Kapitalizmus ako legalizovaná krádež – 1. diel

  1. ČASŤ:   ČO MÁ ODRÁŽAŤ ZÁROBOK

Pravá a najvyššia spravodlivosť je rovnako obdivuhodná ako láska. – Karel Čapek

Zo všetkých tovarov tohto prízemného sveta je nesporne najdrahším spravodlivosť.  – Honoré de Balzac

Skôr prejde ťava cez ucho ihly ako boháč cez bránu nebeskú. – údajne Ježiš Kristus

  Hneď na úvod by som rád zdôraznil dve veci, ktorými možno zarmútim niektorých ľavicových čitateľov a poteším potenciálnych pravicových (všetka česť, ak sa takí nájdu!), ktorým je tento článok primárne určený.

  1. – Tento článok NIE JE PROPAGÁCIOU SOCIALIZMU alebo KOMUNIZMU, ani nijakého iného systému.
  2. – Tento článok NIE JE ZAVRHOVANÍM TRHOVÉHO SYSTÉMU ako-takého, ale LEN konkrétne KAPITALIZMU (aj keď úplne sa vyhnúť určitej kritike samotného trhu možné nebude; nie je to však primárnym cieľom).

  Uvádzam to z toho dôvodu, že väčšina ľudí – či už ľavicovo alebo pravicovo orientovaných – má tendenciu synonymizovať trhový systém s kapitalizmom a ako jeho jediné náprotivky uvádzať socializmus a komunizmus* (o ktorých väčšina navyše ani len nevie, čo vlastne znamenajú). Skreslenejší pohľad na vec si len ťažko možno predstaviť. V teórii poznáme celý rad ekonomických systémov, pričom to, ako sa reálne prejavia, závisí do veľkej miery aj od politického systému, ktorých je takisto kopec – a kombinácií politických a ekonomických systémov ešte viac, keďže ide o ich vzájomný súčin. To, že väčšina ľudí o nich nevie, bude najskôr tým, že aj v dnešnej dobe slobodného internetu stále prevládajú tí, ktorí čítajú, sledujú či počúvajú výlučne mejnstrím. A ten o nich neinformuje… Prečo, na to si odpovedzte sami.

* – príp. ešte fašizmus, čo je už ale úplne absurdné, nakoľko ten nie je ekonomickým systémom, ale len ideológiou (rovnako ako rasizmus), ktorá môže byť teoreticky spojená s takmer akýmkoľvek systémom. A keď sme už pri tom, vo všetkých fašist. štátoch 20. storočia bola táto ideológia spojená s kapitalizmom – navzdory tomu, že jej mnohí predstavitelia sami seba lživo označovali za národných socialistov. Podrobnejšie vysvetliť všetky tieto pojmy (ako aj mnohé ďalšie), v ktorých má väčšina ľudí, žiaľ, totálny „bordel“, hodlám v článkoch o kapitalistických mýtoch a o hľadaní čo najideálnejšieho systému.

  O iných systémoch nejdem však teraz písať ani ja; to plánujem v budúcnosti. V tomto článku by som sa chcel zamerať výlučne na jednu z najposvätnejších kráv dneška – kapitalizmusa bez priklonenia sa k akejkoľvek ideológii či systému, za použitia dvoch univerzálnych a nespochybniteľných hodnôt – logiky a morálkyukázať zločineckú podstatu tohto systému, ktorý je morálne prehnitý a zvrátený bez ohľadu na to, či máme jeho pravicovú alebo ľavicovú formu, t.j. bez ohľadu na to, aké vysoké či nízke sú dane, do akej miery je do kapitalistického trhu zapojený štát, či aká je miera úrokových sadzieb v bankách. Ide totiž o princíp fungovania všetkých kapitalistických podnikov typu akciových spoločností (ktoré tvoria základ dnešnej ekonomiky), kde akcionári získavajú profit čisto na základe vlastníctva výrobných prostriedkov, bez vynaloženia jediného džaulu reálnej práce (či už fyzickej alebo intelektuálnej) pre spoločnosť. Pre spoločnosť, ktorá ich napriek tomu živí, a to dokonca mnohonásobne sýtejšie než seba samu.

  Aby sme pochopili amorálnu povahu kapitalizmu, rovnako ako pri odsúdení otrokárstva, ani tu netreba kvôli tomu čítať množstvo filozofickej, ekonomickej či politologickej odbornej literatúry. Stačia na to dve veci: zmysel pre spravodlivosť (morálka) a schopnosť uvažovať logicky, bez dogiem a predsudkov (intelekt). Ako som už spomenul, kapitalizmus NEROVNÁ SA trhový systém. Nie je jeho synonymom, ale len podmnožinou. Keď teda nejaký pravičiar obhajuje kapitalizmus obhajovaním trhu či obchodu ako-takého, ide o demagógiu a lživú propagandu. Rovnako však tak ide o demagógiu, pokiaľ nejaký ľavičiar na základe kritiky kapitalizmu zavrhuje trhový systém ako-taký. Výrok „kapitalizmus = obchod“ je len čiastočnou pravdou. To totiž platí pre všetky trhové systémy. Aj výmenný obchod je obchod – a predsa je to niečo diametrálne odlišné. A nie kvôli absencii peňazí. Peniaze, resp. dnešný ešte zločineckejší a zvrátenejší finančný systém (ktorému sa chcem venovať v najbližšom článku, nakoľko jeho pochopenie je nevyhnutné pre pochopenie kapitalizmu dnešnej podoby) „len“ umožnil kapitalizmu dorásť do dnešných obludných rozmerov astronomickej nespravodlivosti. Samotný princíp kapitalizmu je však zlodejský a zvrátený bez ohľadu na to, či je v spojení s peniazmi alebo nie. Čo to teda je? Čo odlišuje kapitalizmus od iných trhových systémov, ako je napr. výmenný obchod či ekonomická demokracia na báze kooperatívneho vlastníctva ?

  Takisto som to už spomenul. Možnosť zisku (a obrovského) výlučne na základe vlastnenia (výrobných prostriedkov, príp. aj pozemkov a nehnuteľností – tomu sa však chcem podrobnejšie venovať neskôr v budúcnosti v článku o hľadaní ideál. systému). Niekto možno namietne – „Ale veď pokiaľ niečo vlastním, mám právo na zisk z cudzieho užívania tej veci“. Odpoveď v súlade s morálkou znie: Mám, ale len do výšky, ktorá nepresiahne hodnotu danej veci. Takto by ale nikdy žiadny akcionár nezarobil ani cent, pretože ak by napr. kúpil podiel nejakej firmy za 100 000 eur, nemohol by na nej zarobiť viac než 100 000 (infláciu teraz neberiem do úvahy; tej sa budem venovať v článku o peniazoch) – teda nanajvýš by sa mu vrátilo to, čo do nej investoval. Aby mohol z nej profitovať, musí byť uzákonená krádež menom kapitalizmus. Opäť sa mnohí isto v duchu spýtajú: „Prečo krádež? Čo je na tom zlé, že môžem na vlastníctve niečoho zarábať; že môžem za tú vec dostať v priebehu času aj mnohonásobne viac, než ma stála?“ Nuž, je to v rozpore s morálkou. O krádež (či legálnu alebo ilegálnu, nie je podstatné – ľudské zákony sa pod chvíľou menia, morálne však nie) ide vždy, pokiaľ za nejakú hodnotu, ktorú dostanem, nedám na oplátku ekvivalentnú protihodnotu. Teda aj vtedy, keď získam za niečo viac, než je hodnota toho niečoho (s výnimkou darov – to je ale špecifický prípad, ktorý nemá zmysel v tejto súvislosti spomínať). Krádež nie je len to, keď niekomu potajme vezmem z vrecka peňaženku. Tak kradnú len tí najprimitívnejší alebo najzúfalejší ľudia na ulici. Kapitalizmus ponúka nepomerne lepšie a širšie možnosti kradnutia (viď ďalej v článku; viac k tomu chystám však v článku o peniazoch). Ak stále nechápete, prečo je to krádež, tento článok je práve pre Vás.

