézia je na okraji záujmu, ale nie je to s ňou až také zlé. Usudzujem to podľa toho, že moje zbierky sa dobre predávajú aj napriek tomu, že sa nepovažujem za nejakého skvelého básnika. Mladí ľudia majú o poéziu záujem čo vidím na besedách v školách. Pravda, treba im ju priblížiť a upozorniť na jej význam i krásu.
Môj drahý priateľ, popredný slovenský spisovateľ Ľuboš Jurík, ktorý nedávno zomrel o nej napísal: Básnik a prozaik Ľubo Olach si nemohol zvoliť príznačnejší názov pre jeho novú básnickú zbierku. Je to s poéziou uchopený a navždy zvečnený život, ako krehká muška v kvapke jantáru. Je to však tanec nielen veselý, nielen bohémsky pri súdku vína a cigánskej hudbe, či poháriku koňaku v pološere barov a bluesovej hudbe, ale aj tanec so smrťou, s krehkosťou bytia a našou pominuteľnosťou. Tanec so životom, obrazne aj v skutočnosti, ponúka rôzne variácie, vírivý rytmus v bláznivom tempe, ale aj pomalé prešľapovanie v objatí, ktoré nevedno kde skončí: či v mileneckom ošiali, alebo na cmiteri. Podľa básnika však „život treba milovať i keď sa cítiš ako pes“, pretože je jedinečný, je jednosmernou, neopakovateľnou cestou a na jej konci už niet návratu. Vo všetkých častiach zbierky, sa tieto motívy variujú, opakujú dopĺňajú (Názvy častí: Tanec so životom, Zastav sa čas, Trochu intímne, V mólovom rytme, Nebo na Cypre, Vo vlaku s Ľubošom) predsa sú iné, svojrázne. Každá je ako príbeh na pokračovanie, pričom je uzavretá a autonómna. V kapitole Trochu intímne sa básnik venuje rodine, blízkym, oslave pokojného života a radosti z trvalých vecí a vzťahov. Čitateľ si tam prečíta vyznania otcovi, mame, bratovi, manželke, vnučkám – ale aj v týchto veršoch iskrí odraz dobrého vína, ktoré je súčasťou života, cítiť v nich nielen úctu, no aj poznanie, že v živote je všetko pospájané a vzájomne sa dopĺňa.
V básnickej zbierke výrazne rezonujú ďalšie motívy: je to hudba (V mólovom rytme) a cesty (Nebo na Cypre). Ľubo Olach v čase nerozvážnej mladosti bol hudobník, hrával na saxofón, mal svoju kapelu a stále dokáže hrať a improvizovať na klavíri. Hudba je priamo či nepriamo spojená s cestami, hudba je súčasťou romantických večerov na pláži, pod hviezdami, ale aj v baroch prímorských letovísk. Tieto dve témy sa v zbierke prepletajú ako prsty spojených dlaní, ako je to vo väčšine prítomných tém a básní. V Mólovom rytme priamo odkazuje na festivaly v blízkej či ďalekej cudzine a ako inak, prítomná je aj láska a víno. Nebo na Cypre je už viac o romantike pri mori – no nielen pri mori – ako o hudbe, ktorú básnik vníma len okrajovo. V tejto časti zaznievajú, síce opatrne, no neodbytne, aj sociálne témy, či skôr témy so závažnou politickou tematikou: pravda, s mierou vkusu a citlivosti. Napr. Francúzska riviéra, Paríž, zas si ma ohúril, najmä však Čierny Paríž. A s cestami, vínom a ženami súvisí aj záverečná časť zbierky Vo vlaku s Ľubošom. Dalo by sa povedať, že sa odohráva vo vlaku, resp. vo vlakoch. Cesta vlakom je sama o sebe romantikou, ak v ňom sedia duše citlivé, so zmyslom pre poéziu a predstavivosť. Vo vlaku sa udejú veci! Najmä ak sedíte v reštauračnom vozni…Náhodné stretnutia, nádejné lásky, nevyhnutné rozchody. Vlak je mikrosvet, v ktorom sa odohrávajú modelové situácie ľudských vzťahov so všetkými nádejami
