Kapitalizmus zažíva veľmi zlé roky. Uvedomujú si to už aj špičky korporátneho biznisu, akademickí intelektuáli a dokonca aj vlajkové lode ekonomickej publicistiky. Títo všetci zborovo lamentujú nad brutalitou, zadubenosťou a neudržateľnosťou rentiérskeho kapitalizmu. Aj v tých najväčších korporáciách si manažment uvedomuje, že systémom „business as usual“ to už ďalej nejde.

Kapitalizmu nedávajú šance už ani tí najbohatší

Ultraboháči a aj tí rozumnejší spomedzi menej bohatých, ktorí by nechceli prísť o svoje výhody, sa cítia ohrození zúfalstvom, do ktorého sa prepadáva ostatná väčšina. Presne tak, ako kedysi predpovedal Marx, vytvorili nesmierne mocnú menšinu, ktorá ale stráca kontrolu nad polarizovanými spoločnosťami, a nedokáže nemajetným členom spoločnosti garantovať znesiteľnú existenciu. Tí múdrejší z najbohatších, zabarikádovaní vo svojich uzavretých komunitách, začali propagovať „partnerský“ (stakeholder) kapitalizmus a dokonca požadujú vyššie zdanenie svojej triedy. Vsadili na to, že najlepšou poistnou zmluvou na pokrytie budúcich škôd, môže byť demokracia a rozdeľujúci sociálny štát. Na druhej strane, typicky pre ich triedu, sú lakomí a zdráhajú sa „platiť poistné“.

Ich ponúkané riešenia opravy sú buď chabé, alebo smiešne. Presadzujú, aby predstavenstvá korporácií budovali hodnotu firmy vzhľadom na všetky zainteresované skupiny (stakeholder value), čo by bolo pekné, keby o platoch a odmenách členov predstavenstiev nerozhodovali výlučne majitelia akcií. Taktiež volanie po obmedzení moci financií by bolo skvelé, keby nebolo drsným faktom, že väčšina korporácií zodpovedá finančným inštitúciám, ktoré držia ich rozhodujúce balíky akcií.

Boj proti rentiérskemu kapitalizmu a prispôsobenie organizácie firiem sociálnej zodpovednosti, keby sme to mysleli vážne a nie len ako marketingový pútač, by si vyžadovalo kompletné prepísanie obchodného zákonníka. Aby sme si urobili predstavu, do akej hĺbky musí táto zmena siahať, je dobré vrátiť sa v histórii do momentu, keď sa zavedením obchodovateľných akcií kapitalizmus odtrhol z reťaze.

Vznik mega-korporácií

Stalo sa to 24. septembra 1599 v Londýne, teda približne v rovnakom čase a mieste, ako Shakespeare tvoril Hamleta. V tento deň vznikla Východoindická spoločnosť, obchodná entita nového typu, v ktorej boli obchodné podiely rozdelené na veľmi veľa malých častí, ktoré bolo možné bez obmedzenia nakupovať a predávať. Na prvý pohľad nie je viditeľné riziko, no práve obchodovateľné akcie umožnili, aby vznikli korporácie silnejšie ako národné štáty.

Liberáli sú podlí farizeji, keď používajú starú rozprávku o slobodnom trhu mäsiarov, pivovarníkov a pekárov na obranu takých korporácií ako Východoindická spoločnosť, ktoré nepatria do žiadnej komunity, nerešpektujú morálku, určujú ceny, požierajú konkurenciu, korumpujú vlády a do ľudských práv a slobôd si vytierajú topánky.

Neskôr, na rozhraní 19. a 20. storočia, sa vytvorili obrovské celosvetové korporácie ako Edison, General Electric a Bell. Používanie obchodovateľných akcií sa dostalo zas o stupeň vyššie. Na financovanie týchto korporácií nestačili bežné banky a tak vznikli obrovské kartely bánk a tieňové finančné fondy, ktoré mali vlastnú štruktúru akcionárov, a začali produkovať obrovský dlh, ktorým finančne zaťažili budúcnosť a dúfali, že zo ziskov sa tento dlh niekedy splatí. Dôsledkom boli mega-financie, mega-penzijné fondy, mega-burzy majetku a finančné mega-krízy. Udalosti z rokov 1929 a 2008 sú len malé ukážky toho, čo nevyhnutne takýto kapitalizmus sprevádza a toho, čo možno ešte len príde.

Volanie po zmiernení kapitalizmu, čoraz častejšie zvlášť po roku 2008, však ostane len módnym marketingom, ak nebudeme ochotní zrušiť obchodovateľné akcie korporácií. Bez toho ostane zachovaná nadvláda mega-korporácií a mega-bánk nad spoločnosťou a na súčasnom spôsobe rozdelenia bohatstva a moci sa nezmení vôbec nič. Je nutné predefinovať vlastníctvo korporácií.

Vízia nového typu vlastníctva

Predstavme si napríklad, že vlastnícke podiely v korporáciách by mali podobný charakter ako hlasy vo voľbách, ktoré tiež nie je možné kupovať a predávať. Povedzme, že podobne ako keď študenti dostanú akademický preukaz, dostali by zamestnanci korporácií preukaz o vlastníctve jednotkového podielu v korporácii, ktorý by ich oprávňoval zúčastňovať sa na hlasovaní o všetkých záležitostiach korporácie, ktoré obvykle rieši valné zhromaždenie akcionárov, od voľby vrcholového manažmentu, cez otázky strategického plánovania, až po rozdeľovanie podielov na zisku.

Týmto by náhle mzdy strácali charakter čistého nákladu a začali by splývať s chápaním zisku. Korporácie by nemohli neobmedzene ponúkať na trh podiely a nemohli by neobmedzene rásť, čo by výrazne posilnilo konkurenčné prostredie. Už pri narodení by centrálna banka dieťaťu otvorila kapitálový účet s podielom vo „fonde spoločného majetku“ a tento účet by sa každoročne navyšoval o plošnú univerzálne rozdeľovanú dividendu. Po dovŕšení určitého veku by centrálna banka automaticky dieťaťu otvorila bezplatný bankový účet.

Zamestnanci by bez obmedzení mohli meniť zamestnávateľa, pričom by so sebou prenášali aj podiely v majetkovom fonde. Z tohto fondu by mohli poskytnúť prostriedky svojmu zamestnávateľovi, alebo ktorejkoľvek inej firme. V takomto finančnom systéme by nevznikali žiadne deriváty a žiadny fiktívny finančný kapitál, takže oblasť financií by sa stala nesmierne nudnou a stabilnou. Štáty by mohli zrušiť všetky dane z príjmov a z pridanej hodnoty, zdaňoval by sa len akumulovaný zisk korporácií, pozemky a aktivity, ktoré slúžia všeobecnému záujmu.

Tieto vízie by nemali ostať len utopickým snívaním. Mali by sme vytvoriť realizovateľný návrh fungovania spoločnosti, ktorá by bola skutočne slobodná, technologicky rozvinutá a post-kapitalistická. Ľudia, ktorí o takomto projekte odmietajú uvažovať, sú zväčša lapení v absurdnej pasci myslenia, ktorú Slavoj Žižek charakterizoval tak, že „lepšie si vedia predstaviť koniec sveta ako život po kapitalizme“.

Janis Varufakis je bývalý minister financií Grécka, predseda paneurópskej strany DiEM25 a profesor ekonómie na Univerzite v Aténach.

Zdroj: https://www.fnlondon.com/articles/yanis-varoufakis-imagining-a-world-without-capitalism-20191231

PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


Ohodnotiť článok

59 thoughts on “Svet bez kapitalizmu podľa Janisa Varufakisa

  • 10. júna 2020 at 18:46
    Permalink

    >>>Týmto by náhle mzdy strácali charakter čistého nákladu a začali by splývať s chápaním zisku.<<<
    Autor (a nielen on!) absolútne nechápe, že zisk, ktorý vzniká vo voľnom priestore medzi korporáciami, nie je nič iné ako prázdne, ničím nekryté peniaze, ktoré pančujú realitu a vzniknutý prebytok si privlastní korporácia na úkor inej korporácie. Realita sa netvorí vo vzduchoprázdne, ale v korporáciách a jej hodnotu vyjadrujú náklady. Samozrejme ak budú obchodovať dve korporácie potom ak v jednej vznikne zisk tak v tej druhej vznikne strata. Toto platí aj pre tri a viac (aj nespočetné množstvo) korporácii, pričom suma ziskov sa bude rovnať sume strát. Nakoľko táto celosvetová spoločnosť je uzatvorená tak žiaden zisk bez straty nemôže vzniknúť. Jedine ak by sme obchodovali s Marťanmi a tých okradli.
    Pre ekonomických expertov, by som doporučoval skloniť sa pred strednými ekonomickými školami a naštudovať si základy podvojného účtovníctva. Ak s nikým neobchodujem a svet s nikým neobchoduje tak nemôžem dosiahnuť žiaden zisk. Ak svet žiaden zisk nemôže dosiahnuť tak potom nemôžu dosiahnuť zisk ani jeho jednotlivé zložky bez toho, aby nespôsobili stratu iným zložkám!!!