V skratke sa to dá zhrnúť do dvoch viet:

  1. Zárobok/ Zisk/ Plat má odzrkadľovať vynaloženú prácu pretavenú do úžitkových tovarov a služieb pre spoločnosť/ zákazníkov. *
  2. Vlastnenie NEROVNÁ SA práca; vlastniť totiž neznamená pracovať. Ak neveríte, že naozaj nejde o synonymá, odkazujem vás na výkladový slovník slovenského jazyka.

* – viem, v prípade trhových systémov má byť zisk vraj podmienený v prvom rade schopnosťou sa predať. No ako ukážem ďalej v článku, je to v rozpore s morálkou.

  Keďže sa však obávam, že takéto stručné vysvetlenie väčšine prokapitalisticky orientovaným ľuďom stačiť nebude, som nútený vysvetliť to detailne a po lopate na nasledujúcich XYZ riadkoch; vy ste zas nútení obetovať pár minút svojho drahocenného času – samozrejme, iba pokiaľ máte záujem rozšíriť svoje poznanie a dozvedieť sa jeden z tých možno pre niekoho nepekných, ale zato hlbokých nadčasových poznatkov. A tiež – v ideálnom prípade – pokiaľ máte záujem na vytvorení krajšieho, lepšieho a spravodlivejšieho sveta, než v akom sme dnes nútení žiť. Pretože prvým krokom je práve uvedomenie si zvrátenosti systému, v ktorom žijeme. Nijaký otrok, ktorý si svojho otroctva nie je vedomý, nebude hľadať cestu z neho von – pretože o svojom otroctve skrátka nevie, príp. ho považuje za niečo normálne. Keby ho však niekto z neho na chvíľu vytiahol, už v živote by sa doň vrátiť nechcel.

Aby sme pochopili pravú podstatu kapitalizmu, musíme sa vrátiť ďaleko do histórie. Drvivú väčšinu času sme prežili totiž v netrhovom systéme (viac o tom v chystaných článkoch „Kapitalistické mýty“; konkrétne pôjde o mýtus „Kapitalizmus je pre nás niečo prirodzené“). Zlom nastal až po skončení poslednej doby ľadovej, kedy miesto lovu začína človek s chovom, miesto zberu s pestovaním a pre uspokojenie svojich potrieb začína vyžadovať čoraz viac vecí (ktorých sa stal nakoniec otrokom…). Vzniká prvé poľnohospodárstvo, vznikajú zložitejšie a početnejšie nástroje potrebné na jeho chod, čoho výsledkom je špecializovanejšia deľba práce. Malé tlupy prestávajú byť kvôli svojim zvýšeným nárokom na život sebestačné a viaceré nové výdobytky sú nútené získavať od iných kmeňov – ktorým zas na oplátku musia niečo dávať. Vzniká tak výmenný obchod. A práve na ňom by som rád vysvetlil, prečo zisk má byť vyjadrením vynaloženej práce potrebnej na vytvorenie/ poskytnutie daného tovaru či služby a prečo dostať za nejakú vec viac, než ma stála úsilia, je v konflikte s morálkou a spravodlivosťou.

  Uvediem to na jednoduchom príklade (čísla sú vymyslené, určené len na vysvetlenie pointy). Dražen loví ryby, Zoran pestuje pšenicu (zámerne som použil cudzie (juhoslovanské) mená, aby nepripomínali nijakého človeka činného na SK alebo v CZ). Obaja však chcú jesť aj obilniny, aj mäso – musia preto medzi sebou obchodovať (no, keby žili v spoločnosti založenej na netrhovom systéme, nemuseli by, ale o tom v článku o hľadaní ideálneho ekonomického systému). Dražen uloví za 1 deň v priemere 10 kg rýb. Zoran keď si spočíta, koľko času strávi všetkými prácami spojenými s dopestovaním pšenice, zistí , že 1 deň jeho práce sa rovná 40-im kilám pšenice. Ani jeden sa pri práci nefláka – chcú ňou, pochopiteľne, stráviť čo najmenej času – aby ho mali čo najviac pre seba a svoju rodinu. Robia teda rovnako usilovne. Zároveň ich práca – aj keď je každá iná – približne rovnako vyčerpáva. Bývajú v tej istej osade,  ako deti sa spolu často hrávali a dodnes majú dobrý vzťah. Čo o. i. znamená, že sú k sebe féroví. Navyše ich manželky vidia, koľko času trávia obaja prácou, aj koľko rýb prináša domov Dražen a koľko pšenice zožne na konci leta Zoran, a tak by ich ani vo sne nenapadlo snažiť sa dostať viac, než dať. Zoran dá teda Draženovi 20 kg pšenice, Dražen Zoranovi 5 kg rýb. Ide o obchod v naprostom súlade s morálkou, ktorému nemôže nikto nič vytknúť. Pravdepodobne 100 % ľudí ľubovolnej vzorky by ho označilo za férový. Keby sa takto správali všetci… Viem, utópia. Ale výnimočne býva(l) obchod skutočne aj spravodlivý.

  Teraz si však predstavme situáciu, že Dražen a Zoran nie sú susedia ani kamaráti z detstva, ale úplne cudzí ľudia, ktorí – ako typickí obchodníci – sa usilujú o maximálny zisk. Zoran nevie, koľko času trvá Draženovi uloviť koľko kíl rýb, Dražen zas nevie, koľko trvá Zoranovi dopestovať to-ktoré množstvo pšenice. Zoran (s trošku väčšími morálnymi zábranami) povie, že 1 deň jeho práce je rovných 30 kg pšenice, Dražen (s menšími morálnymi zábranami) povie, že za 1 deň uloví  5 kg rýb. Že skrátka uloviť 1 kg rýb je rovnako náročné ako vypestovať 6 kg pšenice. A podľa toho aj uskutočnia obchod. Zoran dá Draženovi 15 kg pšenice, Dražen Zoranovi 2,5 kg rýb.

A na záver tretia ilustračná situácia, ktorá je takmer totožná s predošlou, avšak s jedným rozdielom – Zoran je netypický obchodník, ktorý sa riadi čestnosťou a o maximálny zisk sa usiluje výlučne kvalitnou prácou. Draženovi povie teda pravdu – deň jeho práce sa rovná dopestovaniu 40 kg pšenice. A za 2,5 kg rýb mu dá tým pádom 20 kg pšenice.

Ruku na srdce, komu sa zdá aj 2. a 3. situácia v súlade s morálkou. Ak sa niekto taký nebodaj nájde, mám naňho hneď 3 otázky:

  1. – Považoval by si to za morálne aj vtedy, keby si bol na mieste Zorana a dozvedel sa, koľko práce má v skutočnosti Dražen s ulovením 1 kg rýb?
  2. – Dokázal by si to na mieste Dražena urobiť niekomu, koho máš naozaj rád (napr. svojej žene, rodičom či najlepšiemu kamarátovi)? – viem, ľudia, čo sa majú radi, si zavše niečo aj darujú – bez toho, že by za to niečo chceli. Napriek tomu by však nemali problém ani s tým, keby si povedali navzájom pravdu, čo ich koľko stojí času a úsilia a obdarili sa navzájom podľa toho. Čo by tomto prípade znamenalo, že by si dal povedzme svojmu naj. kamarátovi 2 kg rýb a on tebe 8 kg pšenice. Možno by si si dokázal zobrať od neho aj viac, ale iba v prípade, keby ťa on sám núkal (s tým, že napr. vie, že si na tom momentálne horšie než on a je mu ťa ľúto). Ale pokiaľ by si žiadny vážny problém nemal, dokázal by si mu povedať, že 2 kg tvojich rýb majú hodnotu 12 kg jeho pšenice? (s tým, že by si poznal skutočnú hodnotu jeho pšenice, pravdaže). Ak áno, tak klameš, pretože skutočný kamarát toto neurobí. A nie preto, že by mal v prípade „obchodu“ s blížnym potrebu altruizmu, ale preto, že má potrebu spravodlivosti.
  3. – Ak stále nechápeš, prečo je to amorálne, ostávajú ešte zákony všeobecnej logiky. Vďaka čomu zarobil Dražen na tomto obchode? Vďaka klamstvu. Je klamstvo v súlade s morálkou? Nie.

Dôsledok tohto klamstva bol, že kým Dražen získal v 3. prípade za štvrť dňa práce výsledok pol dňa práce, Zoran robil pol dňa na výsledok štvrdňovej práce (rovnakej intenzity, kvality i obtiažnosti!). Už to vidíte? Dražen Zorana okradol.

Aj keď ľudia v tej dobe naše hodiny nepoznali, prirodzene vedeli, že hodnota vyrobených tovarov má odrážať v prvom rade čas strávený prácou na ich zhotovenie. Nik sa neodvážil pýtať za psiu búdu veľký rodinný dom – aj keď mohol byť celý iba z dreva a svojou štruktúrou byť len „veľkou psou búdou“. A práca na ňom nemusela byť vôbec ťažšia než práca na búde. Trvala však podstatne dlhšie. Pravda, pokiaľ nejaká práca bola výrazne ťažšia, náročnejšia alebo nebezpečnejšia (napr. drevorubačstvo), mal daný človek právo pýtať si za tovar v hodnote X hodín svojej práce vec v hodnote Y hodín ľahšej práce iného človeka, pričom platí, že Y > X. Myslím, že na tomto sa takisto drvivá väčšina ľudí zhodne. Koniec koncov aj dnes, kedy máme kapitalizmus a štandardne 7,5-hod pracovnú dobu, nepracujú drevorubači čistého času spravidla viac než 4 – 5 hodín denne. Nie nadarmo. Kto nechápe, prečo, vrelo mu odporúčam, aby si to vyskúšal.

No ani v prípade, že obaja účastníci obchodu vykonávajú rovnako ťažkú prácu a zabijú ňou rovnako veľa času, nemusia mať ich výrobky rovnakú cenu. Prečo? Pretože nemuseli rovnako intenzívne alebo kvalitne na nich pracovať. Opäť príklad. Človek A vyrába stoličky, no keďže mu to moc nejde, príp. si nedáva veľmi záležať, jeho stoličky sa kývu, majú krivé operadlo a zle sa na nich sedí. Človek B vyrába zas rôzne stoly a stolčeky, no keďže je šikovný a svedomitý, jeho výrobky sú najvyššej kvality a nemajú jedinú chybu. Dajme tomu, že človeku A trvalo vyrobiť stoličku 3 dni a človeku B nejaký stolík takisto 3 dni. Navyše ide o prácu rovnakého charakteru, a teda rovnako ťažkú. Napriek tomu by B odmietol dať človeku A svoj stolík za jeho stoličku. Ak by aj napriek jej vadám o stoličku záujem mal, požadoval by k nej ešte niečo navyše. A právom.

  Podobne tak nemusia mať výrobky (odrážajúce rovnako dlhú a rovnako ťažkú prácu) účastníkov obchodu totožnú cenu v prípade, kedy sa niektorému z nich robiť moc nechce, fláka sa (alebo je proste nešikovný) a tá istá robota mu preto trvá dlhšie než ostatným. Príklad: Jelena aj Milica oberajú na horách čučoriedky, s ktorými neskôr obchodujú. Kým Jelena nazbiera za 5 hodín 15 litrov, lenivá alebo nezručná Milica v tých istých podmienkach nazbiera len 5 l. Ide o rovnako ťažkú prácu, rovnako dlhý pracovný čas, môžu aj rovnako kvalitne zbierať (v tomto prípade s rovnakým podielom lístočkov, tráv a iných vecí, ktoré treba pri čistení odstrániť), a predsa si Jelena zaslúži 3x vyšší zárobok než Milica. Myslím, že aj na tomto sa všetci zhodneme. Asi nikto na celom svete by nevyčítal Jelene, keby si za svoju prácu pýtala 3x viac než Milica. No pokiaľ by si pýtala Milica za svoju 5-hodinovú prácu rovnako veľa ako Jelena za jej 5-hodinovú (alebo dokonca viac – čo je v kapitalizme bežné) a svojou „schopnosťou sa predať“ (= klamaním zákazníkov, ako sme si ukázali na príklade Dražena a Zorana) by za ňu skutočne toľko aj dostala, už by to každý za spravodlivé nepovažoval… Koniec koncov ide o typickú úkolovú prácu, ktorá je aj dnes bežne aplikovaná (len s tým rozdielom, že pracovníci dostávajú síce vzhľadom jeden k druhému viac-menej spravodlivo, avšak vzhľadom k celkovej spoločnosti a najmä k zamestnávateľovi prakticky výlučne nespravodlivo málo. Ale o tom v časti 2, ako aj v článku o peniazoch).

  Na týchto príkladoch sme teda mohli pochopiť prvú z dvoch viet vysvetľujúcich amorálnosť kapitalizmu, a síce v podobe ukázania si toho, čo má odrážať zárobok:  1. – čas strávený prácou potrebnou na výrobu tovaru (alebo na poskytnutie služby),  2. – jej obtiažnosť,  3. – kvalitu a  4. – pracovné nasadenie.* A tiež sme si ukázali, čo nemá odrážať (pokiaľ má byť v súlade s morálkou) – schopnosť sa predať**, resp. pýtanie si za svoj produkt viac, než som na ňom odpracoval. Teda pýtanie si za svoj výrobok taký tovar či službu, na ktorý/ú bolo potrebné vynaložiť väčšie množstvo kombinácie štyroch „veličín“ – pracovného času, obtiažnosti práce, kvality práce a pracovného nasadenia; v skratke teda na ktorý/ú bolo potrebné väčšie úsilie. Prečo je to amorálne? Po prvé preto, že ak sa mi to podarí, nie je to prejavom dobrej vôle zákazníka či nebodaj jeho altruizmu, ale jeho oklamaním – a klamanie je v rozpore s morálkou. A po druhé preto, lebo v tom prípade dávam menej než dostávam a spravodlivosť znamená dostať rovnako veľa, ako dám. Viac k tomuto v článku „Kapitalistické mýty“, konkrétne v mýte „Spravodlivosť je rovnosť šancí“.

  Veru tak. Zárobok má odrážať ľudskú prácu. Koniec koncov prečo chodíme do práce? Aby sme zarobili. Akýkoľvek zárobok, ktorý nie je výsledkom práce, ani nie je dobrovoľným darom, je krádež, a teda zločin (v širšom zmysle sa za dar dá považovať aj starobný a invalidný dôchodok, podpora v nezamestnanosti či na materskej – ide o dar štátu dotyčným ľuďom. Ale o tom viac v hľadaní ideálneho ekon. systému).

* – koniec koncov aj tí najtvrdší pravičiari podvedome cítia, že cena tovarov a služieb má odrážať v prvom rade prácu. Za akokoľvek chutný rožok by asi nikto nedal 3 eurá a asi nikto by nepredal ručne vyrobenú skriňu za 3 eurá, aj keby mal komplet materiál zadarmo z lesa. Takisto sa nik nepozastaví nad tým, že tie isté topánky vyrobené v továrni sú lacnejšie než ručne šité – hoci môžu byť dizajnom, materiálom aj kvalitou identické. No práca na nich je pri ručnej výrobe nepomerne väčšia. Veru tak, hlboko v našom podvedomí to vieme všetci a nijaká propaganda na tom nič nezmení.

Čítal som síce už aj takú absurditu, že hodnota výrobku je vraj taká, akú je zákazník ochotný zaplatiť, no nelogickosť tohto tvrdenia spočíva už len v tom, že potenciálnych zákazníkov každého produktu je vždy celá fúra – a kým jeden môže byť ochotný dať za tú vec X eur, niekto druhý nemá problém dať 5X a niekto tretí dokonca 10X. Podľa tohto tvrdenia by tým pádom mal mať ten istý výrobok v tom istom čase súčasne 3 ceny (a pokiaľ by 100 zákazníkov bolo ochotných zaplatiť 100 rôznych súm, tak by mal aj sto cien) – čo je nezmysel. Jeden výrobok môže mať v danom čase vždy len jednu cenu. A tá je nezávislá od toho, koľko je ktorý blázon zaň ochotný dať. Ide totiž o objektívnu záležitosť, nie subjektívnu (akou je napr. krása).

  Takisto je chybný názor, ktorý zdieľa drvivá väčšina kapitalistov, a síce že cena má odrážať vzácnosť daného tovaru či služby (vzhľadom k dopytu po ňom, samozrejme), čiže pomer ponuky a dopytu. Opäť si to ilustrujeme na logickej úvahe: Rybárska spoločnosť X loví morské ryby. Do veľkých sietí sa im chytia rôzne druhy rýb – bežnejšie i vzácnejšie. Dajme tomu, že ulovia 95 ton bežnejšieho druhu ryby A a 5 ton vzácnejšieho druhu B. Konkurenčná spoločnosť Y uloví tou istou metódou za ten istý čas to isté množstvo rýb, akurát že iného zloženia – 90 ton rýb A a 10 ton rýb B. Keby bola cena ryby B vyššia než cena ryby A, spoločnosť Y by za tú istú prácu dostala viac peňazí. Len vďaka tomu, že mala šťastie na oblasť, v ktorej lovila. Je to vari férové? Samozrejme, že nie. Rovnako ako nie je férové to, že zákazníci musia v prípade rýb B za tú istú prácu zaplatiť viac. Iné by bolo, keby sa ryby A a B lovili osobitne, do zvláštnych sietí určených špeciálne pre daný konkrétny druh (dá sa to však len v prípade rôznej veľkosti rýb alebo ich rôzneho výskytu). V tom prípade ak by napr. spoločnosť do jednej siete ulovila za 1 deň 900 kg rýb A a do inej siete za ten istý čas 100 kg rýb B, bolo by logické, že cena ryby B by bola 9x vyššia než cena ryby A. Nie však pre jej vzácnosť ako-takú, ale pre 9x dlhší pracovný čas potrebný na ulovenie rovnakého množstva rýb. Opäť je to teda práca, ktorá sa platí.***

A je to tak aj v mnohých prípadoch fluktuácie cien surovín (ktoré nie sú dôsledkom špekulácií obchodníkov). Je logické, že keď sa za ten istý čas vyťaží o 10 % menej ropy ako v minulosti, pri nezmenených technológiách pôjde jej cena o jednu devätinu nahor, pretože 9X litrov bude mať rovnakú hodnotu ako predtým 10X l, čiže cena 1 litru sa bude rovnať 1 + 1/9 litra ropy z minulosti. Nie však pre jej vzácnosť, ale pre dlhšiu prácu potrebnú na vyťaženie toho istého množstva.

Je množstvo tovarov a služieb, u ktorých je pomer ponuky a dopytu približne rovnaký a napriek tomu sú ich ceny diametrálne odlišné. Prečo asi? Pretože skrátka vyžadujú diametrálne odišné množstvo práce. Navyše v ideálnom prípade má byť predsa všetko v takej ponuke, aký je po tom dopyt. Od dopytu má teda závisieť ponuka, nie cena! Nezabúdajme, že už dávno je nevyhnutná deľba práce a každý musí niečo robiť – niekto to, čo chcú všetci, niekto to, čo chce len menšina – prečo by mali pracovníci žiadanejších vecí (ktoré sú však v rovnakej ponuke ako nejaké menej žiadané) dostať za rovnaké množstvo práce viac?? A koniec koncov to, že je niečo vzácnejšie, ešte neznamená, že je to aj lepšie alebo kvalitnejšie.

Ak stále nechápete nespravodlivosť v prípade ceny odrážajúcej vzácnosť (t.j. dopyt a ponuku), budete si musieť prečítať aj článok „Hľadanie ideálneho ekonomického systému“, ktorý plánujem napísať v dohľadnej budúcnosti.

** – pre úplnosť treba dodať, že aj schopnosť sa predať môže byť v súlade s morálkou, avšak nie v zmysle predať danú vec drahšie, než je jej skutočná hodnota, ale len v zmysle, že daný súkromník dokáže (je schopný) predať všetko to, čo vyprodukoval a žiadny tovar mu teda nevyjde nazmar (čiže všetka jeho práca bude zaplatená).

*** – ľudia s podobne silným environmentálnym cítením ako ja si teraz isto pomyslia: „Ale ryba B by naozaj mala byť drahšia aj v prvom prípade, už len pre jej ochranu, keďže jej populácia je 9x menšia.“ Nuž, nie je to pravda. Ak je nejaká ryba natoľko vzácna, že jej lov by mohol jej populáciu ohroziť, tak by sa mala jednoducho vyhlásiť za chránenú a všetky jedince nechtiac chytené do siete by sa mali pustiť späť do mora. Ak stačí lov obmedziť, tak sa zas stanoví maximálna kvóta, koľko sa ich môže uloviť, ktorá keď sa naplní, ďalšie chytené jedince budú takisto pustené na slobodu. Nehovoriac o tom, že jej lovením do sietí určených pre oba druhy sa vyloví len taký podiel z jej populácie, ako je aj podiel populácie bežnejšej ryby. A pokiaľ ulovené množstvo rýb v pomere k celkovej populácii nie je vysoké, pre populáciu z hľadiska ochrany by boli práveže ďaleko horšie siete určené špeciálne na ňu, keďže do tých by sa chytala prevažne len ona.  A ostatne: Pozrime sa na dnešný stav. Napriek tomu, že cena sa riadi pomerom dopytu a ponuky a vzácnejšie druhy sú výrazne drahšie, populácie väčšiny morských rýb drasticky klesajú. Prečo? Pretože nie je stanovená max. kvóta (alebo ak aj je, tak je privysoká – aby mali korporácie čo najvyššie zisky).

  Môže sa zdať, že táto kritika obchodu (ktorého jednou z foriem je aj kapitalizmus) vylučuje, že by sme mohli mať nejaký relatívne morálny trhový systém.  Nie je to však celkom tak. Aby sme pochopili amorálnosť kapitalizmu, museli sme si najprv ukázať amorálnosť trhu ako-takého (a tým vysvetliť, čo má z morálneho hľadiska odzrkadľovať zárobok). Pokiaľ je trh (akýkoľvek) nekontrolovaný a ceny tovarov a služieb nie sú regulované, tak nespravodlivosť je s ním skutočne neoddeliteľne spätá. Našťastie však existujú určité spôsoby, ako túto nespravodlivosť do väčšej či menšej miery zmierniť (úplne eliminovať nespravodlivosť nie je možné v žiadnom systéme – ani v trhovom, ani v netrhovom) – o tom ale viac v článkoch o hľadaní ideál. systému.

  Aby sme však pochopili CELÚ amorálnosť kapitalizmu, špecifickú len preň (a teda ktorá sa netýka iných, humánnejších trhových systémov), je nevyhnutné si prečítať časť 2 tohto článku.

Foto: rstrawser, CC

Na našich stránkach poskytujeme priestor skutočne pestrej palete názorových línií, predstavujúcich alternatívu voči súčasnému zriadeniu. Preto čitateľov upozorňujeme, že nakoľko i samotní členovia redakčného kolektívu DAV DVA, spolupracovníci či korešpondenti vzišli z rôznych prúdov, v partikulárnych otázkach sa ich výklady a postoje môžu líšiť či si dokonca miestami protirečiť. Iba názorová pluralita totiž umožňuje skutočne plodnú a hodnotnú diskusiu s potenciálom vygenerovať tie najlepšie myšlienky, schopné načrtnúť pôdorys pre nové spoločensko-ekonomické zriadenie, zohľadňujúce potreby 21. storočia.

21 thoughts on “Kapitalizmus ako legalizovaná krádež – 1. diel

  • 29. novembra 2016 at 13:16
    Permalink

    Tak toto je kompletné vyvrátanie Mengera. Kladiem si otázku, či je ekonomika vôbec veda.
    Problém vidím v tom, ako naučiť nemorálnych ľudí morálke.
    Napr. podľa Humea je morálka vecou dohody. Lenže Hume nikdy nepracoval, takže sa mu to ľahko hovorilo.
    Je fakt, že ľudia majú strašne málo času na takéto dlhšie explikácie.
    Ale treba písať, som za.

    Reply
    • 30. novembra 2016 at 19:53
      Permalink

      Ďakujem. Či je veda ekonómia, ste chceli asi napísať 🙂 Nuž, je to veda – ale na rozdiel od biológie či fyziky to nie je veda o prírodných zákonoch a záležitostiach (nezávislých od človeka), ale o istými ľuďmi vymyslenom hospodárskom systéme – ktorý je v rozpore s morálkou. Teoretických koncepcií hosp. systémov je celá fúra, no v dnešnej ekonómii sa rozoberá výlučne kapitalizmus.
      Hume sa mýli. Zákony a tradície sú vecou dohody (alebo skôr prikázaniami hŕstkou určitých ľudí), nie morálka. Morálka je nadčasová. Jej súčasťou je spravodlivosť, ktorá je rýdzo objektívny pojem, nie subjektívny.
      Ale ako to tých nemorálnych naučiť – to je práve ten problém, ktorý treba riešiť a ktorý ste dobre vystihli… V skutočnosti v hĺbke duše každý z nás zmysel pre spravodlivosť má, len je to prekryté hrubými nánosmi kapitalistickej propagandy. Preto to treba vyvrátiť úplne od koreňa. No aj tak tomu nedávam veľký úspech – väčšina tých vykorisťovaných, okrádaných má totiž málo času na čítanie takýchto vecí – a ešte k tomu na stránkach, ktoré sú mejnstrímom tvrdo a hnusne atakované a zosmiešňované… Čo sa týka mňa, som pesimista. Ale zas nie totálny – to by som nikdy nič nepísal 🙂

      Reply
  • 29. novembra 2016 at 13:37
    Permalink

    Vec sa ďalej komplikuje tým, koľko času a námahy človek potrebuje, aby získal zručnosti potrebné na vykonávanie nejakej sofistikovanej práce. Títo ľudia si zvyčajne nechajú zaplatiť. Nebolo by jednoduchšie proste dať vrchný limit na ročný príjem, do ktorého by sa oplatilo vynakladať pracovnú námahu a zvyšok nekompromisne zdaniť?
    Napadlo ma aj to, že by sa vytvoril parlament, v ktorom by ľudia mohli hlasovať len ak by dali výraznú sumu na nejaký účet, z ktorého by sa financovali sociálne služby, čosi ako platený parlament:)
    Alebo je riešenie je diktatúra morálnych ľudí, ako v Moorovej Utópii.
    Alebo spoločnosť bez peňazí? Koho obraz je na minci?

    Reply
    • 30. novembra 2016 at 20:09
      Permalink

      Áno, aj kvalifikácia by mala byť zohľadnená. No časť ceny tovaru odrážajúca kvalifikáciu potrebnú na jeho zaobstaranie má takisto odzrkadľovať len úsilie potrebné na získanie požadovaných znalostí 🙂 Dajme tomu, že nekvalifikovaný gymnazista, ktorý žiadnu VŠ nevyštudoval, začne robiť v 19 rokoch a do dôchodku pôjde v 69 (pre ľahšie počítanie), bude teda robiť 50 rokov. Človek s 5-ročnou VŠ bude tým pádom robiť len 45, no za tých 45 rokov by mal mať právo pri rovnakom pracovnom úsilí a pracovnom čase na rovnaký zárobok ako ten, čo robí 50 rokov bez VŠ – pokiaľ je daná práca pre spoločnosť nevyhnutná, resp. pokiaľ spoločnosť plody danej práce vyžaduje. Deľba práce, ako som spomínal (viď aj https://www.youtube.com/watch?v=ISuR0g63h6o ). Tým pádom by mala byť cena práce tohto kvalifikovaného pracovníka vyššia o jednu devätinu (lebo o 1/9 bude kratšie robiť, takže aby si bol schopný za o 10 % kratší produktívny život zarobiť pri rovnakom úsilí rovnaké množstvo peňazí). Pokiaľ by si pýtal viac, šlo by o snahu kradnúť.
      S platovým stropom zásadne nesúhlasím. To je ako keby sa urobil zákon, koľko metrov môže najviac dohodiť oštepom atlét. Ak je taký macher, že dohodí aj 150 m, tak nech. Bolo by predsa absurdné zakazovať max. možný výkon 🙂 Stačí zabezpečiť, aby každý výkon bol hodnotený/ platený rovnakým metrom 🙂 Inak by šlo v podstate o povolenie kradnutia, akurát by sa stanovila max. možná suma, ktorú je možné ukradnúť…
      Ďalšie otázky súvisia už s polit. a finančným systémom, ktorým sa budem venovať v neskorších článkoch.

      Reply
  • 29. novembra 2016 at 14:11
    Permalink

    Clanok je fajn, ale pripad s rybami, ziadne kvoty, dopyt je po oboch druhoch, A aj B, B druh je chutnejsi, ale rybari predaju denne len iste mnozstvo ryb A a iste mnozstvo ryb B. Su proste ludia, ktori pridu, a ked uz nie su ryby druhu B, tak A si nekupia, pretoze im nechutia, ale kupia si hovadzie. Jedna rybarska spolocnost chytila pri rovnakej praci viac ryb druhu B, jej zisk bude po danom dni vacsi – mozno sa to statisticky v dalsich dnoch vyrovna, ale mozno lovia v inych reviroch a proste bude mat vzdy viac stastia. Nie je to ferove, ale nie je to amoralne. Myslim, ze stastie nie je amoralne. Dalsie kroky prerozdelovania zisku uz mozno budu amoralne, a tu vstupuje do hry dalsi dolezity faktor popri spravodlivosti a to je solidarita, ale v tejto faze ide o kategorizaciu stastia, v tom sa mi tento moment clanku zdal nepresny.

    Reply
  • Pingback: Kapitalizmus ako legalizovaný zločin - 2. diel: Vlastníctvo nie je práca - Kultúrno-politický magazín DAV/

  • 30. novembra 2016 at 20:22
    Permalink

    Ďakujem za názor.
    Pozor, o chutnosti som nič nepísal. Naopak, píšem, že vzácnosť ešte neznamená kvalitu 🙂 A navyše je chutnosť relatívny pojem, subjektívny (na rozdiel od spravodlivosti, ktorá je objektívnou záležitosťou). Dopyt môže byť po oboch druhoch, ale podstatné je, AKÝ je dopyt po tom-ktorom druhu. Tomu by sa mala v normálnom systéme prispôsobiť ponuka. Ak by len málo ľudí chcelo hojnejšiu rybu A, no tak by sa jej aj chytalo úmerne tomu menšie množstvo. Resp. by sa prebytočné, do siete ulovené ryby vyhodili naspäť do mora (rovnako ako sa napr. vracajú do mora u slušnejších spoločností delfíny či karety). Spočítalo by sa celkové množstvo rýb ulovených za daný čas a tomu by (v spravodlivom systéme) prislúchala aj cena jedného kila akýchkoľvek rýb chytených touto sieťou.
    Ak bude musieť jedna spoločnosť vrátiť do mora viac rýb, tak 1 kg rýb ulovených touto nešťastnejšou spoločnosťou by malo byť aj adekvátne tomu drahšie – pretože na jeho zaobstaranie bol potrebný väčší čas, teda viac práce. Rovnako ako ručne šité topánky sú drahšie než vyrobené poloautimatizovane 🙂 .
    Šťastie nie je amorálne, ale nespravodlivosť áno.

    Reply
    • 7. decembra 2016 at 23:50
      Permalink

      Predpokladajme, ze vzacnost koreluje v pripade ryb s chutnostou. Pretoze, ak by boli tie ryby vzacne, ale neboli chutne, ludia by si ich nekupovali napriek tomu, ze su vzacne. Ved naco by im boli ryby, ktore im nechutia. Pravda, ak si ich nechcu chovat v jazierkach alebo v akvariach. Zartujem 🙂 takze to proste pridajme k predpokladom, ze pri mojej uvahe je vzacnost priamo umerna kvalite. Moja uvaha smerovala prave k tomu, ze stastie nie je amoralne, co ste si iste vsimli a co ste v povodnom clanku nevyslovili priamo, co hodnotim ako chybu v argumentacii. Poznamenavam, ze v mojom priklade praca bola u oboch spolocnosti pri mojom predpoklade rovnaka. Ziadne ryby sa do mora vracat nebudu. Predaju sa vsetky, myslim vsak, ze to nie je dovod, aby spolocnost X, ktora ma v svojom ulovku vacsi pomer ryb A k rybam B, predavala svoje ryby o tolko drahsie (dolezity je tu menej vzacny a kvalitny druh A), aby sa jej obrat rovnal spolocnosti Y, ktora ma v svojom ulovku pomer ryb A k rybam B mensi. Rovnaky objem ryb, rovnaka praca, ine stastie. Ak by to spolocnost X urobila, ludia by najprv vykupili ryby u spolocnosti Y. A ti, na ktorych by zostal nakup u spolocnosti X (pretoze predpokladame, ze ryby sa predaju, a ziadne sa pustat do mora nebudu), by boli spolocnostou X istym sposobom okradnuti, lebo by ryby nakupovali drahsie (druh A) samozrejme. Tu do hry vstupuje spominana regulacia zvonku, ale az regresivna, nasledna. Je mnozstvo situacii, kde sa vyskytne stastie, nahoda, ktore nedokazeme ovplyvnit. Toto je len modelovy pripad, znacne deformovany pre ucely simulacie. Ale azda sme sa pochopili. Uplne vulgarizujuco, je to nieco, kvoli comu ekonomika nie je exaktnou vedou a ani nou nemoze byt. A cosi, pripodobnit moj priklad k vyrobe rucne sitych topanok je asi neadekvatne. Napokon, iste uznate, ze pri vyrobe rucne sitych topanok o stastie nejde.

      Reply
      • 18. decembra 2016 at 11:10
        Permalink

        Nie je škola ako škola, nie je žiak ako žiak, nie je šťastie ako šťastie 🙂 je rozdiel mať šťastie na lásku, zdravie či priateľov a je rozdiel vďaka šťastiu zarobiť viac než druhý, ktorý to šťastie nemal a ktorého práca nebola o nič menšia.
        Aj keby chutnosť zodpovedala vzácnosti, stále nevidím morálne podložený dôvod na to, aby tie chutnejšie boli drahšie. Je to ako u zmrzlín – aj tam sú obľúbenejšie a menej obľúbené, a predsa sú všetky za rovnakú cenu. Či jogurtová, či čokoládová, či nejaká melónová. Ak je skrátka po nejakej zmrzline menší dopyt, tak sa jej aj menej vyrobí. Čo je na tom zlé? V tomto prípade ak by bol menší dopyt po bežnejšej rybe, tak je jasné, že vylovená časť, o ktorej by sa vedelo, že prevyšuje dopyt, by sa vrátila do mora. Toto ste odbili bez argumentu vetou „Ziadne ryby sa do mora vracat nebudu.“. Ja sa pýtam – prečo?
        Ďalšia otázka: Prečo by som mal ako zákazník platiť viac za niečo len preto, že to je chutné, keď práca vynaložená na získanie daného tovaru väčšia nebola? Vidím v tom jasný konflikt s morálkou, ktorý je dôsledkom jedinej veci – snahy dostať viac, než dám, teda snahy zarobiť viac, než si zaslúžim.
        Áno, ak by som bol nútený kupovať od menej šťastnej spoločnosti, minul by som ako zákazník viac vzhľadom na zakúpený tovar – no nie vzhľadom na zakúpenú prácu. Aj preto som toho názoru, že by sa pokiaľ možno malo používať to, čo je lokálne a vyvážať sa má len to, čoho je v danej oblasti nadbytok. V takom prípade by mali všade ľudia ryby len za jednu cenu, ktorá by bola vzhľadom na prácu spravodlivá. Je pochopiteľné, že oblasť, kde je menej rýb, by bola v tomto smere chudobnejšia a naopak. To je ale tak bez ohľadu na peniaze a bez ohľadu na systém. Rovnako ako na púšti sa urodí menej plodín ako na úrodných černozemiach.

        No a taktiež som toho názoru, že ideálny by bol netrhový systém, kde by sa všetky úlovky dokopy sčítali a ceny by sa vydelil vzhľadom na celkovú prácu všetkých zúčastnených.
        V opačnom tento prístup likviduje napr. afrických farmárov a rybárov, pretože sa tam dovážajú oveľa lacnejšie produkty napr. z Európy, ktorým miestni nemajú šancu konkurovať, keďže trstinový čln nikdy neuloví za rovnaký čas toľko ako zaoceánska loď.

        A ekonomika naozaj nie je vedou, keď už tak ekonómia 🙂 Tá v podstate je, ale tá dnešná opisuje zákonitosti hospodárstva len konkrétne v dnešnom type kapitalizmu. V iných systémoch by vyzerala ekonómia úplne ináč. Je to teda veda vzťahujúca sa na niečo vymyslené človekom. Keď však človek vymyslí niečo iné, aj veda k tomu bude iná.

        Reply
  • 1. decembra 2016 at 16:51
    Permalink

    Otazka: ako sa zistuje namaha unikatnych veci?

    Napr. namalovanie obrazu Mona Lisa trvalo autorovi trebars pol roka. ALE nikto iny ho nevie namalovat (je to unikat). Je teda rovnako cenny ako akykolvek iny obraz ineho rovnako kvalitneho autora? Kde sa vezme objektivne posudenie kvality autorov (vyzadujem objektivne, lebo pisete, ze subjektivna cena je nepripustna). Pokial ja mam v pazi nejaku Monu Lisu, ale niekto iny fakt naozaj chce vlastnit original, je nemoralne, ak ja som na aukciu ochotny ponuknut za nu len 5 korun, kym on je ochotny ponuknut 5 milionov?
    a.) variacia: nevieme kolko namahy vynalozil autor obrazu

    Iny priklad: Po smrti dedka – legendarneho kovaca najdem na povale majstrovsku katanu. Ako spravny samuraj viem s lepsou katanou ovela lepsie samurajovat a v podstate som king (inymi slovami mam o tolko vacsiu prevahu nad supermi, ze v zapase 2v2 nemam protivnika). Bonus: nikto netusi, ako to dedko vyrobil, ziadny postup nenechal, je to nejaka neznama technika, nevieme kolko tu technologiu studoval alebo ci mal stastie alebo co. Ja som tu katanu nasiel. Je ta katana bezcenna? Nevynalozil som ziadnu namahu. Predsa po nej vsetci tuzia. Niektori by vymenili svoje statky za nu. Aka je jej objektivna cena?

    Reply
    • 1. decembra 2016 at 20:41
      Permalink

      Asi sa to väčšine ľuďom zdať nebude (dokonca vrát. ľavičiarov), ale čo sa týka umenia, to by malo byť len pre radosť, nie pre peniaze. Ak neveríte, položte si otázku: „Keby Da Vinci Monu Lisu nik nenamaľoval, chýbala by niekomu?“ Nie. Keby však pekár neupiekol žiadne pečivo, to by chýbalo dosť veľa ľuďom… Keby Cameron neurobil film Titanik, chýbal by niekomu? Kým ten film neexistoval, chýbalo ľuďom kadečo, boli vo svojich životoch nespokojní s množstvom vecí – ale nikto by vám nepovedal, že mu chýba nejaké filmové romatické prevedenie stroskotania Titaniku. Ja sám plánujem v budúcnu napísať knihu, no zároveň plánujem nezarobiť na nej ani cent – pretože pokiaľ by som ju nenapísal, nikomu by nechýbala. Nie je to spoločenská objednávka, práca nevyhnutná pre náš život. Treba mať na pamäti, že o čo viac práce treba vykonať o to menej máme voľného času, o to menej máme vlastného života. Umenei, šport či filozofia – to by všeto by malo byť voľnočasovou aktivitou. Každý z nás môže byť športovcom, umelcom i filozofom (aj keď nie na vysokej úrovni), ale pýtať si za to peniaze? Ja by som nemohol. No viem, že väčšina ľudí toto nepochopí, pretože ich myseľ je príliš ovplyvnená systémom, v ktorom žijeme. Najskôr by to pochopili, keby žili v nejakej malej komunite, v ktorej by každý musel niekto robiť v záujme prežitia – a neverím že by sa našiel niekto, kto by namaľoval jeden obraz, a potom sa už celé roky mal len pozerať na to, ako jeho kamaráti dennodenne makajú na poli, v lese, v manufaktúrach či kdekoľvek inde. Čím je ten vzťah osobnejší, tým ostrejšie vidí človek tú nespravodlivosť. Najlepšie je si to predstaviť medzi rodinnými príslušníkmi.

      Čo sa týka 2. prípadu – keďže ide o tvojho dedka, môže ísť de facto o tvoje súkromné dedičstvo. Je úplne jedno, či je jedinečná alebo nie. Keby sme to brali až na atómy, neexistujú na svete dve identické veci. Podstatné je, koľko práce mu dalo vyrobiť ju. A to sa dá dovtípiť (aspoň približne) – ísť za kováčom a spýtať sa, koľko práce to dá. Milióny to rozhodne nebudú 🙂 A keď už sme pri tej cennosti v zmysle praktického významu – reč je teda o úžitkovej hodnote (o tomto bude v 4. dieli článku o peniazoch) – ide iba o voľnočasovú zábavku, bez ktorej by sa nikomu nič nestalo (naopak, stať sa im môže počas tej zábavky). Z tohto pohľadu je najcennejšou vecou vzduch – ale to ešte neznamená, že má byť aj finančne najdrahší 🙂 Peniaze majú odzkradľovať vynaloženú prácu potrebnú na vytvorenie daných vecí. Nie to, ako veľmi ich chceme alebo ako veľmi sú pre naše telo či našu dušu potrebné.

      Reply
      • 1. decembra 2016 at 20:43
        Permalink

        * „Keby Da Vinci Monu Lisu nikDY nenamaľoval, …“

        Reply
        • 1. decembra 2016 at 20:48
          Permalink

          Mám tam aj ďalšie preklepy a dve chýbajúce čiarky – neprečítal som si to po sebe, klávesnica mi často mnohé znaky nenapíše, pokiaľ neklepnem dosť silno, no a chýbajúce čiarky na rozdiel od skomolených slov počítač červeným nepodtrhne 🙂 To len keby chcel niekto odvádzať pozornosť na pravopis, ktorý mám inak vysoko nadpriemerný.

          Reply
  • 7. decembra 2016 at 10:08
    Permalink

    Hume sa nemýli. Morálka je súhrn noriem ,veľmi často a s chuťou sa mení celými dejinami a je sankcionovaná verejnosťou.To o čom píšeš,Boris je mravnosť,ktorú sankcionuje svedomie. Príklad : Hitler konal morálne (v rámci spoločnosťou akceptovaných noriem) ale nekonal mravne (v súlade so svedomím). Ďalší príklad: Ak nadriadený zastrelí svojho vlastného človeka,pretože chce ujsť z boja…ten nadriadený koná morálne (v rámci vojenských noriem v boji) ale nekoná mravne (v súlade so svojim svedomím). Preto považujem otázku od von Ahmera : Ako naučiť nemorálnych ľudí morálne konať za veľmi veľmi zaujímavú,pričom byy som ju upravila do verzie :Ako zmeniť morálne normy v spoločnosti?

    Reply
    • 7. decembra 2016 at 17:19
      Permalink

      Nuž, pokiaľ sa bude chápať morálka ako niečo subjektívne a zamieňať sa so zákonmi, zvykmi, verejnou mienkou či tradíciami, nádej na lepší svet nie je možná ani len teoreticky. Zostáva ešte rozlišovať medzi tým najzákladnejším – dobrom a zlom. Ak ale niekto začne popierať aj to, nemá právo sa angažovať v uvažovaní nad lepším usporiadaním spoločnosti, keďže lepší je komparatív od dobrého – čo on popiera, resp. relativizuje. Potom môže zaniknúť aj celý DAV DVA…

      Reply
  • 7. decembra 2016 at 17:42
    Permalink

    Nehovoriac o tom, že ak by mal Hume pravdu, tak by to znamenalo, že tá istá vec môže byť zároveň morálna i nemorálna – v závislosti od toho, v akej sme spoločnosti. Čo je nonsens. Krádež alebo otroctvo nikdy nemôže byť morálne – napriek tomu, že je dnes určitá forma krádeže legalizovaná, ako bolo v minulosti aj otroctvo. V staroveku považovala väčšina ľudí otroctvo za niečo normálne – no to ešte neznamená, že to bolo aj morálne 🙂 Hume si zamieňa pojmy normálny a morálny. Súbor noriem vytvára to, čo nazývame normálnym, nie morálnym. Ak by mal Hume pravdu, nebolo by možné nijakú spoločnosť, nijaký režim kritizovať z morálneho hľadiska – pretože oni majú proste takú morálku. Napr. ustašovci. Nie, nemajú. Oni morálku nemajú – to je práve ten problém.
    Aby som sa však vrátil k pointe tohto článku: Tak či tak aj dnes sa krádež všeobecne považuje za niečo, čo je v rozpore s morálkou. Problém je len ten, že väčšina ľudí si neuvedomuje, že v kapitalizme je určitá forma krádeže umožnená. Takže kapitalizmus je v rozpore aj s dnešnou morálkou – len ľudia o tom nevedia. A preto im to treba ukázať, vysvetliť.

    Reply
  • 7. decembra 2016 at 18:06
    Permalink

    Práve naopak. 🙂 Ja osobne v tom vidím nádej. Pokiaľ teraz panujú v spoločnosti také morálne normy podľa ktorých sú krádeže určitého typu legalizované a ktoré preto spoločnosť teraz akceptuje, EXISTUJE veľmi reálna možnosť,že spoločnosť tieto morálne normy (predstavu,že určitý typ krádeže je normálny) zmení… DAV DVA stimuluje myslenie ľudí smerom,ktorý poukazuje na to,že tento určitý typ krádeže normálny,čiže akceptovateľný nie je a že súčasťou morálnych spoločenských noriem byť nemôže.Tvoje normy sú nastavené inak ako momentálne celospoločenské-praktiky kapitalizmu ti vadia a ono sa to celé už láme a zlomí aj celoplošne. Potom sa krádeže,ktoré teraz spoločnosť vníma ako legálne,stanú nelegálnymi. :). A čím viac budú vonkajšie spoločenské morálne normy (teda morálka) nastavené v súlade s vnútorným svedomím zakodovaným v každom z nás (mravnosť) tým sa jednotlivec v spoločnosti bude cítiť lepšie. A o to ide…či ?

    Reply
  • 7. decembra 2016 at 18:57
    Permalink

    Mám taký pocit, že celé toto nedorozumenie je len o slovíčkach. To, čo ja chápem pod morálnym, chápeš ty pod mravným. Ale podstatné je, že máme na mysli to isté 🙂 Každopádne bude asi lepšie argumentovať spravodlivosťou (ktorú som spomenul tiež), pretože tá je už jednoznačne objektívnou záležitosťou. A ktorá pri výmene vyprodukovaných tovarov a služieb (o tom je totiž celé hospodárstvo) znamená dostať toľko, koľko dám. Ničím subjektívnym nemožno totiž vecne argumentovať. Ani niečím, čo podlieha času alebo miestu.

    Reply
  • 7. decembra 2016 at 19:49
    Permalink

    Wikipédia : Morálka je súhrn (systém) hodnôt, noriem, cieľov a ideí, ktoré triedia konania a predpisy podľa dobra a zla.V sociológii: systém noriem, ktorý reguluje správanie ľudí, najmä ich vzájomné vzťahy.
    Morálka=morálne normy. Čiže áno…jeden čin môže byť raz morálny a raz nemorálny. Ak človek zabije človeka-odsúdia ho za vraždu. Ak vojak zabije nepriateľa-neodsúdia ho. V dvoch morálnych systémoch noriem je zabitie človeka raz legitímne a raz nie. To isté je s krádežou,ktorú popisuješ. V kapitalizme je krádež o ktorej píšeš legálna. V inom politickom zriadení by bola ilegálna. Morálne normy sme tu spomenuli preto,lebo od ich nastavení v spoločnosti závisí čo sa považuje za normálne/legálne/verejnosťou akceptované a čo za nenormálne/nelegálne/verejnosťou neakceptované. Ak dostatočne veľa verejnosti neakceptuje existujúce nastavenie morálnych noriem – dôjde k ich zmene a tým aj k zmene toho čo je považované za legálne.

    Reply
    • 8. decembra 2016 at 19:34
      Permalink

      To je práve ten problém, že táto spoločnosť je už tak amorálna a skazená, má už tak zdeformované nazeranie na svet a hodnoty, že ani nevie, čo je morálne a čo nie – a myslí si preto, že to je subjektívna záležitosť. Nuž, ak to tak naozaj je, potom nemožno z morálneho hľadiska odsúdiť naprosto nič, ani Stalinove alebo Hitlerove čistky. Pokiaľ väčšina Nemcov súhlasila s vraždením Slovanov a Židov, tak to vlastne bolo morálne.

      No tak či tak už i zo samotnej definície na Wiki vyplýva, že to až tak subjektívnou vecou nebude. Prečo? Pretože tieto hodnoty, normy a idey triedia konania a predpisy na základe DOBRA a ZLA – a tie sú už jednoznačne objektívne. Takže trvám na tom, že morálka je objektívna – ibaže ľudia o tom nevedia. A to ani filozofi, ktorí sa ňou zaoberajú a tvrdia opak.
      Morálka sa teda nepozerá na zákony či predpisy (naopak, tie sú ňou hodnotené), ani na verejnú mienku a konania z nej vyplývajúce (detto).

      Ten príklad s vraždami nie je dobrý, nie je presný, pretože ide o rôzne typy vrážd. Neni žiak ako žiak, neni škola ako škola, neni vražda ako vražda 🙂 Toto platí pri všetkom. Ja som mal na mysli presne ten istý skutok, čiže v tomto prípade rovnakú vraždu – v jednej dobe by podľa akceptovania neuniverzálnosti morálky mohla byť daná vražda morálna, v inej dobe presne taká istá vražda za rovnakých podmienok amorálna. Nemôžem si pomôcť, ale toto sa vymyká môjmu rozumu aj srdcu.

      Ak by sa napriek tomu mala morálka prispôsobovať danej dobe a danej spoločnosti, potom ju treba prestať používať (a tým pádom aj pojmy „a/morálny“) a hovoriť len o dobre a zle a v prípade prídavných mien používať takisto iba pojmy dobrý a zlý. To však nie je vždy najpresnejšie, pretože zlý môže byť aj nesprávny (napr. riešenie matem. príkladu), ale aj amorálny (čin, systém); v prípade ľudí so zlou dušou. Takže moja otázka znie: Čím to nahradiť? Mravným tiež nie. Veď sa aj hovorí – iný kraj, iný mrav. Ja mám však na mysli niečo nadčasové a nadrozmerné, univerzálne, nepodliehajúce dobe ani kraju. Zmysel pre dobro a zlo, ktorý má hlboko v duši každý z nás. Len je prekrytý hrubými nánosmi lživej propagandy súčasnej doby.

      Reply
  • 7. decembra 2016 at 20:02
    Permalink

    Ono to tak navonok pôsobí,že ide iba o slovičkárčenie 🙂 Slovné spojenie legálna krádež a nelegálna krádež sa na prvý pohľad líšia iba v dvoch písmenách,ale v skutočnosti v zmene celého politického zriadenia 🙂

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *