Zručne pláva vo finančníckych vodách. Vyznamenal sa ako univerzitný profesor, bankár i ako hlava rozvetveného globálneho kooperatívu. Je tvorcom inovatívneho konceptu mikropôžičiek, ktorý navždy zmenil pohľad na finančníctvo. V roku 2006 obdržal Nobelovu cenu za mier. A popri tom všetkom ostal v prvom rade človekom, ktorý sa svojou prácou snaží pomáhať iným. Muhammad Yunus.
Extrémna chudoba
Jedným z najdôležitejších aspektov brániacich v dosiahnutí mieru a celosvetovej prosperity je extrémna chudoba, ktorá vo väčšej či menšej miere zasahuje všetky kontinenty. Najlepšie to dokumentujú samotné čísla: 85 (!) najbohatších ľudí sveta vlastní toľko, čo chudobnejšia polovica svetovej populácie. Celoročný zárobok stovky najbohatších ľudí by dokázal vykryť náklady na odstránenie celosvetovej chudoby – a to dokonca štvornásobne. Približne 1,4 miliardy ľudí žije pod hranicou extrémnej chudoby, s denným príjmom nižším ako 1,25 dolára. Takmer 800 miliónov ľudí na svete (približne každý ôsmy človek) trpí permanentnou podvýživou, a to aj napriek celosvetovej nadprodukcii jedla. Z tohto počtu dve tretiny pripadajú na Áziu, ďalších vyše 200 miliónov na subsaharskú Afriku. Na následky chudoby zomrie denne vyše 50.000 ľudí. Na následky hladu umrie každých desať sekúnd jedno dieťa vo veku do päť rokov. 1,7 miliardy ľudí nemá prístup k čistej vode. 1,2 miliardy nemá prístup k elektrickej sieti. Dokonca ani EÚ, či USA sa nemôžu pochváliť úplnou absenciou chudoby. Až 60 miliónov obyvateľov EÚ v roku 1998 (t. j. ešte pred rozšírením o ekonomicky menej výkonné krajiny) žilo v chudobe. V roku 2010 bol každý šiesty Američan zapojený do niektorého z podporných programov namierených proti chudobe. V priemere každé štvrté dieťa v USA bolo odkázané na tzv. potravinové kupóny. Každá tretia žena (spolu 42 miliónov) a každý šiesty dôchodca v USA žijú na pokraji chudoby. Obrovská nerovnosť vo svete dokazuje, že sme sa stále nedokázali vymaniť z ekonomicko-spoločenského rámca, ktorý zvýhodňuje tých, ktorí majú viac toho alebo onoho, dravcov s ostrými lakťami a chýbajúcou chrbticou, alebo jednoducho šťastlivcov, ktorí majú lepšiu štartovaciu čiaru. Všetci sme z tohto sveta vzišli a chtiac-nechtiac sme prijali jeho hodnotový rámec. Chodíme s klapkami na očiach, akýmsi vopred určeným smerom, so zvnútorneným hodnotovým rebríčkom, ktorý sme dostali do vienka od novodobých sudičiek. Stále sa však nájdu ľudia, ktorí sú akou-takou nádejou, že ľudstvo, balansujúce už teraz na okraji priepasti, nie je odsúdené na neslávny koniec. Ľudia so snahou pomáhať aj tým slabším, zabudnutým, opovrhnutým. Takým je aj bangladéšsky rodák Muhammad Yunus.
Detstvo a mladosť
Muhammad Yunus sa narodil 28. júna 1940 v bangladéšskej dedinke Bathua neďaleko Chittagongu v čase, kedy bolo dané územie ešte pod britskou správou. Bol tretím najstarším z deviatich detí. Napriek tomu sa im na miestne pomery nežilo zle, jeho otec sa živil ako klenotník. Keď mal štyri roky, jeho rodina sa presťahovala do Chittagongu, v súčasnosti druhého najväčšieho mesta krajiny. Tu mladý Muhammad vyrastal, neskôr na Univerzite v Dháke študoval ekonómiu. Ako talentovaného odborníka ho jeho alma mater okamžite po skončení štúdií prijala ako zamestnanca Katedry ekonómie. Popritom prednášal i na strednej škole. V roku 1965 prijal ponuku na štipendium od Univerzity Vanderbilt v Nashville, kde si úspešne zvýšil kvalifikáciu. I v Spojených štátoch sa živil ako prednášajúci, tentoraz však už na univerzitnej pôde. Medzitým doma došlo k závratným zmenám. Po krvavej občianskej vojne sa Bangladéšu podarilo získať nezávislosť od Veľkej Británie. Aj keď Yunus osobne nemohol byť pritom, o dianie sa živo zaujímal, na svojom pôsobisku šíril osvetu a hľadal politických spojencov na podporu bangladéšskej nezávislosti. V roku 1972, rok po získaní nezávislosti, sa rozhodol vrátiť domov. Čoskoro sa stal dekanom Ekonomickej fakulty Univerzity v Chittagongu.
27 dolárov
Práve v tomto období sa profesor začal viac zaujímať o sociálnu situáciu svojej domoviny, trpiacej extrémnou chudobou. Čoskoro sa dostal do fázy, kedy sa už viac nedokázal sústrediť na svoju pedagogickú profesiu pri pomyslení na to, že ľudia za bránami univerzity hladujú. V roku 1974 sa rozhodol presvedčiť sa na vlastné oči o nelichotivej situácii v regióne. Zašiel do susednej dediny Jobra a to, čo videl, ho šokovalo. Zistil, že dedinčania trú biedu a mnohí z nich sa dokonca stali ekonomickými otrokmi bezcitných úžerníkov. Niektorí dedinčania sa venovali remeselníckym či iným drobným prácam, keďže si však nemohli dovoliť kupovať materiál na výrobu vopred, boli odkázaní na jeho požičiavanie od veľkoobchodníkov, ktorí od nich následne hotové výrobky odkupovali za smiešnu cenu. Zárobky dedinčanov sa tak pohybovali len vo výške niekoľkých centov. Yunus pochodil celú dedinu a trpezlivo sa miestnych vypytoval na panujúce pomery. Na konci dňa mal spísaný zoznam 42 ľudí, ktorých dlh činil dokopy 27 dolárov. Pre nás mizivá suma, no týmto dedinčanom, márne sa snažiacim odraziť od dna, tento dlh prakticky znemožňoval normálne fungovanie. Yunusovi v hlave skrsla myšlienka, že keď im nedokážu pomôcť inštitúcie, pomôže im sám. Požičal im 27 vlastných dolárov s tým, že keď budú mať, tak mu zo skromného predaja svojich výrobkov vrátia. Tento na prvý pohľad zanedbateľný obnos 42 ľudí vymanil z dlhového otroctva a doslova im zmenil život. Iniciatívny profesor povzbudený týmto vývojom rozmýšľal, ako dedinčanom pomôcť vo väčšom merítku. Pokúsil sa im teda vybaviť malé pôžičky u miestnych bánk, tie ho však všetky do jednej odbili, unisono sa pritom odvolávali na vysokú rizikovosť sociálne slabých dedinčanov. Yunus sa však nenechal znechutiť a sám sa ponúkol ako ručiteľ. Banky následne predsa len k pôžičkám pristúpili. Yunus si však uvedomoval, že v budúcnosti nemusia byť také benevolentné a že hybnou silou takýchto inštitúcií nie je empatia voči slabším, ale len chladný, vypočítavý kalkul, zbavený akéhokoľvek súcitu. Profesor vedel, že išlo len o dočasné riešenie a hútal nad dlhodobejšou koncepciou. Nemienil nečinne čakať, kým za ním príde hora a rozhodol sa založiť vlastnú banku. S realizáciou projektu začal v roku 1976, nešlo však všetko hladko. Systém rozbehol v rámci výskumného projektu v spolupráci s Univerzitou v Chittagongu, zároveň slúžil aj na odskúšanie hypotéz a metodiky. Po mnohých trampotách a komplikáciách napokon v roku 1983 s požehnaním vládnych predstaviteľov uzrela svetlo sveta celoplošná banka s názvom Grameen Bank (Vidiecka banka), poskytujúca služby výlučne chudobným vidiečanom. Vďaka kontaktom s predstaviteľmi amerického bankového sektora sa mu podarilo pre projekt sprostredkovať aj dotácie z Fondovej nadácie.
Yes Man
Vo svete, ktorý poznáme, závisí renomé banky od solventnosti klientov. Miera chvastania bánk sa priamo úmerne zvyšuje v závislosti od počtu bohatých zákazníkov, ktorých zastrešuje. V reklamách v televíznom prime time tak môžeme obdivovať „vo veľkom mysliace“ finančné inštitúcie, ponúkajúce sugestívny obraz „sídliskového sna“ – úspešných podnikateľov a manažérov v kvalitných oblekoch, spokojne popíjajúcich kávu a vychutnávajúcich si výhľad zo svojho luxusného bývania. Aká je však realita, starostlivo schovaná niekde za audiovizuálnou propagandou bánk? Počas finančnej krízy v rokoch 2007-2012 neboli príčinou krachu bánk a následného reťazenia katastrofických udalostí drobní „rizikoví“ klienti, ktorými banky tak rady opovrhujú, ale práve tí „šikovní draví chlapci“, „top“ klienti, hodnotení ako „bezrizikoví“. Z logiky veci vyplýva, že čím viac sa banky spoliehajú na solventnú klientelu, tým väčšia je pravdepodobnosť jej defaultu v prípade, že sa uctievaní a obskakovaní klienti dostanú do problémov. Veľkopodnikatelia, developeri a iní účastníci tzv. privátneho bankovníctva, využívajúceho rôzne špekulatívne finančné nástroje, majú totiž jednu často prehliadanú vlastnosť – dokážu potopiť celý sektor. Yunusov koncept bol presným opakom – stavil práve na tých „rizikových“, slabých, opovrhnutiahodných. Podobne ako Jim Carrey v komédii „Yes Man“, hlava-nehlava schvaľoval od stola pôžičky pre nezamestnaných a negramotných dedinčanov, stačil mu prísľub, že získané prostriedky investujú do niečoho užitočného, napr. do vlastného podnikania, drobných remeselných prác alebo poskytovania služieb ostatným dedinčanom. Výsledky na seba nenechali dlho čakať – a boli prekvapivo pozitívne.
Motivácia namiesto charity
Yunusov program je založený na viere v ľudský potenciál, na myšlienke, že každá ľudská bytosť oplýva istými schopnosťami, zručnosťami a kreativitou. Často jediné, čo človek potrebuje v záujme rozvinutia svojho potenciálu, je malá pomoc – napríklad vo forme mikropôžičky. Yunus zároveň verí, že práve chudobní ľudia si takúto šancu budú vážiť viac, lebo okúsili absolútne dno a chcú sa z neho čo najskôr vyhrabať. Pionier konceptu mikropôžičiek si síce veľmi dobre uvedomuje prínos charít, ale v porovnaní s nimi považuje mikropôžičky za efektívnejšie z dlhodobého hľadiska, nakoľko okrem samotnej pomoci pomáha u príjemcov budovať disciplínu a zvyšovať ich sebavedomie. Človeku, ktorý počiatočnú investíciu premení na úžitkové hodnoty a z následných skromných ziskov dokáže pomaličky splácať pôžičku, sa nevyhnutne zvýši dôvera vo vlastné sily. Tento významný vedľajší efekt mikropôžičiek u charitatívnych programov absentuje. Projekt sa navyše zaobíde bez akejkoľvek predprípravy príjemcov pôžičiek, na rozdiel od rôznych rozvojových programov, ktoré vynakladajú veľké úsilie a náklady na rôzne školenia pre príjemcov pomoci. Naproti tomu Yunus vyznáva radikálnu koncepciu „hodenia do vody“, práve vzhľadom na vieru v skryté sily a silnú motiváciu zbedačených, negramotných a nezamestnaných ľudí. Pôžičky sú nastavené tak, aby ich boli príjemcovia schopní splácať a aby z nich mali úžitok. Splátkový kalendár je teda dostatočne roztiahnutý, aby boli splátky (prevažne týždňové) čo najmenšie. Keďže program umožňuje požičiavanie bez akéhokoľvek ručiteľa a navyše funguje bez „papierovačiek“ iba na báze ústnych dohôd, jedinou pákou banky na udržiavanie patričnej úrovne návratnosti pôžičiek je tzv. systém päťčlenných skupín. Systém spočíva v tom, že každý z príjemcov pôžičky je zaradený do skupiny so štyrmi ďalšími, pričom ak niektorý zo skupiny nie je schopný pôžičku splácať, ostatní majú možnosť mu v rámci solidarity pomôcť. Samozrejme, absencia oficiálnych ručiteľov a akýchkoľvek zmlúv nikoho z nich k tomu nenúti, v prípade nesplatenia pôžičky jedného člena však prichádzajú všetci o možnosť budúceho čerpania pôžičky. Takto nastavený systém má viacero výhod: v prípade nesolventnosti člena skupiny sa náklady rozložia na viacerých ľudí; ľudia, dovtedy navyknutí na surový boj o prežitie na ulici, sa učia solidarite a vzájomnej pomoci; a nakoniec sa prostredníctvom takéhoto neformálneho ručenia zabezpečí návratnosť pôžičky. Tento inovatívny spôsob sa banke osvedčil a pretrváva do dnešných dní. Príjemcovia pôžičiek sú navyše povzbudzovaní k tomu, aby časť z budúcich zárobkov zo svojho drobného podnikania investovali naspäť v rámci sporiacich programov, čím sa opäť učia zodpovednosti, ako aj zmyslu pre plánovanie. Zároveň si tak vytvárajú istú záchrannú sieť v prípade budúcej neschopnosti splácať. Stávajú sa tak finančne nezávislými a aj banka vďaka tomu získava cenný kapitál na ďalšie pôžičky, resp. ostatné podporné programy. Grameen Bank tak plní aj významnú funkciu alokácie zdrojov, kedy prostriedky získané z vkladov distribuuje prostredníctvom pôžičiek do regiónov, ktoré sú najviac odkázané na pomoc.
Emancipačný program
Program mikropôžičiek zohráva veľkú úlohu aj v emancipácii žien, ktoré boli v prevažne moslimskej krajine dlhé roky odsúdené do roly žien v domácnosti, s prakticky nulovou možnosťou na obdržanie pôžičky. V súčasnosti tvoria ženy až 95% príjemcov pôžičiek od Grameen Bank, čo je výsledkom premyslenej línie vedenia banky. Yunus a ľudia okolo neho si totiž všimli, že distribúcia mikropôžičiek do rúk žien posilňuje ich pozíciu v domácnostiach, pričom príslušníčky nežnejšieho pohlavia sa o nadobudnuté benefity delia s inými marginalizovanými skupinami (deťmi) vo väčšej miere, ako muži. Keďže v regióne ešte i v roku 2004 tvorili ženy len 1% príjemcov bežných komerčných pôžičiek, Grameen Bank plní istú kompenzačnú funkciu, navyše s blahodarným sekundárnym efektom. Yunus tiež vytvoril viacero špeciálnych balíčkov mikropôžičiek, pričom každý sa zameriaval na iný segment. Jeden z programov bol spojený so šírením telekomunikačných výdobytkov a jeho adresátom boli vidiecke ženy s podnikateľskými ambíciami. Tie získali prostriedky na presne vymedzené účely – zapojenie čo najväčšieho počtu dedín do telekomunikačnej siete. Okrem toho, že vďaka programu vznikla prakticky úplne nová spoločenská vrstva emancipovaných žien – podnikateliek, z vytvorenej telekomunikačnej siete profitovali aj miestni farmári či iní drobní podnikatelia, ktorí vďaka spojeniu so svetom získali prístup k cenným informáciám. V súčasnosti z výsledkov vykonanej práce profituje vyše 80 miliónov ľudí. Ďalší program sa zameral na žobrákov, ktorým boli poskytnuté mikropôžičky so špecificky upravenými podmienkami – nemuseli sa zoskupovať, pôžičky boli bezúročné, splátkový kalendár bol natiahnutý ešte viac, navyše príjemcovia získali zároveň aj zdravotné poistenie. Niektoré projekty vznikli v spolupráci s inými subjektami. Keď Grameen Bank prišla s nápadom vytvoriť špeciálny program za účelom zabezpečenia bývania, požiadala Centrálnu banku o istý obnos peňazí. Jej predstavitelia dlho otáľali a žiadosť opakovane odmietali. Keď ju zamietli aj tretíkrát, s guvernérom Centrálnej banky sa stretol osobne Yunus. Na guvernérovu otázku ohľadom zábezpeky a návratnosti pôžičiek Yunus odpovedal takto: „Som si istý, že ľudia pôžičky vrátia. Naproti bohatým si totiž nemôžu dovoliť riskovať nesplatenie. Je to totiž jediná šanca, ktorú majú.“ Guvernér si Yunusa vypočul a napokon špeciálny balík služieb schválil. Výsledok? Len do roku 1999 bolo vďaka programu vybudovaných vyše 560.000 domov s takmer 100-percentnou návratnosťou!
Šestnásť prikázaní
Yunus, sledujúc ovocie svojej práce, si vytýčil za cieľ odstrániť chudobu v bezprostrednom okolí všetkých pobočiek banky. Vďaka financovaniu poľnohospodárskych aktivít lokálnych obyvateľov, vrátane poskytnutia potrebnej techniky s postupným splácaním, sa zlepšila kvalita miestnej poľnohospodárskej produkcie, zlepšil sa prístup ku kvalitnej potrave a zdravotne nezávadnej vode. Významnú úlohu v šírení osvety medzi negramotným obyvateľstvom, neznalým zákona, zohral aj akýsi firemný rebríček hodnôt. Vynachádzavý bankár veľmi dobre poznal spôsob myslenia nekvalifikovaného obyvateľstva, preto prezieravo zostavil súbor šestnástich jednoduchých výziev, resp. prísľubov, ku ktorým sa príjemcovia mikropôžičiek ústne zaväzujú. Týchto „šestnásť prikázaní“ sa točí okolo štyroch hlavných princípov: disciplína, jednota, odvaha a tvrdá práca. Dotýkajú sa mnohých aspektov života dedinčanov: vyzývajú na udržiavanie čistých a bezpečných domácností, pestovanie vlastnej zeleniny, predávanie (resp. výmenu) nadbytku, zodpovedné a plánované rodičovstvo, vzdelávanie svojich detí v školách, ale aj staroslivosť o životné prostredie. Apeluje tiež na spoločné komunitné rozhodovanie ohľadom väčších investícií a vzájomnú pomoc a solidaritu. Vyzýva na pitie výlučne zdravotne nezávadnej vody, ako aj odstránenie rôznych zlozvykov, vrátane detských manželstiev. Tieto „prikázania“ sa ukázali ako veľmi efektívny nástroj na šírenie osvety, a to aj napriek absencii akejkoľvek právnej vymožiteľnosti. Prevažne negramotné obyvateľstvo, ktorého myslenie je magické, konkrétne a s absentujúcimi abstrakciami, totiž vníma rituál v podobe odrecitovania týchto formuliek za záväznejší, ako nejaké papierové podklady, ktorých význam jednoducho nechápe.
Expanzia
Grameen Bank funguje ako kooperatív, pripomína preto aj niekdajšie úverové družstevné spolky, ktoré si za medzivojnovej Československej republiky svojpomocne zakladali občania dedín i menších miest na financovanie rôznych individuálnych ako aj spoločných investícií. Päť percent bangladéšskej „banky pre chudobných“ vlastní štát a zbytok vlastnia samotní ľudia zapojení do pôžičkového systému. Ide teda o komunitný projekt, ktorého hlavnou funkciou je profit zapojených ľudí a následne de facto celej spoločnosti. Aj napriek tomu (alebo skôr práve preto), že leitmotívom nie sú astronomické zisky za každú cenu, firma zažila nebývalý rozmach. Prerástla dokonca pôvodnú sféru a rozvetvila sa do viacerých oblastí. Postupne vzniklo vyše dvadsať rôznych organizácií so vskutku pestrým zameraním. Niektoré podnikajú v oblasti IT technológií, resp. vývoja softvérov, iné sa zas zameriavajú na poskytovanie rozličných služieb, vrátane telekomunikačných. Organizačná platforma Grameen Shikkha zastrešuje hlavné edukačné aktivity, Grameen Shakti sa zas zameriava na šírenie alternatívnych zdrojov energie na vidieku. Viacero organizačných zložiek sa zas zameriava na rôzne aspekty poľnohospodárskej výroby (rastlinná výroba, živočíšna výroba, rybolov). Niektoré fungujú ako neziskové organizácie s cieľom šírenia osvety a poskytovania konzultácií či technickej podpory, iné zas produkujú zisky, ktoré sa následne investujú inde. Hodnota celej rozvetvenej rodiny vybudovanej okolo Grameen Bank je v súčasnosti odhadovaná na úctyhodných 7,4 miliárd dolárov. Jednotlivé organizačné zložky pôsobia už takmer vo všetkých kútoch sveta, od Bangladéšu, Indie a Číny cez Etiópiu, Ghanu, Ugandu a iné africké krajiny, až po Mexiko, Honduras, Peru či dokonca USA, kde sa projekt zameriava najmä na problematické getá veľkomiest.
Výsledky
Muhammad Yunus obdržal vďaka svojím vizionárskym projektom množstvo ocenení doma aj v zahraničí, zo všetkých sa však najviac vyníma Nobelova cena za mier z roku 2006. Tú získal spolu s celou Grameen Bank, čím sa banka stala jediným podnikom v histórii, ktorému bola cena udelená. Nórska Nobelova komisia ocenila koncept mikropôžičiek ako jedno z možných efektívnych riešení extrémnej chudoby veľkej časti svetovej populácie, ktorá je jednou z najzásadnejších prekážok mierového spolunažívania národov a spoločenských tried na svete. Predávania cien sa zúčastnila aj Mosammat Taslima Begum, ktorá zastupovala spoluvlastníkov banky, t. j. jej investorov a dlžníkov. Ona samotná je žiarivým príkladom funkčnosti modelu, keďže po získaní dvadsaťdolárovej pôžičky od banky, ktorú investovala do kúpy kozičky, začala podnikať. Jej aktivity sa odvtedy utešene rozrástli, zvolili ju dokonca za členku predstavenstva banky. Udelenie Nobelovej ceny bolo ocenením dlhoročnej vytrvalej práce ľudí okolo Yunusa, zároveň však výrazne zarezonovalo aj v samotnom Bangladéši. Spôsob, akým Yunus naložil s finančnou odmenou od Nobelovej komisie, rozhodne neprekvapí – v Bangladéši založil nemocnicu pre chudobných. Grameen Bank sa mohla v roku 2011 pochváliť aktuálnym počtom 8,4 milióna príjemcov mikropôžičiek v Bangladéši. Len v období rokov 2003-2007 sa ich počet viac ako zdvojnásobil. Celkovo 2556 pobočiek poskytuje služby 84.237 dedinám, takže ku dnešnému dňu je kompletne pokrytý celý bangladéšsky vidiek. Záujemcom o služby je k dispozícii viac ako 24.000 zamestnancov. Banka od svojho vzniku poskytla vyše 11 miliárd dolárov v pôžičkách, pričom ich návratnosť dosahuje fantastických čísel, takmer 100 percent. Viac ako polovica doterajších príjemcov mikropôžičiek v Bangladéši (takmer 50 miliónov) sa vďaka nim prehupla cez hranicu akútnej chudoby. Muhammad Yunus však nezaspal na vavrínoch a naďalej pracuje na šírení úspešného modelu po celom svete. Očakáva, že počet záujemcov o pomoc sa bude naďalej zvyšovať. Medzi potenciálnych budúcich príjemcov patrí vzhľadom na vysoký stupeň chudoby vo svete jedna miliarda ľudí s požiadavkou na vyše 250 miliárd dolárov. Súčasný systém slúži celosvetovo 100 miliónom ľudí, očakávaný dopyt teda pokrýva zatiaľ na desať percent.
Muhammad Yunus:
-
Narodil sa 28. júna 1940 neďaleko Chittagongu (Bangladéš).
-
Je autorom revolučného konceptu tzv. mikropôžičiek, poskytovaných najchudobnejším vrstvám bez potreby ručenia, s cieľom vytrhnúť ich z chudoby a umožniť im peniaze vhodne investovať.
-
Inšpiroval sa aj prácou Akhtara Hameeda Khana, pakistanského pioniera participatívnych programov, podporujúcich komunitnú spoluprácu a sebestačnosť.
-
Založil Grameen Bank, kooperatívnu banku poskytujúcu mikropôžičky najchudobnejším vrstvám po celom svete.
-
Ľudia zapojení do systému mikropôžičiek vlastnia 95-percentný podiel v banke.
-
V roku 2006 získal Nobelovu cenu za mier.
-
V rebríčku renomovaného politického dvojmesačníka Foreign Policy „100 najvýznamnejších mysliteľov súčasnosti“ obsadil druhú priečku.
-
Založil Globálnu iniciatívu pre sociálne podnikanie, s cieľom aplikovať model v globálnom merítku.
-
S manželkou Alfrozi má dve dcéry, Monicu a Deenu.
Horné foto: University of Salford Press Office, CC
Na našich stránkach poskytujeme priestor skutočne pestrej palete názorových línií, predstavujúcich alternatívu voči súčasnému zriadeniu. Preto čitateľov upozorňujeme, že nakoľko i samotní členovia redakčného kolektívu DAV DVA, spolupracovníci či korešpondenti vzišli z rôznych prúdov, v partikulárnych otázkach sa ich výklady a postoje môžu líšiť či si dokonca miestami protirečiť. Iba názorová pluralita totiž umožňuje skutočne plodnú a hodnotnú diskusiu s potenciálom vygenerovať tie najlepšie myšlienky, schopné načrtnúť pôdorys pre nové spoločensko-ekonomické zriadenie, zohľadňujúce potreby 21. storočia.