     
    Reply
    • 10. júna 2020 at 20:32
      Permalink

      Pán Sablič, ja nie som odborník na túto tému, ale vzťah z podvojného účtovníctva, ak z jedného účtu nejakú položku odpíšem, tú istú položku pripíšem na druhý účet, v celospoločenskom meradle, v prostredí spoločenskej deľby práce a teda aj obchodu, neplatí. Neplatí teda, že ak dvaja obchodujú, tak ak jeden dosiahne zisk, druhý musí automaticky dosiahnuť stratu. Logicky: kto by mal záujem obchodovať za situácie, kedy dosiahne stratu. Obchody by prebiehali len v minimálnej miere, aby aspoň sčasti vykryli náklady, ale obchodovanie by bolo vlastne výnimka.

      A obchodovanie dvoch korporácií medzi sebou, teda len týchto dvoch korporácií, je umelý konštrukt, pretože korporácie sú výsledkom prehlbujúcej sa spoločenskej deľby práce, teda predpokladá sa množstvo takýchto korporácií.

      Obchodovanie je súčasťou spoločenskej deľby práce, ktorá zvyšuje produktivitu práce, efektívnosť výroby, oproti stavu, kedy si všetci vyrábali všetko na kolenách. A vyrobili len toľko, koľko spotrebovali. Deľba práce viedla k zvýšeniu PP, jeden človek vyrobí viac ako spotrebuje, ako sú teda jeho náklady. Nadprodukt potrebuje realizovať vo výmennom procese, obchode a jeho výnosy sú teda väčšie ako jeho náklady.

      Obchodovanie všeobecne, za rovnocenných podmienok, teda nemôže prinášať pre jedného zisk a pre druhého stratu, predpokladá sa zisk pre všetkých. Len v rôznej miere, strata vzniká v zdeformovanom, nerovnocennom obchodnom prostredí.

      Napr. americké spoločnosti obchodujú s čínskymi a je to výhodné pre obidve strany, americké spoločnosti sa zdráhajú nátlaku amerického prezidenta prerušiť obchodovanie s Číňanmi, pretože prídu o zisky. A vari si nemyslíte, že Číňania majú z týchto obchodov stratu.

       
      Reply
      • 10. júna 2020 at 21:06
        Permalink

        Pán Antal, diskutoval som na túto tému s mnohými liberálmi a používajú spravidla veľmi podobné argumenty. Akosi je v „plošných spojoch“ kapitalistického myslenia, že pri obchodovaní vždy dosahujú zisk obidve strany (resp. všetky strany, ktorých sa obchod týka). Je to mýtus.
        1. Väčšina strát sa externalizuje. Veď koľkí to mnohokrát zopakovali aj na našom portáli – zisky sa kapitalizujú, straty socializujú. Do účtovných výkazov korporácií sa zapisujú len zisky a entity, ktoré majú straty, spravidla žiadne účtovníctvo nevedú (domácnosti, príroda, atď.). Čína vo Vašom príklade – prakticky všetky zisky (Číňanov aj Američanov) sú na úkor čínskych pracujúcich… a je mi trápne, že to musím na stránke DavDva povedať takto explicitne.

        2. Skúste si urobiť myšlienkový experiment. Považujeme za prirodzené a férové, že pri obchode sa vymieňajú ekvivalentné hodnoty (merané všeobecným peňažným ekvivalentom). Keby v celom hospodárstve prebiehali len takéto ekvivalentné výmeny (zhodných peňažných hodnôt), ako by vôbec bolo možné dosiahnuť zisk?

         
        Reply
        • 10. júna 2020 at 22:53
          Permalink

          Pán Moravčík, ani jeden argument ma nepresvedčil, argumentujete niečím, čo ide mimo veci.

          Zisk je ekonomická kategória, ktorú nemožno stotožňovať s kapitalizmom, teda argumentovať tým, že ide o kapitalistické myslenie, ak tvrdím, že pri obchodovaní dosahujú obidve strany zisk, je neopodstatnené. A vôbec je jedno, či tým argumentujú liberáli, kapitalisti, socialisti, ale dôležitá je podstata.

          Čo má preboha, spoločné kapitalizácia ziskov a socializácia strát s obchodovaním? To je argument úplne mimo.

          Nikdy som nenazeral do účtovných výkazov korporácií, ale neviem si predstaviť, žeby sa tam nezapisovali aj straty. Viete o čom je výsledovka?

          Ako súvisí obchodovanie korporácií s domácnosťami a vykazovaním ziskov?

          Zisky Číňanov idú na úkor čínskych pracujúcich? Má to nejakú logiku? Radšej zájdite za Číňanmi a opýtajte sa, či súhlasia s takýmito obchodmi, ako si budete vymýšľať. A opýtajte sa Trumpa, či sa mu páči takéto získavanie ziskov na úkor čínskych pracujúcich? Prečo ho teda chce zmeniť, zrušiť, obmedziť,, ak je to pre Trumpa také výhodné?

          Pán Moravčík, keby ste hovorili o neandertálcoch, tak by Váš príklad mal zmysel, pretože vtedy vyrobili všetci na kolene len toľko, koľko spotrebovali, išlo o jednoduchú reprodukciu. Lenže pri dnešnej produktivite práce, kedy človek dokáže vyrobiť tovary pre tisíce ľudí, sú náklady nižšie ako výnosy a teda všetci môžu dosiahnuť pri obchodovaní zisk. Jeho výška už závisí od rôznych faktorov.
          Preto aj na globálnej deľbe práce môžu zarobiť všetci, pretože to ďalej zníži náklady na produkciu a zvýši výnosy. Európska ľavica viditeľne má problém pochopiť konanie Číňanov. A Číňania sa s európskou ľavicou ani nebavia, pretože tá si predstavuje dezintegráciu, deglobalizáciu a nacionalizáciu, čo by prudko zvýšilo náklady výroby, náklady na život, po čom by taká vláda rýchlo padla.

           
          Reply
          • 11. júna 2020 at 7:07
            Permalink

            Milan,

            aké náklady na život má európsky nepracujúci, v dôsledku presunu jeho práce do Číny ?
            A aké náklady na život má čínsky pracujúci, ktorého mzdové ohodnotenie „prikľaka“ európska životná úroveň ?

             
          • 11. júna 2020 at 7:08
            Permalink

            prikľaka = prikľakla

             
          • 11. júna 2020 at 16:14
            Permalink

            Martin, Tvojej otázke je problém rozumieť. Ale zrejme protestuješ proti prenosom výroby do Číny.

            Nuž, v globálnej deľbe práce, ale za podmienok globálnej civilizácie je to výhodné. Nevýhodné je to len v globálnom kapitalizme.

            Náš nezamestnaný takisto dennodenne prenáša množstvo výrob na iných ľudí, aj do zahraničia. Vyrobí si sám chlieb, maslo, mäso, nožík, motyku, zápalky, ap.? Keby si to všetko vyrábal sám, nemusel by byť nezamestnaný. Lenže je to neefektívne, vyrobil by to s veľkými nákladmi, minul množstvo času, preto si dopestuje kde tu niečo sám, ostatné v rámci deľby práce necháva na iných.

            Farmár na 100 ha dopestuje oveľa lacnejšie obilie, ako ho ja dopestujem na pol hektára, čo zistili na dedine všetci. Komplet motyku takisto vyrobí tisíckrát lacnejšie veľkovýrobca, ako ja, počnúc dolovaním rudy, tavbou železa, atď. Ja za ten čas môžem poskytovať účtovné, právne, holičské, a iné služby či produkty a obchodovaním si to obilie, či motyku nakúpim. Obaja výmenou, obchodom získajú kvôli prudkému zníženiu nákladov, ako keby si to všetko robili na kolene.

            Za socializmu takisto fungovala deľba práce, ale nemali sme nezamestnaných, je to otázka regulácie, plánovania, koordinácie. Teda ani globálna deľba práce nie je problém, len ju treba dobre regulovať. Vďaka globálnej deľbe práce máme dnes množstvo produktov a služieb lacnejšie, počítače, mobily, internet, televíziu, fotoaparáty. Keby si to mali Slováci, alebo Ty na kolene vyrábať sám (výskum, vývoj, výroba, predaj), tak by to stálo neskutočné peniaze.

            Preto obchodovanie, ktoré je mechanizmom deľby práce, prináša zisky obom stranám, pretože sa v masovom meradle pre globálnu spotrebu vyrába s nízkymi nákladmi. Len náklady na výskum a vývoj sú neskutočné, pre 5 mil. Slovákov by to boli drahé výrobky. Ale náklady na vývoj pre globálnu masu spotrebiteľov sú nízke.
            Globálny výrobno-technologický proces a globálna deľba práce s jej nízkymi nákladmi prinášajú zisk všetkým, aj nezamestnaným. V našej dedine, ak chodí na aktivačné práce, tak dostane nezamestnaný sociálnu dávku (okolo 62) + aktivačné (okolo 65) + príspevok na bývanie (od 65 do 90), jedna dostáva takto 225 eur. Žije skromne, ale lepšie ako stredoveký kráľ, dovolí si smartphón s internetom, satelitnú televíziu, elektrinu, kúpeľňu, modernú dopravu, oblečenie dokáže lacno nakúpiť.

             
          • 11. júna 2020 at 21:17
            Permalink

            Milan.

            ale je ti jasné, že v súčasnosti drvivú väčšinu nákladov tvoria mzdové a sociálne náklady, ktoré vytvárajú pre kapitalistov oblasti „výhodnosti“ a „nevýhodnosti“.

            Teda ak sa mám spýtať to isté ešte raz, ale inak, tak tá otázka znie :

            Dokedy bude výhodné presúvať a držať výrobu v tej oblasti výhodnosti ?

            Dovtedy, kým hlavná zložka nákladov ( mzdy/odvody ) bude dostatočne nízka, na tvorbu zaujímavého zisku pre kapitalistu. Čiže v súčasnom globálnom kapitalizme, vlastne konzervuješ stav obrovského nepomeru v odmeňovaní za ( tú istú ) prácu. Lebo bez neho , by globalizácia nefungovala.

            A čo globalizácia pod svetovou dobrovládou ( ako vravíš globálnou civilizáciou ), snažiacou sa o vyrovnávanie životnej úrovne všetkých vrstiev po celom svete ? Výrobné náklady v oblastiach „výhodnosti“ začnú stúpať až dosiahnu úroveň oblastí nevýhodnosti, čím sa stratí dôvod na presúvanie surovín a tovarov po celom svete.

            Rád používaš príklady výrob náročných na vývoj, a aj samotnú výrobu, ako je napríklad výpočtová technika. Ale pozrime sa na príklad z opačného súdka, napríklad môj obľúbený textilný priemysel, alebo poľnohospodárstvo/potravinárstvo.
            No aký bude mať význam mať stredisko textilného priemyslu práve v strednej Ázii, keď mzdy budú po celom svete rovnaké ? Tu sa „výhody“ globalizácie a jej údajnej “ efektivity“ strácajú a práve naopak, z iných dôvodov, ako napríklad ekologických, bude výhodnejšie, keď sa masový textilný priemysel vráti späť do európskych štátov a bude sa robiť „v malom“.

            Nevšimol som si u teba náznak toho, že by si považoval za ideálne „celosvetovú“ životnú úroveň, naopak tvoje koncepty počítajú s „lacnou“ prácou. Potom mi ale uniká význam tej tvojej globálnej civilzácie, pretože pre takého bangladéšana, či je kapitalihnus, alebo dobrovláda, sa toho veľa nezmení.

             
    • 11. júna 2020 at 21:31
      Permalink

      Varufakis chce spravit zo zamestnancov kapitalistov. Ale mate pravdu, vzdy treba niekoho „osmeknut“.

       
      Reply
      • 11. júna 2020 at 21:37
        Permalink

        Varufakis chce urobiť kapitalistov zo všetkých, nielen zo zamestnancov. Ako na inom mieste povedal pán Juhár, podobá sa to na veľké družstvo, v ktorom má každý podiel. Za socializmu, keď bol všetok spoločný majetok „národný“, to bolo podobné, len naše podiely boli len abstraktné. Varufakis navrhuje tie podiely materializovať.

         
        Reply
  • 10. júna 2020 at 21:19
    Permalink

    Pochopenie významu spoločenskej deľby práce a jej výhod pre všetkých je nutné pre pochopenie procesov globalizácie. Varufakis hovorí, že obchodovateľné akcie viedli k vzniku nadnárodných korporácií. Tak by boli vznikli už v 17. st. a nie na rozhraní 19.-20.st.

    Na rozhraní 19.-20.st. vznikali veľké monopoly preto, že klasický kapitalizmus laissez-faire sa po zlome 1848 dostal do štádia krízy, začali vznikať krízy z nadvýroby. Výrobno-technologická kapacita kvantitatívne narástla na takú úroveň, že viac vyrobila, ako bola schopná kapitalistická forma viazať, spotrebovať. Určitá forma môže viazať len určitú sociálnu kvantitu.

    To je aj pravý dôvod vzniku konzumnej spoločnosti, nemá veľa spoločného s morálkou, kapitál potreboval podporiť spotrebu obyvateľstva, odbyt. A to isté sa dotýka aj krízy z nadvýroby v socializme po r. 1989, Čína jednak musí podporiť domácu spotrebu, konzum Číňanov a jednak exportovať, do USA, ale preto buduje Novú hodvábnu cestu a masívne investuje do dopravnej infraštruktúry po celom svete.

    Na krízy z nadvýroby reagoval kapitál koncentráciou a centralizáciou, racionalizáciou výroby odstránením zbytočných prekážok vo vnútri veľkých korporácií. To však v konečnom dôsledku neriešilo krízu kapitalizmu, ten Veľkou hosp. krízou 1929-33 zanikol. Navýšený výrobno-technologický potenciál sa stal podkladom pre novú, socialistickú epochu, vyžadoval už novú spoločenskú formu – socializmus. Klasický kapitalizmus zanikol a mohol ďalej prežiť len v socializovanej podobe, čím sa uvoľnil určitý priestor pre jeho rast.
    V socialistickej epoche výrobno-technologický potenciál natoľko narástol, že si na svoju realizáciu vyžadoval prehĺbenie deľby práce – integračné zoskupenia. Jednak niektoré produkty si pri výskume, vývoji, výrobe a využití vyžadujú nadnárodnú deľbu práce, napr. letecký, kozmický, atómový, farmaceutický, chemický, informačný priemysel. Malá ČSSR, Maďarsko, Kuba, Juhoslávia si nemohli dovoliť samostatne rozvíjať dané odvetvia. A jednak výrobný potenciál jednotlivých krajín natoľko narástol, že ich produkcia sa mohla uplatniť len v integračnej deľbe práce, odstránení colných, devízových, administratívnych, ap. prekážok pri obchodovaní.
    Takže kto sníva o národnom socializme, neberie do úvahy pôsobenie ekonomických a sociálnych síl, ktoré pôsobili za socializmu a vyžadovali si už nadnárodnú, integračnú úroveň.
    Dnes problém nie je v integrácii, ale v EÚ, že ona je postavená ešte na starom kapitalistickom základe, a nesie v sebe aj imperiálne tendencie.

    Lenže v socialistickej epoche sa výrobno-technologický potenciál civilizácie ďalej navýšil a vyžiadal si po novembri 1989 už globálnu formu. Socializmus bol teda v poriadku, dostatočne efektívny, problém je skôr v našich hlavách spracovať tieto zmeny. Pochopiť, že zlomy v r. 1989 a 1998 jasne povedali, že už aj socialistická spoločenská forma je priúzka pre globálny charakter výrobných síl, vyžadujú si už globálnu formu a správu. Nie je to teda otázka voľne obchodovateľných akcií, aj keď tie k tomu zrejme prispeli, je to otázka pôsobenia už globálnych sociálno-ekonomických síl.

    A kapitalizmus, tak ako nabral črty socializmu v soc. epoche, aby mohol ďalej rásť, nabral v globálnej epoche črty globálneho kapitalizmu. Ale nemá nič spoločné s globálnou formou.

    V globálnej súťaži bude mať navrch prirodzene Čína, pretože má modernejší spoločenský systém – socializmus, ktorý dáva viac priestoru na uplatnenie súčasnej výrobno-technologickej úrovne. Iba hlupáci tu môžu hovoriť o súťaži liberálno-demokratickej spoločnosti a autoritárskej.
    Tieto otázky zjavne nechápe ani Trump. Neuvedomuje si, že ak nacionalizuje výrobu, stiahne podniky do USA a obchod zaťaží clami, zvýšia sa prudko ceny v USA, zníži životná úroveň Američanov. Všetko, vývoj, výroba, obchod sa stanú v USA drahšími.
    Čína naopak cez globálnu sieť zníži naďalej svoje náklady a zvýši produkciu. Jednoducho využije výhody globálnej deľby práce.
    A Európa by sa mala zorientovať v súčasnej situácii, nehovoriac o ľavici, ktorá blúzni stále niečo o chybnom socializme a potrebe vrátiť sa o 100 rokov dozadu a začať budovať socializmus od začiatku. Svet, hlavne Čína vtedy už budú v ďalekej digitálnej budúcnosti, iba my sa budeme motať niekde v 20.st., stále hľadajúc, kde sme to urobili chybu.

     
    Reply
    • 10. júna 2020 at 21:49
      Permalink

      Pán Antal, Váš prvý odstavec – veď vznikli už v 17. storočí. Východoindická bola fakticky nadštátna, časom bola silnejšia a bohatšia ako (štát) Britské impérium.
      Vo zvyšku Vašej úvahy sa strácam. Nesúvisí to už s Varufakisom ani s mojou replikou.

       
      Reply
  • 10. júna 2020 at 21:44
    Permalink

    Vážený pán Antal!
    >>>Neplatí, teda, že ak dvaja obchodujú, tak ak jeden dosiahne zisk, druhý musí automaticky dosiahnuť stratu.<<< Tak láskavo začnite obchodovať s manželkou alebo priateľkou a dosiahnite milióny! To je nezmysel!!!
    Toto je možné pri barterovom obchode, pretože tam pôjde o reálne nadhodnoty, ale nie pri premene peňazí na tovar a naopak. Ide o jeden zdvojený úkon, v ktorom vznikne zisk? ako??? Ešte raz si prečítajte, čo som napísal. Prosím, veľmi prosím, zabudnite na poučky a verte svojej hlave a logickému úsudku!!!
    Viem, v dnešnom svete znie to neuveriteľné, tak ako za Koperníka fakt, že zem sa točí okolo slnka, ale je potrebné to už raz rozťať!

