Redakcia DAV DVA vyjadruje potešenie, že tak ako v medzivojnovom DAVe, tak aj v obnovenom sa umelecky realizujú poeti a poetky. Okrem Lidky Žákovej, Jany Baculákovej je to aj Tatiana Juríková pôsobiaca pod alteregom Tatiana Tá.
Tatiana Juríková pochádza z Bratislavy, korene má na strednom Slovensku v Martine a cez otca u Slovákov v Srbsku v Novom Sade. Pôsobila v redakcii štátnej Tlačovej agentúry Slovakia. Po štúdiách na VŠ zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety a ďalšom vzdelávaní spája pracovné tvorenie s biblioterapiou i dramatoterapiou. Pri písaní sa inšpiruje Starým zákonom, filozofiou, ľudovými rozprávkami, dielami z 19. storočia, rockovou muzikou, ženami z rodu a pocitovo vzťahmi. Vníma ako dar daný do vienka smieť kráčať na ceste životom po stopách predka Ivana Stodolu. Z rodostromu, v línii po starej mame, vzišiel tiež renomovaný herec Dušan Jamrich, po otcovi akademický maliar František Jurík a legendárny spevák Karol Duchoň. Jej básne sú vydané aj v pripravovanej ročenke DAV DVA 2024/25.
Pozri aj: Poézia Tatiany Juríkovej, príbuznej Karola Duchoňa a Ivana Stodolu, Nové básne Tatiany Juríkovej pre web DAV DVA, venovala ich Márii Pospíšilovej, aj Wolkrovi, Tretí výber poézie Tatiany Juríkovej pre DAV DVA
Uber
z koní pod kapotou, aj v nohách,
v tieňoch, ktoré vzídu, keď sme sami.
Od otázok naslepo, kráčam prahmi.
Do príbehu s jablkom ťa volám.
Spomaľ…
Svätoplukovi
Počestný Pocestný, posol? Žiaden z tých.
Nebojsa v zbroji. Misijné Listiny. Silné sa zdvojí..
Meč spočínul pod Zemou. O koňa prišiel tiež.
Vraveli, nie bosý… Všetko svoje nosil. Držal sa za srdce. Bolo sťaby tvoje – chrabre a horúce.
Miesto miest – kláštor s mnichni Ľudia stichli.
V nebo upriameny zrak mal. S nehou. Sú ako on skryté.
Tie pred nami dejstvá. Kde vedie cesta, je tam.
Dávny Prahni.
Zasvätený Kráľ Moravy. V pozadí…
Odkliata
Pod nebom, z panstva, počestného cíti. Nie kôň sa splašil, srdce má v pokluse. Čím boli si – chrámom, jedno – tuší, silnie. Sú dva iné svety, každý zvlášť, v žití. Sníva si vzdych, prítmie, kde svietia namodro. Díva sa, ako to ich – nie dosť, dážď zmyje.
Stratiť sa
je ti tou
Cestou
ciest
– viem.
Mne prestoj
vo veciach
hardcore
– životných.
Legenda
– s pútnikmi
zľahla sa
zem.
Precitnem
– snáď
nestratíme
v dni Nás.
Misiou je
na vrchol
ísť práve
– Tam.
Ktovie kde
končí sa
pod obojím
– Sme.
Až keď umrieme, drahá
Ty a ja v krajine tieňohier.
Tam bytostné si ide po oheň. Prekrývame straty vo vedomí.
Sny bez režiséra na ceste ciest. Som žena dávna a strašne si chcel…
AKO HODNOTÍ AUTORKU VLADIMÍR SKALSKÝ?
Tatiana Tá je éterická bytosť, žijúca v akomsi „medzičasí“. Trochu v časoch Puškinovej Tatiany, trochu v jej liste Oneginovi, trochu uprostred družiny štúrovcov, trochu v sanatóriu vedľa pokošliavajúceho Wolkera, trochu dnes a trochu nad tým všetkým. Je súčasne duchovná i živočíšna, oboma spôsobmi veľmi ženská. A taká je aj jej poézia. Jedna báseň sa prelína na druhej, vytvárajúc tak skôr cyklus básní, než len zbierku. Keby šlo o sonety, bol by to veniec. V prípade tejto autorky hovorme teda o kytici básní! Zaujímavo archaizujúci jazyk je v napätí s modernou erotickou obraznosťou, autorka je do básní plne zaangažované, súčasne v nich však možno kdesi začuť i plaché zasmiatie tej istej autorky ako pozorovateľky z odstupu.Viac než ohňostroj racionálnych poínt, očarúva čitateľa atmosféra, postoderné intertextuálne prepojenia, kultivovanosť a rafinovanosť. Tatiana pochádza z Bratislavy, kde i žije, korene však má na strednom Slovensku v Martine a cez otca v slovenskej vojvodinskej komunite. Pôsobila v redakcii štátnej Tlačovej agentúry Slovakia. Po štúdiách na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety a ďalšom vzdelávaní sa venovala projektom, v ostatnom čase biblioterapii a dramatoterapii. V súčasnosti píše články pre rôzne vydavateľstvá. Medzi jej predkami nájdeme Ivana Stodolu, z jej rodostrome, v línii po starej mame, sú zapísané i osobnosti ako herec Štefan Kvietik, a po otcovi legendárny spevák Karol Duchoň. Veľmi blízko je tiež historik Daniel Rapant. A človek by mal pocit, že aj Anička Jurkovičová. To všetko akoby cítila a zvnútorňovala vo svojej poézii. Jej poézia čitateľa vovedie do krajiny, kde sa prelína, kde stromoradie pripomína „prsty Dejateľa“, čo má konotácie s písaním, žehnaním, i tie erotické. Je to kajina, kde ženská skúsenosť nie je len subjektívnou spoveďou, ale mostom k večnosti. V jej veršoch sa mieša krehká neha s duchovným dotykom, sen s odkazom dávnych mýtov. Dva tucty básní sú doplnené tuctom fotografií. A to teda fotografií naozaj netuctových. Naopak odvážných i objavných. Odvážna je modelka, iste sa dá uhádnuť ktorá. Odvážne je ich zaradenie. A odvážny, vidomý a zdieľajúci túto vidomosť s poetkou je i autor pozoruhodných záberov – Martin Hruboš. Tento doslov som písal dvakrát. Prvý raz při tom vypadla alektrika, i hlavný chránič. A musel som to písať znovu. Isteže bola prvá verzia lepšia. Ale ostane navždy tajomná. Krásne to zodpovedá mystike okolo „pisateľstva“ Tatiany Tej, ako by to sama nazvala. Zrodila sa nám nová poetka. Tá Tatiana. Spadla z Oblakova – stvorenie, čo tvorí.
Vladimír Skalský
(Autor je prezidentom Slovenského centra PEN)