4. Po dlhšom čase mám možnosť v rozhovore „vyspovedať“ aj človeka, ktorý sa okrem písaniu venuje aj populárnej hudbe. Ako šéfredaktor časopisu POP horizont ste vyhlásil súťaž o najpopulárnejšieho speváka, iniciovali slovenskú Grammy, písali ste o vážnej aj populárnej hudbe a s pánom Martinom Sarvašom ste inicioval aj cenu o najlepšieho hudobného redaktora, rádio, klub, festival a zásluhy pre populárnu hudbu. Taktiež ste s hudobníkmi robili rozhovory (vyšla vám aj kniha rozhovorov Rozhovory za oponou z roku 2014). Ako hudobník pociťujem mimoriadnu absenciu hudobnej publicistika. Snáď s výnimkou časopisu Populár sa o slovenskej hudbe nemáte kde dozvedieť. Kedysi získavali mladé kapely priestor tak v komerčných ako verejno-právnych televíziách (relácie ako napríklad Metro). Dnes už nájdete v televízii iba talentové šou a reality šou. Čo sa stalo, že sa akosi zabúda na prezentovanie hudobníkov, kapiel a celkovo hudobnú publicistiku? Dneska keď vydáte album, je problém dostať túto informáciu medzi ľudí a tak sú umelci odkázaní najmä na sociálne siete. Čím to podľa Vás je?
Veľmi už nesledujem dianie v pop-music. Väčšina pesničiek ktoré znejú v éteri ma až tak nenadchýnajú. V rádiách majú tuším ešte stále prevahu skladby zo šesťdesiatych až osemdesiatych rokoch. Tie boli melodické a mali aj skvelé texty čo dnešným skladbám poväčšine chýba. Okrem toho sú tu zahraničné kapely ktoré zaberajú miesto v étery tým našim.
5. Získal ste získal 3. miesto v celoslovenskej novinárskej súťaži o najlepší článok, rozhlasovú alebo televíznu reláciu s tematikou ochrany prírody a krajiny (1988). O čom bol tento článok?
Písal som o záchrane Čiernobalockej železničky ktorú chceli v osemdesiatych rokoch zrušiť. Našťastie sa ju podarilo zachrániť možno aj s mojím prispením.
6. Podľa Vášho životopisu ste sa zúčastňoval aj na obnove divadla Aréna v roku 1996. Ako táto obnova prebiehala?
Tak to je na dlho. Je to samostatná kapitola môjho života. Presne to opisujem v mojom románe Posledné varovanie. Mená sú síce zmenené, ale inak je to napísané tak ako to všetko prebiehalo v skutočnosti a nie tak ako sa s tým chváli pán Kukura.
7. Ako vnímate celkovo dobu, v ktorej žijeme?
Som rád, že už som v penzii a nemusím sa starať o to ako zarobím peniaze na nasledujúci mesiac. Je to turbulentná doba, kde neplatí to čo sa včera povedalo a ani to, čo bude nasledovať zajtra. Pozerám sa na svet z poza moje pracovne a je mi dobre. Je to na mladých ako si svoj svet postavia. Pravda, nielen na nich, keďže svet ovplyvňuje globalistika, fanatickí „zelení, populisti… Takže ako som už napísal som rád, že už ma nič nenúti robiť to čo nechcem a pomaly si píšem nové knižky.
8. Na záver Vás poprosím o Vaše osobné posolstvo pre našich čitateľov…
Čitateľom prajem nech sa im do rúk dostanú len tie najlepšie knižky, aby z nich mali nový zážitok a potom si kúpili aj ďalšie romány. Prípadne aj tie moje. Samozrejme im želám aj triezvy pohľad na svet a tiež aj poriadnu dávku optimizmu lebo bez neho sa na svete žije len ťažko. Odporúčam im aj dobrú životosprávu, teda aspoň dva deci vínka denne a trochu pohybu pri hľadaní tých dobrých reštaurácií a nech sa im darí pri plnom zdraví!