     
    Reply
    • 10. júna 2020 at 23:01
      Permalink

      Pán Sablič, obchodovanie s manželkou alebo priateľkou nie je obchodovanie korporácií, to je čo za argument. Pri obchodovaní s manželkou ide len o biologickú, rodinnú deľbu práce, ale nie spoločenskú, nie je tam dosiahnutá teda ani dostatočná produktivita práce a nízke náklady. Vidieť, že Vaše myslenie sa pohybuje len v mikroekonomike, ale nie makroekonomike.
      A čo robí nadhodnota pri barterovom obchode, je mi záhadou.

       
      Reply
  • 10. júna 2020 at 23:25
    Permalink

    Varufakis predpokladá, že problém by sa dal riešiť zamestnaneckým vlastníctvom korporácií, účasťou zamestnancov na vlastníctve a riadení korporácií.
    Nuž, tým by podstata korporácií stále zostávala kapitalistická. Vari by sa záujmy pracovníkov korporácií ako vlastníkov ich podielov nejako výrazne líšili od záujmov veľkých akcionárov, veľkých súkromných investorov? Hlavným cieľom pre všetkých by bol hlavne zisk a jeho prerozdelenie pre akcionárov, nie investovanie. A je naivné si myslieť, žeby takisto sa neorientovali na kapitalizáciu ziskov a socializáciu strát, teda prenos nákladov na spoločnosť, civilizáciu. Je naivné si myslieť, žeby americkí zamestnanci korporácií ako vlastníci jej podielov dbali o ekologické, sociálne, mravné, či iné dôsledky činnosti korporácie v Afrike či Ázii.
    V súlade s princípom subsidiarity vlastníkom nadnárodných korporácií by mal byť subjekt, v ktorého záujme je zohľadniť aj ekologické, sociálne, mravné a iné dôsledky činnosti korporácie, teda v tomto prípade globálna správa.
    Nemôže to byť už ani národný štát, pretože napr. americké korporácie pod vplyvom americkej vlády tvrdo presadzujú aj v Európe, či v celom svete čisto národné americké záujmy. Hoci sú náznaky, že mnohé, nebyť tlaku americkej vlády, vykazujú aj náznaky globálneho myslenia a prispôsobovania svojej činnosti regionálnym potrebám, spolupráci s regionálnymi vládami, napr. Google v Číne či Rusku.

    Pán Moravčík, vraj domácnosti majú len straty. Nuž, zovšeobecniť sa to nedá. Mnohé domácnosti,, najmä z jedného etnika, produkujú tiež veľké externality, prenášajú náklady na celú spoločnosť. Napr. vynesú kopce odpadu do prírody, náklady na výchovu detí prenášajú na štát, priživujú sa na sociálnom systéme, ap.

     
    Reply
  • 10. júna 2020 at 23:35
    Permalink

    Samotný nadpis pokladám za nezmysel. Treba sa pozrieť do histórie. Predsa cieľom nie je svet bez kapitalizmu, ale aby kapitalizmus sa stiahol do úzadia a nesnažil sa hrať úlohu hegemóna civilizácie.
    Vari tu máme svet bez feudalizmu, alebo svet bez kmeňovej spoločnosti, či svet bez rodiny, keď rodina, rod predstavovala prvú organizovanú ľudskú jednotku?

    Predošlé formy predsa neboli zničené, zanikli len ich klasické podoby, zmenilo sa ich postavenie. Je lepšie to postaviť pred Američanov takto, ako im povedať, že ich kapitalizmus musí zaniknúť, bude zničený aj s celou Amerikou. To by zaručene viedlo k fašizácii USA, k tretej svetovej vojne a zániku ľudstva.
    Minulosť nemáme ničiť, ale pozitívne prekonať, rozvinúť. Aj kapitalizmus patrí do ľudských dejín, počas kapitalistickej epochy do r. 1928 plnil pokrokovú funkciu, priniesol mnoho nového, rozvinul poznanie.

     
    Reply
  • 11. júna 2020 at 12:13
    Permalink

    Gratuľujeme Varufakisovi: V článku dospel do úrovne vedomostí ministrov za Stranu demokratickej ľavice vo vláde Dzurindu, kde zakladali „zamestnanecké akciové spoločnosti“ napr. Slovenské liečebné kúpele Piešťany, PPS Detva tuším a podobne. Ľavicový politický pohľad sa radoval, že zamestnanci sú akcionármi. Iba do prvého valného zhromaždenia a.s. Tam sa navýšil kapitál a tí „podieľnci“ čo na to nemali, radšej „svoj podiel“ predali – svojim šéfom, v každej akciovke sa ku kľúčovému rozhodovaniu dostala klika riaditeľa so svojou suitou. NEFUNGUJE TO!
    Odkážte Varufakisovi. My máme skúsenosti. Dokonca i družstvá u nás ako podielové rovnako fungovali. Ľavicovo: družstevníci mali svoj podiel, ktorý po 1-3 rokoch predali predsedovi. Družstvá sa do roku 1996 stali skrytými akciovkami a takými sú podnes. Ozaj – socializmus.
    Žiaľ, iné ako celoštátne vlastníctvo výrobných prostriedkov nie je možné. A to kolektívne bezpodielové v zamestnaneckých samosprávach – stroskotáva na chuti vlastniť sám a pre seba. Tak to radšej súkromné podiely v s.r.o.
    Pan Varufakis už založil nejaký podielový podnik?

     
    Reply
    • 11. júna 2020 at 12:25
      Permalink

      Pán Peter, ak som Varufakisa pochopil správne, tak navrhuje systém, v ktorom by nebolo možné navyšovať základné imanie podnikov vložením kapitálu. Jediná možnosť je prijatie človeka do pracovného pomeru a navýšenie by bolo limitované výškou majetkového účtu nového zamestnanca. Ten majetkový účet by sa tvoril len dividendami od začiatku fungovania tohto systému. Znamená to, že terajšie majetky a podiely v korporáciách by sa museli anulovať alebo zmeniť na inú formu, ktorá by nebola použiteľná ako kapitál.
      Takže Varufakis určite nemal na mysli zamestnanecké akciovky a lá slovenský Klondajk.

       
      Reply
      • 11. júna 2020 at 14:42
        Permalink

        Marian, my síce diskutujeme, …ale vie to aj ON, Varufakis? Totiž ešte za SDĽ nebohá Betka Borsová toto presadzovala, počúvala ju Schmognerová…musíme si „naliať čistého vína“: Ak je niečo AKCIOVOU SPOLOČNOSŤOU, je to o akciách. Akcie sú v trhovej ekonomike „scudziteľné“(odborný pojem) teda predajné. Ozaj by musel právnik ako napr.Imrich Juhár skonštruovať a cez parlament presadiť novelu, kde „akcie“ a podiely nie sú v danom type obchodného podniku scudziteľné – teda nesmú byť predávané, nakupované, dedené…
        O niečo také sa pokúšal Mondragon – náš „ekspert“ na Mondragon Ľuboš Blaha sa dnes už tomu ale nevenuje. Treba otvoriť webku a prečítať si, ako to má Mondragon: španielsky neviem.
        A príklad z nedávnej minulosti „na inej planéte“ v ČSSR: Podniky zahraničného obchodu boli formou akciové spoločnosti, aby mohli zakladať vonkajšie majetkové účasti v kapitalizme: filiálka ako dcérska spoločnosť s podielom PZO a povedzme nemecký podieľnik – obchodný partner. A fungovalo to, lebo: 1. PZO akciové spoločnosti boli akciovky kde podieľnikmi boli samé štátne podniky, ergo stále to bolo vlastníctvo štátu len formálne rozčlenené: 2.filiálky mohli pracovať iba na teritóriu daného štátu a to v obchodnej sfére- západnému podieľnikovi sa vyplácali dividendy a preto mal motiváciu predávať čo najviac a so ziskom na tamojšom trhu.
        PZO Koospol a.s. mal takto filiálku Intersug v SRN, Sugosa v Taliansku atď.
        Takže ano: štátne vlastníctvo -alebo družstevné vlastníctvo – s formálnymi akciami povedzme pre zamestnancov. Považoval by som to za dočasnú a prechodnú formu, možno kvôli motivácii zamestnancov.
        Vieme že to takto chce Varufakis?

         
        Reply
        • 11. júna 2020 at 14:56
          Permalink

          Pán Peter, Varufakis to hovorí jasne – chce prepísať obchodný zákonník a zrušiť možnosť prenosu kmeňových akcií na inú osobu. V súvislosti s Varufakisom nie je relevantná naša súčasná obchodná legislatíva.
          Varufakis politicky vsadil na to, že európska legislatíva je nadradená jednotlivým členským štátom a aj preto je jeho strana paneurópska. Proste chce postaviť ľavicovú globalizáciu proti liberálnej.
          Každopádne – je to nepriateľ nášho nepriateľa.

           
          Reply
          • 11. júna 2020 at 20:27
            Permalink

            Myslel som, že nám ide o nás, o Slovensko. Preto tie polemiky. Vieš, čo sa týka Grécka…nie som si istý, či aj on tam žije…
            Povedz mi „bé“ a ja ti z toho urobím praktickú partitúru pre hru na slovenskom hospodárskom dvore, prepáč…

             
          • 11. júna 2020 at 20:41
            Permalink

            Nepolemizoval som, len sa snažil vysvetľovať. Všetko len na úrovni porozumenia, za advokáta Varufakisovi sa nechcem štylizovať.

             
        • 11. júna 2020 at 21:17
          Permalink

          Aby akcie neboli „scudziteľné“ staci to dat do statutov firmy a podpisat spolupracovnikmi

           
          Reply
  • 11. júna 2020 at 15:19
    Permalink

    Nechcem sa , ale ako ja viem, tak kazdy obchod/transakcia prebieha medzi 2-mi partnermi. Teda kazde € zisku jednej strany musi niekto/druha strana zaplatit. Teda bude mat o tu istu sumu menej. Ked firma alebo stat vykaze smu X ako zisk, tak tuto sumu X musel niekto zaplatit. Teda, ten/ti kto to platili maju o sumu X menej. S tym sa neda nic robit…

     
    Reply
    • 11. júna 2020 at 15:22
      Permalink

      Áno, presne tak. Jednoduchá matematika.

       
      Reply
      • 11. júna 2020 at 16:39
        Permalink

        Pán Moravčík, prekvapujete čoraz viac. Vaša jednoduchá matematika v reále nefunguje, keby to tak bolo, obchodovanie by existovalo len ako výnimočná udalosť.

        Zoberme si roľníka, ktorý potrebuje povedzme 5 motýk, 2 rýle, 1 krompáč, 1 pluh ročne. Keďže kupovať to je podľa vás stratou, radšej si to vyrobí sám. Pôjde dolovať železo (otázka čím), postaví jednoduchú zlievareň (za pomoci čoho?), vyrobí vo svojej dielni toto náradie (za pomoci akého náradia?). Neskutočné náklady na 5 motýk…..
        Keďže roľník potrebuje na rozdiel od európskeho ľavičiara pri PC prežiť, aj niečo navyše zarobiť, kúpi týchto pár kusov náradia od veľkovýrobcu. Áno, sú to jeho náklady, ale oveľa nižšie, ako keby si to robil na kolene, ale on prostredníctvom náradia dosiahne vyššie výnosy, ako sú jeho náklady., dosiahne zisk. Predajca náradia tiež dosiahne zisk, pretože náradie vyrába vo veľkých množstvách, jeho náklady sú preto nízke.

        Predstavme si veľkofarmára na 5000 ha. Potrebuje budovy, traktory, kombajny, rôzne stroje, chemikálie, viesť účtovníctvo, a množstvo ďalších produktov, ktoré nakupuje. Sú to vysoké náklady, ale keby mal sám vyvíjať tieto stroje, dolovať železo, postaviť fabriky, vyvinúť do nich obrábacie stroje, ťažiť ropu a spracovávať ju vo vlastnej rafinérii, postaviť vlastnú chemickú továreň, tak by jeho náklady siahali kvôli pár strojom do astronomických výšok. Ale keďže on potrebuje, na rozdiel od nášho európskeho ľavičiara zarobiť, kúpi tieto stroje a iné produkty, služby od veľkovýrobcu, dosiahne prostredníctvom nich vysokú PP a teda aj vysoké výnosy, ktoré presiahnu jeho náklady.

         
        Reply
        • 11. júna 2020 at 18:11
          Permalink

          Pán Antal, urobíte lepšie, keď sa prestanete vydávať za ľavičiara. Máte brilantnú argumentáciu pravicového liberála, perfektne demagogickú.
          Jednoduchá matematika hovorí toľko, že keby veľkoobchodník nemal veľké oči a nechcel by mať z každého predaného kusa (po odpočítaní všetkých nákladov vrátane svojho platu a dýška pre milenku) ešte 10 % zisku navrch, tak by roľník od neho kúpil všetko o 10 % lacnejšie. To je celé. Všetko ostatné sú kecy na úrovni poisťovacieho šmejda, ktorými ste zo mňa chceli urobiť hlupáka.
          Takže, prosím Vás, nerozprávajte robotníkom o lepšej spoločnosti, ale choďte radšej predávať reality alebo HerbaLife, tam je Vaše miesto.

           
          Reply
          • 11. júna 2020 at 18:40
            Permalink

            Pán Moravčík, nuž podobné príklady používal aj Marx. Aby ukázal podstatu spoločenskej deľby práce. Vám tento pojem absolútne nič nehovorí, môj text, kde ju vysvetľujem, ste odmietli. Ako môže však ľavičiar nevychádzať zo spoločenskej deľby práce, je mi záhadou. Nuž, tam je zrejme vysvetlenie, prečo nie spoločenské, družstevné, či štátne vlastníctvo, ale individuálne vlastníctvo zamestnancov podielov.

            A mohli by ste mi ako finančník vysvetliť, prečo si vlastne firmy požičiavajú na zariadenia, či výrobu? Načo by si závod na výrobu traktorov požičal, ak by mal predávať so stratou? To rovno môže zabaliť, nič si nepožičať, nevyprodukuje stratu a dlhy. On si požičiava preto, že ráta s tým, že jeho výnosy z predaja traktorov prevýšia náklady, teda aj pôžičku.
            Načo by si veľkofarmár požičal od banky na nákup traktorov, ak by kúpa traktorov (obchod) bola pre neho stratou? To rovno môže zabaliť, žiadne traktory nekupovať, neprodukovať tak stratu. A predsa to bežne robia, pretože rátajú s tým, že traktory im zvýšia produktivitu práce a výnosy prevýšia náklady.
            Jednoducho, tu treba porozumieť spoločenskej deľbe práce, čo by ľavičiar mal.

             
          • 11. júna 2020 at 18:58
            Permalink

            Pán Antal, Marx ale nikdy nepoužíval demagogickú argumentáciu a nehovoril chvíľu o voze a chvíľu o koze.
            Odkiaľ ste prišli na to, že neviem, čo je spoločenská deľba práce? Z komunistickej logiky totiž pri spoločenskej deľbe práce by sa mali optimálne (podľa práce alebo potrieb) deliť aj výsledky. Vysvetľovať dnešnú obrovskú príjmovú nerovnosť nutnosťou spoločenskej deľby práce, nehnevajte sa, v tom nie je ani štipka marxizmu.

             
          • 11. júna 2020 at 18:55
            Permalink

            Pán Moravčík, nejako sa vyfarbujete:-)
            Aj mňa vyhadzujete, pretože sa Vám nehodím do Vašich predstáv? Zopár ľudí ste tu už vytlačili, zopár ľuďom ste sa vyhrážali.
            Asi ste úplne prevzali kontrolu nad DAVDVA, a ostatných vytlačili, nejako sú ticho.

             
          • 11. júna 2020 at 19:02
            Permalink

            Pán Antal, nie je to nič osobné. Bytostne neznášam demagógiu a mám takú skúsenosť, že demagógovia by ma obvykle najradšej utopili v lyžičke vody. Vaše názory sa mi páčili, kým ste nesiahli po demagógii.

             
          • 11. júna 2020 at 19:25
            Permalink

            Ale no, pán Moravčík, obviňujete ma z kadečoho, pritom mi podsúvate tézy, ktoré som nepovedal, len aby ste ma očiernili. Spoločenskú deľbu práce som použil len na vysvetlenie toho, že v obchodnej výmene (teda výmene svojich produktov cez spoločenskú deľbu práce) môžu obaja dosiahnuť zisk.
            Nikde som neobhajoval príjmovú nerovnosť, to je už neférový úder pod pás.
            A začínate tam pliesť veci, ktoré s podstatou spoločenskej deľby práce nesúvisia, napr. marže veľkoobchodu, to už je problém kapitalizmu, nie spoločenskej deľby práce.

             
          • 11. júna 2020 at 19:38
            Permalink

            Pán Antal, nebolo mojim cieľom hádať sa. Zastavme to teda nateraz a len presnejšie sformulujem problém, o ktorom sa niekedy môžeme porozprávať, keď nám osud dovolí sa stretnúť.
            Nejde o to, že dve ekonomicky činné osoby, ktoré spolu obchodujú, ale okrem toho sú zapojené do reťazí spoločenskej deľby práce, tak že tie dve osoby pri vzájomnom obchode dosahujú obe zisk. O toto ozaj nešlo. Dôležité je to, či všetci v celej reťazi spoločenskej deľby práce dosahujú zisk a dôležitá je aj ich miera zisku. Ešte raz – všetci zúčastnení. Inak ide o fígeľ a podvod, keď sa niečo nevykáže do výsledovky, proste sivá a čierna ekonomika.
            Ak si to rozoberiete skutočne poctivo a s papierom a ceruzkou, tak na to prídete.
            Ale dôležitejšie je to, že som Vás chcel odkloniť od úvah o prospešnosti a nutnosti zisku. Kým sa budeme držať kapitalistickej koncepcie zisku, tak sa nám nepodarí vymyslieť základ ekonomiky bez tovarovo-peňažných vzťahov. A to by sme mali. Raz už komunisti urobili tú chybu, že si mysleli, že to nejako príde časom samo. Čakali (v ČSSR) 40 rokov a samo to neprišlo.

             
          • 11. júna 2020 at 20:51
            Permalink

            Dobre, už to necháme. Len znovu mi podsúvate, akoby som niekde hovoril o prospešnosti a nutnosti zisku, hovoril so o význame spoločenskej deľby práce.

            A nikde som sa nedržal kapitalistickej koncepcie zisku, zisk je predsa ekonomická kategória nezávislá od kapitalizmu, existuje aj v socializme. Len socializmus nepreferoval ako jediné kritérium, ako kapitalizmus a socializmus zohľadňuje aj celospoločenské, sociálne, ekologické, mravné dôsledky, náklady, čo vysvetľuje aj to, prečo boli socialistické podniky niekedy menej ziskovejšie ako kapitalistické. Napr. SPP niekoľkokrát zvýšilo ceny plynu a hneď bolo niekoľkokrát ziskovejšie ako v socializme, hoci to zhoršilo sociálnu situáciu ľudí a ľudia sa odklonili od kúrenia plynom k spaľovaniu dreva a rôzneho bordelu.

            Nemyslím, žeby boli komunisti urobili chybu, že čakali, že tu vznikne sama osebe spoločnosť bez tovarovo-peňažných vzťahov. Jednak na výrobno-technologickej úrovni 20. st. nebolo možné prekročiť socialistické tovarovo-peňažné vzťahy, voluntaristické zavádzanie niečoho, pre čo ešte neexistujú podmienky, by spoločnosť dostalo do chaosu.

            A nemyslím, že budúca spoločnosť úplne odstráni tovarovo-peňažné vzťahy, len ich pozitívne neguje, rozvinie do novej roviny. Komunizmus nie je spoločnosť bez peňazí, to je zjednodušený názor, len odstraňuje fyzické peniaze, bankovky, mince a nahrádza ich digitálnymi. A to robí už Čína, ktorá v praxi testuje digitálny juan.

             
  • 11. júna 2020 at 18:21
    Permalink

    Milí kryptopravičiari, poďme sa rozprávať celkom jednoducho. Aký je hlavný zmysel všetkých ekonomických činností?
    Pre kapitalistu (a pravičiara) je to dosahovanie zisku.
    Pre obyčajného sedliaka (budúceho komunistu) je to uspokojovanie ľudských potrieb. Terajších naliehavých, ale aj predvídaných do budúcnosti.
    Tieto dva uhly pohľadu na ekonomickú aktivitu NIE SÚ totožné.
    Cieľom kapitalistov (a pravičiarov) je to, aby určité privilegované skupiny mohli efektívne dosahovať zisky.
    Cieľom ľavičiarov by malo byť to, aby čo najviac ľudí mohlo uspokojovať svoje potreby.
    Je to takéto jednoduché!

     
    Reply
  • 11. júna 2020 at 18:28
    Permalink

    Vazeni pani, ked sa dohodneme,ze vsetky peniaze tejto Zeme su na tejto Zemi, az na jediny $1.-, ktory bol vyslany so sondou Voyger tahet do vesmiru. Ten sa uz asi nikdy nevrati. A tak ho odpiseme. Tak sa peniaze len presuvaju z jedneho obchodneho subjektu na iny/ine obchodne subjekty. Nove peniaze sa daju generovat, ale zatial sa nestratil ani jeden cent a v dohladnej dobe sa ani nestrati. Peniaze sa len „premiestnuju/presuvaju“.

     
    Reply
    • 11. júna 2020 at 18:48
      Permalink

      Pane Josh, cez peniaze na to nechoďme. Peniaze sú panské huncútstvo. Videl som ich v banke obrovské kopy… Peniaze sú médium. Sú ako voda a majú aj podobný kolobeh. Niekde sa vyparujú a niekde zas výdatne prší. Niekde z nich majú more a inde zase nedohľadnú púšť. A inde zas zamŕza do ľadovcov, ktoré sa desiatky rokov ani nepohnú.
      Peniaze môžu vzniknúť veľmi jednoducho. Stačí mierny pohyb perom Pavla Ruska Kočnerovi. A rovnako jednoducho môžu zmiznúť – stačí na klávesnici v pravý čas ťuknúť Delete. Alebo ani to nie – stačí neurobiť nič a zabudnúť v starej knihe okolkovanú tisícku.
      Kapitalisti peniaze potrebujú, bez nich by im nešlo dosahovať zisky. Obyčajný sedliak je najšťastnejší bez peňazí, lebo aj tak sa nedajú jesť. Nekomplikujme to peniazmi.
      Alebo takto – najprv treba vymyslieť, čo chceme a potom prinútiť peniaze, aby poslúchali.

       
      Reply
    • 11. júna 2020 at 19:53
      Permalink

      Pán Josh, je jedna finta, ktorá komplikuje tú Vašu úvahu o presúvaní peňazí. Tvorbou dlhu sa peniaze presúvajú nielen z miesta na miesto, ale aj z budúcnosti do súčasnosti (a existujú aj finty, ako sa to dá presúvať opačne). Toto je dnes obrovský problém.

       
      Reply
      • 11. júna 2020 at 22:57
        Permalink

        Pan Moravčík, tvorbou dlhu sa generuju a davaju do obehu „nove peniaze“, ktore dovtedy neexistovaly. Ak myslite na derivaty a futures, tak to su len stavky do buducnosti na stupajuce alebo klesajuce kurzy akcii, cennych papierov, komodit a pod. Nieco ako v kartach black-jack po slovensky ocko (21). Bud to vyjde alebo nie. Teda bud sa presunu peniaze k Vam alebo od Vas inemu.

         
        Reply
  • 11. júna 2020 at 20:50
    Permalink

    Pan Moravčík, dovolim si trochu oponovat. Politika je panske huncutstvo. Peniaze nie su medium. Papierove peniaze su otazkou viery. Teda, ze to cislo (nominalna hodnota) ma naozaj tu hodnotu, co je na tom potlacenom a orezanom papieriku vytlacena. 1972 bol zalozeny SWIFT. Tento podal svoju prvu spravu 1978. Odvtedy je tam evidovany a archivovany KAZDY financny pohyb/transakcia v EU. Peniaze vznikaju ale sa netratia. Stara poucka hovori:“ Peniaze nie su stratene, len ich ma niekto iny.“ Peniaze maju tendenciu sa kopit. Teda od malych mnozstiev ku velkym. Od chudobnych ku bohatym. Stare porekadlo hovori:“Peniaze robia peniaze a vsi len vsi.“ Tu stratu, o ktorej sa tu pise nesie VZDY konecny odberatel/uzivatel. Dokaz/priklad: tovar: benzin, chlieb, toaletny papier atd. . sluzby: holic/kadernik, krajcir, maliar-natierac atd. Ak spotrebujete benzin, tak ostanete na strate/nakladoch sediet. Tie Vam uz nikto nezaplati. Zisk ma cely ropny retazec. Ked zkonzumujete chlieb …. Ked Vam kadernik spravi trvalu, tak tu tiez dalej nepredate. :) Nielen kapitalisti potrebuju peniaze, ale my vsetci potrebujeme peniaze, aby sme mali z coho zit. Samozrejme, sa da zit aj bez penazi. To dokazuju bushmani v Afrike atd. Ale kto chce zit ako bushman v Afrike,…

     
    Reply
    • 11. júna 2020 at 21:18
      Permalink

      Pán Josh, technicky by som Vám mohol oponovať, ale chápem zmysel Vašej úvahy. Keď sa niekde nahromadilo veľa bohatstva (peňazí), tak sa to tam nerozmnožilo delením ako živé bunky, ale presunulo sa to z iného miesta a času, kde to kedysi bolo a už nieje. Myslím, že toto ste chceli naznačiť a máte pravdu.
      Problém je to, že tam kde vši robia vši, je bohatstvom aj čas, znalosti a práca. Kapitál tomuto bohatstvu neuznáva žiadnu hodnotu, ale dovoľuje, aby sa časť z toho za kontrolovaných okolností premenila na peniaze.
      Náš ľavicový problém je ten, že peniaze môže dnes vytvárať len kapitál. Mali by sme dosiahnuť, aby to mohla robiť aj práca s pomocou času a znalostí. Aby sme na tvorbu peňazí nepotrebovali kapitál.

       
      Reply
    • 12. júna 2020 at 13:02
      Permalink

      Nuž, áno, ak prekročíme prah komunity, kde je možná vzájomná kontrola tak bez peňazí to nepôjde. ALE! My potrebujeme peniaze, ktoré by tvorili objektívny obraz reality a túto kopírovali. Dnešné peniaze sú samostatný svet, ktorý už realitu takmer nepotrebuje!!! Nuž a svet, ktorý tvorí tieto prázdne peniaze je svet medzi korporáciami. V korporáciách (uzavretých!) táto možnosť neexistuje, tak, ako neexistuje možnosť zisku a tým aj prázdnych peňazí.
      Rezultát!
      Aby peniaze zobrazovali objektívnu realitu môžu vznikať len a len v uzatvorenej realite – domácnosti, bytovke, meste, korporácii, štáte, únii, svete ako celku. Každý takýto celok pre začiatok by mal mať vlastné peniaze, ktoré by postupne nadobudli univerzálny charakter!!!
      Už sa to povedať zrozumiteľnejšie nedá!!!

       
      Reply
  • 11. júna 2020 at 21:00
    Permalink

    Podľa Varufakisa:
    „1. vlastnícke podiely v korporáciách … nie je možné kupovať a predávať,
    2. dostali by zamestnanci korporácií preukaz o vlastníctve jednotkového podielu v korporácii, ktorý by ich oprávňoval zúčastňovať sa na hlasovaní o všetkých záležitostiach korporácie (čo ďalej len porovnáva s fungovaním akciovky najmä jej orgánov),
    3. korporácie by nemohli neobmedzene ponúkať na trh podiely“.

    Teraz nechám bokom tú jeho časť o „podiele na fonde spoločného majetku“ a vecí okolo toho, čomu úplne nerozumiem, ale v kontexte s tým kvitujem, že by tu nebol priestor pre špekulácie na finančných trhoch ako v súčasnosti.

    Ak sa pozrieme na pojmové znaky toho Varufakisom popísaného subjektu podnikania, tak to je vlastne družstvo, alebo niečo veľmi blízke družstvu. Za socíku som raz brigádoval v družstve a pokiaľ si spomínam, tak ja ako aj družstevníci sme nedostali klasickú mzdu podliehajúcu dani, ale mesačnú odmenu bez dane, akýsi podiel na hospodárskom výsledku, ale presne nech to objasnia pamätníci, ktorí v družstevníctve pracovali a rozumejú tomu. Možno je to blízke tomu, keď hovorí, že mzdy by strácali charakter čistého nákladu a začali by splývať s chápaním zisku.
    Zdá sa mi, že tento jeho projekt stojí za podrobnejšie preskúmanie.

     
    Reply
  • 11. júna 2020 at 22:04
    Permalink

    Varufakisov model – kvazi druzstevnik-kapitalista. Tiez jedna moznost. Iny model je od prof.Hoermanna , kde by peniaze casom stracaly hodnotu. Kvazi inflacia. Ta by nutila drzitelov drzat peniaze v obehu a nie ich hromadit. Priklad: Ak by zo €100.- za rok ostalo len €80.- tak ich je rozumnejsie minut hned ako neskor. Tiez jedna moznost.

     
    Reply
  • 11. júna 2020 at 23:15
    Permalink

    Pan Moravčík, Tvorbou dlhu sa generuju a davaju do obehu „nove peniaze“, ktore dovtedy neexistovaly. Ak myslite na derivaty a futures, tak to su stavky na stupajuce alebo klesajuce kurzy akcii,cennych papierov, komodit a pod. Musite „najst“ druhu stranu, ktora je ochotna patricnu stavku uzavriet. Su to povacsinou banky. Potom uz len cakat, ci to vyjde alebo, nie. Teda, ci nastane presun penazi od druhej strany k Vam alebo od Vas k druhej strane. To je vsetko

     
    Reply
  • 11. júna 2020 at 23:46
    Permalink

    Pan Moravčík, zas si dovolim trochu oponovat. Peniaze teda „nove peniaze“, ktore predtym neexistovaly, vytvaraju/generuju banky, tym, ze poskytuju kredity/uvery/pozicky. Aj Vy vytvarate „nove peniaze“, ktore predtym neexistovaly tym, ze platite, ak platite kreditnou kartou. Ak ste myslely, ze kapitalista investuje, investicia sa navrati a vytvori este zisk. Tak je to pekne. Ale to vsetko musi niekto zaplatit. A plati to vsetko konecny odberatel/uzivatel. A ten ma tu stratu/naklady.

     
    Reply
  • 12. júna 2020 at 0:10
    Permalink

    Ono to ide aj bez penazi. Uz to bezalo v rakuskom Woergli a v Argentine. Boli poukazky na cas. Ty si hodinu maloval byt, ja ti budem pol hodinu opravovat auto…a pod. Ked vznikly „cezcasy“ tak sa na ne vydala poukazka na cas. Za pokazky na cas sa dal kupovat aj tovar (zemaky, maslo, chlieb a pod). Velmi to prosperovalo. Stat to potom zakazal, lebo takto sa neplatily dane…

     
    Reply
  • 12. júna 2020 at 10:06
    Permalink

    Na začiatku to naozaj išlo aj bez peňazí. Klasik ekonómie si vypožičal vymyslený príklad o indiánoch a výmennom obchode. Indiáni však o tom výmennom obchode ani nechyrovali. Na začiatku to fungovalo na princípe „úveru“….. ak mal niekto niečo čo mohol postrádať, dal to inému… a ten to po čase vrátil (zvyčajne to bola potrava). Aj v ekonómii existuje niečo čo je logickejšie ako bežná teória vzniku peňazí. Na začiatku bol úver….. ide o úverovú teóriu peňazí (je reálnejšia ako tá, čo sa o peniazoch šíri v spoločnosti).
    K pojmu zisk: zisk vzniká v období, keď vznikajú peniaze a začínajú sa veci „oceňovať“. Tvrdí sa, že výmena je slobodná a veci sa kupujú a predávajú za „dohodnuté“ ceny. Nie je to pravda. Priekupníci lacno nakúpia a draho predajú…. Priekupníci vytlačia výrobcu z trhu (cez rôzne finty a predpisy) a výrobca pokryje akurát réžiu a nemá žiaden zisk. Podobne už 50 rokov veľké medzinárodné firmy kupujú od subdodávateľov tovary za bagateľ a tvoria zisk z toho, že majú potom nízke náklady na nákupy, na mzdy…. a navyše neplatia dane (transférové ceny, daňové optimalizácie). Navyše 200 rokov čerpáme z prírody „zadarmo“ a nie je to v cene (tak máme zisk). Teraz treba to svinstvo odstrániť zo vzduchu, vody, zeme….. a robí to cená spoločnosť. Ak sa do toho zapojí veľká firma, tak má z toho ešte zisk, že odstraňuje svinstvo, čo tieto firmy napáchali. Ekologia je v takom stave preto, že máme radi KONZUM a nadspotrebu…. a že firmy sa ženú za efektívnosťou, krátkodobým ziskom bez ohľadu na vplyv na spoločnosť a prírodu. Ako riešenie vymýšľajú „corporate governance“, etické kódexy ktoré nedodržiavajú, neplatia za nimi priamo spôsobené škody (ropné havárie).

     
    Reply
  • 12. júna 2020 at 11:24
    Permalink

    Absolutne najjednoduchsie riesenie by bolo, samozrejme, prevziat do Sk-ustavy body zo Stalinovej ustavy z 1936. A to: Narok na pracu a odpovedajucu placu, z ktorej sa da dostojne zit. Dalsie body sa bojim napisat. Ale just: Narok na dostojne byvanie. Narok na bezplatnu zdravotnu starostlivost. Narok na bezplatne vzdelanie (od zakladnej az po akademika). Max 8 hod pracovny cas. (Sobota nedela volno.) A tak laviciari-nekapitalisti,: „Hor sa do boja!!!“
    (A potom nech si kapitalizmus ostane aky chce.)

     
    Reply
  • 12. júna 2020 at 11:31
    Permalink

    Takže – prečo nebyť stalinistom ?

     
    Reply
  • 12. júna 2020 at 11:37
    Permalink

    Ked zacnu kapitalisti jacat, ze to nejde. Tak to nie je pravda. Samozrejme, ze to ide. Ostane holt menej penazi pre nich.

     
    Reply
  • 12. júna 2020 at 16:14
    Permalink

    Ked to islo 1936, tak dnes to musi ist minmalne duplom…

     
    Reply
  • 17. júna 2020 at 10:14
    Permalink

    Myslel som, že som sa už zapojil do diskusie pod „Varufakisom“, no nenašiel som svoju repliku (je možné, že som si len myslel, že som sa „zapojil“). Začnem Varufakisom: vychádza z floskúl ( a dochádza k floskuliam). Píše, že voličské hlasy sú nescudziteľné (neobchodovateľné), pritom ako „úspešný“ kandidát a minister vie, že to nie pravda. V buržoáznej spoločnosti sa hlasy „predávajú a kupujú“ viď náklady na reklamné a iné kampane manipulujúce hlasovanie (nehovoriac o IT manipuláciách). Nehovorím o cenách ( veď kabinetná pravica musí platiť viac za presadenie svojich záujmou, ako kaviarenská ľavica, a pouličná ľavica na „to“ vôbec nemá…). V si neuvedomuje (resp. toleruje), že pokiaľ existuje (právo?-)moc, je a bude (právo-)moc ovplyvňovať politickú súťaž, t.j. presadzovanie a zosúľaďovanie záujmov. Mali by sme neustále poukazovať, že deklarovaný pôvod moci „v národe, ľude, občanoch“ je účelovou fikciou aj v tzv. liberálnych demokraciách. U nás sú zdrojom moci ambasády USA, Nemecka a Izraela. Voliči na Gemeri majú smolu, ich záujmy sú iba predmetom manipulácií volebných agentúr… K diskusii – prekvapili ma (v pozitívnom zmysle slova) názory PZV a (negatívne) aj názory MA. Pretože PZV so mnou „nerozpráva“ a s MA ma viažu dlhé roky spolupráce, som zaskočený… Milan myslím, že sa strácaš vo floskuliach libertaniánov. Filozofia ( a ekonómia) priemyselného obdobia zastarala a pre nové výzvy je nepoužiteľná. Nezdá sa mi „kontuita“, ktorú podprahovo podsúvaš. Civilizačný vývoj nie je vývojom hospodárskych mechanizmov, ale vývojom technológií! Neriešime exizistenciu korporácií a bánk, ale problém novej štruktúry ekonomiky ( a teda aj politiky) v informačnej civilizácii. ( Podotýkam, že tiež si myslím, že to neznamená zánik a zákaz predchádzajúcich modelov, iba stratu ich dominancie a regresiu/úpadok).

     
    Reply
    • 17. júna 2020 at 15:47
      Permalink

      Pane Janošovský, vítejte.

      S Vaší úvahou, nakolik technologie dnes vládnou světu, souhlasím. Zbývá jen zodpovět ZÁSADNÍ otázku v souvislosti se 4. prům. revolucí, když už víme, že socialismus je nežádoucí společenský systém, a to nejen v Rusku.

      JAK UŽIVIT HLADOVÉ KRKY neutuchající populační exploze? Vymlátit 7 miliard jedinců rodu homo sapiens umrtvující vakcinací, aby zůstala elitní zlatá miliarda? Anebo zavést společensky nutný NEPODMÍNĚNÝ PŘÍJEM od státu pro nezaměstnané? Protože po r. 2030 bude 80 % současných profesí nepoužitelných, včetně školství, takže zaměstnání v dnešním pojetí ZTRATÍ SMYSL.

       
      Reply
  • 18. júna 2020 at 14:12
    Permalink

    Vašku z Moravy, kto to vie, že “ socializmus je nežiaduci spoločenský systém“? Ja si naďalej myslím, že prechodné obdobie ku komunizmu je potrebné, a nenapadá ma iný „spoločenský systém“, ako socializmus…Nemyslím tým reálny, demokratický, čínsky, sovietsky či kubánsky, ale socializmus ako formu určenú aj kultúrnymi, regionálnymi, technologickými parametrami spoločnosti, ktorá socializmom prechádza…
    K problému eutanázie humánnej civilizácie: pripomína mi to východiskovú tézu lyonskych tkáčov, predtým, ako začali rozbíjať Jaccardove stavy… Nemyslíte, že tých 80% tvoria „darmožráči“ služieb a agentúr, parazitujúcich na výrobe a rozdeľovaní. Viem si predstaviť, že ich nasadenie vo výrobe umožní chodiť pakistánskym deťom do školy, že matky (aj otcovia) budú mať šesť hodinovú pracovnú dobu, že kolonializujeme oceány a blízky vesmír. Naozaj nemáme program? A naozaj je „potrebné“ predávať (sa ako) pracovnú silu? Čo tak namiesto technológie eutanázie rozmýšľať nad organizáciou humánnej civilizácie využívajúcej potenciál druhu? (Vraj kapacitu mozgu využívame na 5-8%…)

     
    Reply
    • 19. júna 2020 at 1:28
      Permalink

      Pane Janošovský, dobrou noc Vám ode mne, zdravím Vás.

      Díky za Váš ohlas. Ovšemže socialismus, ve smyslu obj. vývoje, je společensky žádoucí, byl bych špatný člen KSČM, kdybych tvrdil opak. V tomto směru, nejen my dva, se přesvědčovat, věru nemusíme.

      Měl jsem však na zřeteli jinou věc. Věc, o které se ani na DAV-DVA rozhodně nedozvíte ANI SLOVO. A sice pohled očima volebních výsledků v zemích bývalého soc. společenství. Toto podtrhuji.

      Jako poslední naprosto křiklavý důkaz mých slov uvádím HANEBNÉ ROZHODNUTÍ ruského prezidenta V. Putina s jeho vládnoucí klikou, aby v den 75. výročí voj. přehlídky na počest Velkého Vítězství sovětského národa nad německým fašismem ve Velké vlastenecké válce, tj. 24. června 2020, bylo ZABEDNĚNO Leninovo mauzoleum na Rudém nám. v Moskvě překližkou v barvách vládnoucí totalitární oligarchické strany Jednotné Rusko. Prezident Ruska, obrazně řečeno, dává nejen ruskému národu, ale i celému světu jednoznačně najevo, že zakladatel vítězného sovětského státu nad německým fašismem V. Lenin NEMÁ PRÁVO shlédnout to, co 24. června 1945 shlédl ve vší nádheře.

      Následující videa jsou ve veřejných sdělovadlech v celé Evropě, včetně Ruska ─ ZAKÁZÁNA. Co je více než PRAZVLÁŠTNÍ, záběry z následujících videí se nesměly ukazovat dokonce ani v éře SSSR a ČSSR! PROČ?

      To Vám, Pane Janošovský, sotvakdo poví. Nicméně, já budu té dobroty, abych Vám právě nyní sdělil PŘÍČINU stavu věcí. Vrchním velitelem ozbroj. sil SSSR před 75 lety NEBYL V. Putin, nýbrž Josef Stalin. A o tom to je, tedy o HISTORICKÉ PRAVDĚ, která je především v Rusku ÚMYSLNĚ NIČENA. Třeba i skrze oligarchické barvy na masivní překližce kolem Leninova mauzolea, aby dokonce i sám zakladatel SSSR měl zapovězen pohled na voj. přehlídku 24.6.2020. Je to tragédie a podlost Putinova impéria. Ačkoli nejvýznamnější představitelé veškerého společenského života v RF poslali ÚPĚNLIVOU PROSBU Vladimíru Putinovi, aby Mauzoleum V. Lenina nepřekrýval bedněním z překližky vyvedeným v barvách krajní ruské pravice.

      https://www.youtube.com/watch?v=fMCx7UcdVP4
      https://www.youtube.com/watch?v=KPkCuAnNzAE

       
      Reply
  • 19. júna 2020 at 19:00
    Permalink

    Vazeni pani, ono je to trochu komplikovanejsie. Ako Trump nema tu moc ako si my myslime, tak ani Putin. Obaja musia „posluchat“ tych mocipanov, ktori im pomohly sa dostat tam, kde su. Jedine Xi Ting Ping ma na 98% tu moc, co si myslime. Nemal by mat, podla zakona, ale vie si udrzat potrebnych v pozore. Putin manevruje velmi sikovne, ale manevruje. Robi tak, aby si mocipanov nerozkmotril. Pri jeho riadeni skripu, sice, zubami, ale zatial drzia. Putinovi zatial neostava nic ine, ako jednat pdla Haska – „Strana mirneho pokroku v mezich zakona“. Dufam, ze som Vas mojim nazorom nedeprimoval.
    Bohati mi nevadia, len chudobni by nemaly byt!!

     
    Reply
  • 22. júna 2020 at 14:27
    Permalink

    zopár myšlienok

    SUPERKAPITÁL
    Pre superkapitál je trh len podriadeným prostriedkom jeho fungovania. Kto vyzdvihuje trh, aby za jeho chrbtom kryl existenciu superkapitálu, prepadáva mystifikácii a túto vedome alebo nevedome rozširuje. Planéta je riadená gigantmi, pod ktorých správcovstvom (alebo šafárením) prestáva byť svet svetom, klesá na polo-svet, transformuje sa na fungujúci systém, do ktorého sú ľudia a príroda zapojení ako jeho poslušné príslušenstvo…. Superkapitál limituje demokraciu, znižuje ju na demokraciu polovičatú, ktorá si s mnohými základnými problémami dneška nevie poradiť. O takejto demokracii Popper správne hovorí: ľud ani občan nevládnu. Ale vládnu vlády? Alebo iba spravujú – ako manažéri, šafári, poverenci, údržbári – planetárny veľkostatok skrytého, anonymného vladára, ktorý zo zákulisia diktuje ľudstvu, ako má žiť, respektíve živoriť v komfortnej prázdnote? K. Kosík

    Českí humanisti majú slovo kapitalizmus v takej neláske, je im odporný, že by ho nevzali do úst. Zvláštnu láskavú pozornosť však venujú trom magickým písmenám, ktorých súhrn pre nich znamená svet: TRH. Vychvaľujú TRH, pretože prináša prospech všetkým, bohatým aj chudobným. Ale charakteristikou dnešnej doby nie je trh, ale kapitalistická globalizácia, planetárna nadvláda superkapitálu. Kto zmiešava trh s kapitalizmom, popiera existenciu superkapitálu ako planetárnej mocnosti. K. Kosík

     
    Reply
  • 23. júna 2020 at 16:11
    Permalink

    Suhlas. Dokaz: Pred par rokmi bol v nemeckej ARD vysielany program o peniazoch. Vsetky meny prepocitaly na €. A vyslo im, ze celkova suma je €750 bilionov. Podla mojho prepoctu: € 750 krat 10na12-tu deleno 7,5 krat 10na9-tu je (ak sa nemylim a plati ta ista matematika ako za starej republiky) €100 000.- . Teda cca €100 000.- na osobu. Samozrejme to je priemer. Kto nema €100 000.- je podpriemer. Podpriemer je cca slabych 90% obyvatelstva. Ak si niekto da tu namahu a spocita sumu 20 000 podla Forbesa, najbohatsich ludi, tak nedojde na $20 bilionov. A do € 750 bilionov je este poriadne daleko. Teda: Kde je chybajuca suma? Dedukcia: 20 000 najbohatsich,podla Forbesa, nie je najbohasich…. Ak bude niekto namietat, ze tie peniaze su v bankach, hedzfondoch a pod. ,tak aj tie niekomu patria. USAmericka FED-Federal Reserve, (este)najdolezitejsia banka sveta, ktora tlaci $, je od 1913 privatna. Takze, kolko $ odvtedy natlacila si vie spocitat kazdy sam. Ja som napocital „velmi vela“. Cena tlace jedneho papierika je v intervale 2-3 centov. Zisk je rozpravkovy…. Tam kdesi budu tie biliony….

     
    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom