Recenzná štúdia vyšla v čase, keď mal DAV DVA pauzu (2023) vo vedeckom a indexovanom Filosofickom časopise, no v súčasnom extrémne rýchlo meniacom sa svete (koniec dominancie neoliberalizmu, vzostup umelej inteligencie, rozpad západnej dominancie, vzostup Číny, posilňovanie etatizmu, rozpad globálneho svetového poriadku atď.) opäť naberá na aktuálnosti, preto ho zverejňujeme aj tomto webe. Na základe tohto textu vznikla na DAV DVA aj iniciatíva programu národnej neomoderny.
„Nalézáme se v interregnu, v němž existují pouze roz
ptýlené stopy minulých pravd, pokud se nám podařilo
zabránit jejich vyhasnutí, a vedle nich tu jsou už jenom
hypotézy o možnosti budoucích pravd událostí…“ 1
Michael Hauser
Autor knihy Doba prechodu s podtitulom Tranzitívna ontológia a dielo Alaina Badioua, český filozof Michael Hauser, nadväzujúci na francúzskeho filozofa Alaina Badioua a Antonia Gramsciho 2 píše, že doba, ktorú žijeme, sa nachádza v akom si medzi-období, teda v interregne, kedy jeden systém už prestáva fungovať, no druhý ešte nie je vytvorený. To je dominantným motívom jeho najnovšej knihy.
1.
Žijeme dobu, ktorá je nazývaná rôznorodo. Jedna časť teoretikov hovorí, že postmoderna je už za nami a žijeme v hypermoderne. Iná časť tvrdí, že postmoderna ešte neskončila či dokonca, že ani nikdy nenastala, alebo že ešte nevzniklo výstižnejšie pomenovanie než postmodernizmus. V súčasnosti vznikajú tiež pomenovania ako offmoderna, altermoderna, metamoderna, remoderna, premoderna a podobné novotvary, z ktorých niektoré Hauser analyzuje.
V čom to teda vlastne žijeme? Podľa Hausera pokusy pomenovať dobu, ktorú žijeme, pripomínajú modernizmus (s, 155). 3 Následne dodáva, že postmodernizmus, ako ho poznáme (od Jamesona a Lyotarda), patrí definitívne minulosti.
Postmodernizmus sa inštitucionalizoval, no jeho historický moment pominul. Postmodernizmus zmutoval. Objavujú sa nové sociálne formy spojené s každodennými mikro-utópiami. V tejto súvislosti Hauser uvádza tiež nové teoretické koncepcie, ktoré sa snažia postihnúť fenomény konca postmodernizmu: fiduciárny realizmus (Hassan, mix postmodernizmu, modernizmu a premodernizmu), monizmus (túžba po obnovení skutočnosti v súčasnom umení) či afektívny obrat v umeleckých žánroch (napr. láska ako ironizácia dekonštrukcie). Hauser pripomína, že rastie frustrácia z post-štrukturalizmu, frustrácia z dekonštrukcie, postmodernizmus vyvoláva únavu z recyklovania predvídateľných postupov (s. 156). Duch postmodernizmu sa však podľa Hausera zachráni iba tak, že sa spoji s modernistickou vážnosťou. Únavu z veľkých rozprávaní (ktorá bola spojená so vznikom postmodernizmu) nateraz nahradila únava z malých rozprávaní a návrat k zmyslu pre dejiny a veľké príbehy súvisiace s krízou liberálnej demokracie.
V súčasnej kultúre Hauser nachádza metamodernistov, ktorí spájajú prejavy neo romantizmu s postmodernou iróniou, modernú túžbu po utópiách s nedôverou voči utópiám, skepsu z postmoderny ako túžbu po moderných hodnotách a pod. Metamoderna nie je ani moderna, ani postmoderna, je niečím novým. Iným príkladom sú premodernisti, radikálna ortodoxia (Milbank) ako prvý smer, ktorý sa posunul za hranice postmodernizmu.
Reprezentujú ho autori, ktorí prevraca jú modernistickú predstavu pokroku, pretože modernizmus podľa nich smeruje k nihilizmu a postmodernizmus je dovŕšením jeho nihilistických tendencií. Premodernizmus vychádza z kritiky postmodernizmu, no zároveň zachováva niektoré postmodernistické tendencie, ako je napríklad nenásilné usporiadanie vzťahov.
Alan Kirby zase píše o prejavoch digimodernizmu – pripomína napríklad vznik autorstva na Wikipédii. Kirby však upozorňuje na to, že toto autorstvo nie je kolektívne, nakoľko je anonymné a zašifrované, preto nevytvára spoločenský znak a hlavne nie je aktívne, nakoľko musí rešpektovať vopred hierarchicky vymedzené parametre.
Hauser uvádza aj koncept súostrovia od Bourriauda – projekt alter modernizmu, ktorý charakterizuje mnohosť temporalít, komplexita a chaos(s. 167). Pojem nie je adekvátny ani modernistickým, ani postmodernistickým prvkom a je založený na pretvárajúcom zjednocovaní. Všetky tieto fenomény podľa Hausera spája princíp ani-ani – teda ani modernizmus, ani postmodernizmus.
Nezabúda ani na Lipovetského koncept hypermodernizmu (s. 177) a uvádza aj ďalšie koncepcie… Čo podľa Hausera chýba k vzniku nového jednotiaceho štýlu? Je to VEĽKÁ UDALOSŤ, ktorá môže vytvoriť novú zjednocujúcu predstavu a ktorá zároveň objektívne „označí“ stav po zániku postmodernizmu.
2.
Termín interregnum pochádza z latinského inter (medzi) a regnum (vláda), teda obdobie, kedy pôvodný mandát k vládnutiu už zanikol, ale ešte nestihol vzniknúť nový. Termín interregnum do kontextu – na ktorý Hauser nadväzuje a zároveň ho redefinuje – obdobia medzi zánikom kapitalizmu a vznikom nového spoločenského systému zaviedol Antonio Gramsci vo svojej špecifickej filozofii dejín, 4 ktorá v istom zmysle posúva marxizmus do nových kontextov.
Hauser argumentuje, že Gramsciho formulácia interregna jeprekonaná, nakoľko termín interregnum situuje dovnútra sekvencie komunistickej idey, preto si pomáha vo svojej analýze Badiouom, podľa ktorého sa nachádzame v situácii, ktorá vznikla po skončení tejto sekvencie, teda už nie je vo vnútri sekvencie, ale mimo nej (s. 21). Hauser sa pýta:
Ak chceme vymedziť súčasnú dobu ako prechod od kapitalizmu ku komunizmu, čo ale znamená komunizmus? S odvolaním na Badioua hovorí, že sa vedie zápas o samotný význam tohto slova, nakoľko mu politicky angažovaní ideológovia dávajú kriminálny podtón. Preto musí získať nový významový potenciál. Hauser tvrdo odsudzuje porovnávanie nemeckého nacizmu s komunizmom, a to na základe citácii z Ústavy ZSSR (s. 40), ktoré porovnáva „s nacistickými ‚norimberskými zákony‘ z roku 1935, tedy ze stejné doby jako sovětská ústava“ (s. 40). Zároveň si však uvedomuje praktické zlyhanie pokusu o socializmus v 20. storočí – zapríčine né jeho platónskym rozmerom (s. 64 a 65).
Ak chceme vymedziť súčasnú dobu ako prechod od kapitalizmu ku komunizmu, čo ale znamená komunizmus? S odvolaním na Badioua hovorí, že sa vedie zápas o samotný význam tohto slova, nakoľko mu politicky angažovaní ideológovia dávajú kriminálny podtón. Preto musí získať nový významový potenciál. Hauser tvrdo odsudzuje porovnávanie nemeckého nacizmu s komunizmom, a to na základe citácii z Ústavy ZSSR (s. 40), ktoré porovnáva „s nacistickými ‚norimberskými zákony‘ z roku 1935, tedy ze stejné doby jako sovětská ústava“ (s. 40). Zároveň si však uvedomuje praktické zlyhanie pokusu o socializmus v 20. storočí – zapríčinené jeho platónskym rozmerom (s. 64 a 65).
Kým v súčasnosti sa jedinec nachádza v mnohorozmernom priestore radikál ne diskontinuitných skutočností (s. 33), komunistická idea vyjadruje podľa Hausera možnosť spoločnosti, ktorej spoločenská organizácia nie je určená triednymi pozíciami, ale utvára princíp základnej rovnosti medzi ľuďmi (táto rovnosť nie je rovnosť všetkých vo všetkom, ale rovnosť medzi ľuďmi v sociálnom a mocenskom usporiadaní spoločnosti, ktorá zavádza rovné podmienky pre ekonomický, vedecký a kultúrny rozvoj každého člena spoločnosti a v tomto rozvoji ho aj podporuje).
Hauser pripomína, že rovnosť v podobe občianskej rovnosti je zakotvená vo všetkých demokratických ústavách, ktoré spravidla obsahujú zásadu jej rozšírenia do ďalších sfér v podobe sociálnych a ekonomických práv (s. 33), a preto formuluje odvážnu myšlienku – komunizmus je naplnením egalitárneho ducha demokratických ústav. V kontexte analýzy slova komunizmus uvádza tiež konferenciu „Idea komunizmu“,5 kde sa Badiou, Žižek, Hardt, Negri, Toscano, Vattimo, Ranciére a ďalší zhodli na tom, že idey komunizmu treba vrátiť jej pozitívny význam.
Ide o ideu komunizmu ako o návrat k veľkému rozprávaniu, ako hypotetickú možnosť, že možno prekonať kapitalistické vykorisťovanie a privatizačné postupy ideou všeobecne zdieľaných statkov (commons) (s. 158). Podľa Žižeka môže komunizmus zvíťaziť aj na základe dôsledkov pandémie, a to prostredníctvom presadenia egoistického záujmu prežitia civilizácie (s. 158). Postmoderný pojem jedinečnosti sa tak postupne pretvára do kolektívnych identít (trieda, národ, ľud, lokálna komunita).
Hauser používa ideu komunizmu ako bod, v ktorom začala nová éra uskutočňovania egalitárnej, tzn. netriednej spoločnosti (koniec interregna a začiatok dejín). Na základe viacerých rozhovorov 6 je možno jeho ideál definovať ako mix decentralizovaného komunizmu (o ktorom píše aj filozof Buber 7 ) a kybersocializmu podľa Cockshotta a Cottrella. 8
Sama recenzovaná kniha však detailnú analýzu tohto modelu neobsahuje. Hauser iba polemizuje s fukuyamovskou tézou konca dejín ako víťazstva liberálnej demokracie a pýta sa, prečo by nebolo možno uprednostniť ideu komunizmu pred liberálnou demokraciou. Opiera sa pritom o Badiouovu tézu, podľa ktorej je egalitárna spoločnosť možná. Slovo komunizmus Hauser s od volaním na Badioua, Hardta a Negriho asociuje s pojmom communis, teda všeobecne zdieľané statky. 9
3.
Hauser svojou knihou pripomína, že sa emancipačný potenciál revolt z roku 1968 transformoval do kapitalizmu a jeho následky sa prejavili v novom impulze pre kapitalizmus v podobe ekonomického neoliberalizmu (v prvej etape privatizácia a deregulácia, v druhej prijatie princípu obety) a kultúrneho postmodernizmu (kultúrny relativizmus, radikálna pluralita, dekonštrukcia, princíp neurčitosti, glorifikovanie inakosti, absencia hodnôt, ideí, vízií…). Podľa Hausera postmodernizmus začína niekedy v rokoch šesťdesiatych, avšak kultúrnou dominantnou sa stáva v rokoch osemdesiatych a slabne, teda prestáva byť dominantným okolo roku 2000.
V rozsiahlej časti recenzovanej knihy sa Hauser venuje termínu neoliberalizmu, ktorý definuje nielen ako technológiu vlády, ale aj ako všeobecný štýl myslenia, analýzy a predstavivosti. Podľa Hayeka ho charakterizujú také utopizujúce aktivity, ako je napríklad viera v anti-autoritársky mechanizmus neviditeľnej ruky trhu, ktorá povedie k celospoločenskému bohatstvu. Tento neoliberalizmus nepostupuje ako kalvinistický kapitalizmus, ktorý sa vyznačoval závažnými príkazmi a vyzýval k pracovitosti a skromnosti (Weber), teda nevytvára veľký príbeh ako zdroj svojej legitimity; postačuje mu utopická predstava nepríkazovej ne-autoritárnej spoločnosti voľného trhu (s. 91). Súčasťou neoliberálneho sveta je situačná determinácia – človek sa nachádza v situácii, ktorá ho núti prijať určité identity bez toho, aby existoval autoritatívny príkaz.
Postmodernizmus Hauser chápe ako kultúru interregna. V kontexte filozofie dejín píše o dvoch periódach neoliberalizmu a postmodernizmu – epicyklickej (1989 až 2000, 2008) a eliptickej (transformácia neoliberalizmu a postmodernizmu do nových podôb). Zdôrazňuje, že liberalizmus v sebe obsahuje egalitárne motívy, čo sme mohli vidieť nielen u Thatcherovej, ale napríklad aj pri československej kupónovej privatizácii, kedy sa vytváral dojem, že zo vzniku súkromno-vlastníckej spoločnosti budú mať v celku prospech všetci jej členovia, teda že sa jedná v podstate o kolektívny záujem.
Popri tejto transformácii vznikajú ďalšie nové motívy: mutácie kapitalizmu v oblastiach umenia (radikálny realizmus) a ortodoxného náboženstva (Milbankova koncepcia kresťanstva), islamský štát (utopizmus chalifátu ako myšlienka teokratickej vlády mixnutá takými postmodernými prvkami, ako sú propagačné videá so zmesou sadistického násilia a videohier), metapopulizmus (postmoderné prvky v ideológii Ruska mixujúcej rôznorodé prvky; Macronov populizmus ako mix liberálnej demokracie a symboliky Francúzskej revolúcie) a taktiež návrat k radikálnemu komunitarizmu v podobe rôznorodých mutácií – od identitárnych hnutí (etnocentrizmu) cez islamský štát až po rôznorodé alternatívne hnutia mixujúce rôzne druhy prvkov: od ezoteriky cez priamu demokraciu až po stavovský štát.
Hauser podrobne analyzuje hodnotové postoje identitárneho hnutia či tzv. altright a ich hnev na generáciu roku 1968. Aj v hnutí alt-right nachádza prvky postmodernizmu. Špeciálne sa venuje podrobnej analýze De Benoistovho radikálne demokratického komunitarizmu ako jednej z alternatív, ktoré sa stavia voči liberálnemu univerzalizmu a kozmopolitizmu (s, 191).
Podrobuje precíznej kritike aj radikálne identitárne hnutia (Willinger) a ich ideológiu ako projekty vzniknuté v eliptickej perióde. Pripomína, že mnohé z týchto hnutí sú nedefinovateľné, teda nie sú a zároveň aj sú napr. pravicové, ľavicové, ekologické, konzervatívne, demokratické atď. Poskytujú širokú škálu mutácii postmoderných vzorcov.
Hauser sa zaoberá tiež tzv. metapopulizmom, ktorý nachádza v ideológii súčasnej Ruskej federácie (pravoslávie, keynesiánstvo, socializmus, konzervativizmus, neoliberalizmus, militarizmus), čo taktiež považuje za prejav postmodernizmu. V tejto súvislosti konštatuje, že postmodernizmus má promiskuitný charakter – mení vzorce a horizonty po vyhasnutí pôvodných emancipačných a modernistických periférnych vzorcov (s. 232). Konštatuje tiež, že sa v súčasnej fáze interregna objavuje neprehľadné množstvo najrôznejších umeleckých tendencií. Preto nemožno vytvoriť ich systematický prehľad (s. 202).
Medzi súčasné umelecké smery Hauser zaraďuje remodernizmus a stuckizmus (spontánne medzinárodné ne-hnutie; maľba ako proces, ako duchovné sebapoznanie; inšpirácia pôvodnými modernistami; obnova umeleckého zmyslu pre celok) a tiež radikálny realizmus (odmietnutie postmodernistickej kontextuality; zameranie proti umeniu autenticity individuálnej skúsenosti; autonómnosť umeleckej formy; dielo sa znova stáva zmyslom a je v dialektickom vzťahu so spoločenskou skutočnosťou) (s. 207), ku ktorému sa sám hlási. Cieľom radikálneho realizmu je naplnenie umenia v jeho pravdivosti, zrozumiteľnosti, vznešenosti, tak aby zasiahlo tak vzdelaného, ako aj nevzdelaného človeka.
4.
Veľká časť knihy je venovaná filozofovi Badiouovi. Budúcou dobou je – ako odpoveď na interregnum (v rámci periodizácie filozofie dejín) – hypotetická komunistická spoločnosť (s. 242). Týmto pohľadom na budúcnosť sa Badiou odlišuje napr. od Derridu a ostatných teoretikov, podľa ktorých všetko postmodernizmom končí. Z perspektívy Badiouvej periodizácie je postmoderna iba začiatok nového intervalu.
Podľa Badiouovej ontológie, ktorá vychádza z matematiky (s. 245), nemôžeme poznať počiatočný stav vecí (s. 286). Zároveň podľa Badiouovej filozofie možno z každého stavu odvodiť nové dôsledky, teda aj možnosť obnovenia vyšších ideí, pravdy. Snívanie nám podľa Badioua bráni prepadnúť nihilistickej myšlienke, že budúcnosť neexistuje.
Hauser sa od Badioua líši vytváraním koncepcie interregna, ktorá sa zaoberá tak rovinou kultúrnou (postmodernizmus), ako aj socioekonomickou (neoliberalizmus) a napokon politickou (liberálna demokracia).10 Pre Badioua je interregnum interval, ktorý sa týka politických dejín (koniec pokusov o uskutočnenie netriednej spoločnosti, pričom nové pokusy ešte nezačali).
Na základe tohto predpokladu Badiou vypracováva koncepciu, v ktorej analyzuje, ako sa politické dianie prejavuje v umení, láske a vede. Avšak Badiou, na rozdiel od Hausera, nereflektuje bližšie tendencie súčasného umenia a za pravdivostné vzory dosadzuje umelcov minulých epoch (napr. Picassa), alebo dokonca naznačuje, že pravdivostné vzory ani neexistujú.
Odpovedí na interregnum je ujať sa idey. Záver recenzovanej knihy vyznieva optimisticky, lebo Hauser sa hlási k Badiouovej definícií šťastia: „Podle Badioua štěstí člověka spočívá v nalezení pravé míry ve variacích různých logik, kterou pak sdílí s určitým kolektivem, s druhým nebo sám se sebou. Tuto pravou míru nám po skytuje měřítko nezměrného, jímž je poměřován svět interregna. Všechno štěstí je konečná slast z nekonečného…“ (s. 347)
Veľkolepé filozofické finále knihy o Badiouovej filozofii ukazuje Hausera ako najkompetentnejšieho odborníka na pred loženú tému. Hlavným prínosom knihy je však predovšetkým Badiouova aktualizácia v kontexte komparácie jeho teórie so súčasnými tendenciami v umení, filozofii, vede a politike.
PhDr. Lukáš Perný, PhD.,
autor je kulturológ a filozof,
vyšlo vo Filosofickom časopise v roku 2023
POZNÁMKY
1 Hauser, M., Doba přechodu. Tranzitivní ontologie a dílo Alaina Badioua. Praha, Filosofia 2021,s. 237.
2 Ale aj na ďalších teoretikov ako Fredric Jameson, Raymond Williams, Pierre Macherey, Ihab Hassan, Slavoj Žižek a mnohí ďalší.
3 Všetky stránkové odkazy v zátvorkách v texte sa vzťahujú k recenzovanej publikácii.
4 Pozri bližšie: Perný, L., Stále aktuálny vizionár Antonio Gramsci. Studia Politica Slovaca, 8, 2015,
č. 1. Dostupné na: https://www.sav.sk/journals/uploads/05101102SPS_1_2015_L%20Perny.pdf;
[cit. 18. 8. 2023].
5 „On the Idea of Communism“. Birkbeck Institute for the Humanities, London, 13–15 March 2009.
6 Porovnaj: Dinka, P., Láska k moci a moc lásky. Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2017; Dinka, P. – Hauser, M., Sociálny štát je žiaľ už minulosťou. Slovenské národné noviny, 27, 23. 6. 2012, s. 6; Perný, L. – Hauser, M., Utópia ako filozofický argument. DAV DVA – kultúrno-politický magazín, 2019. Dostupné na: https://davdva.sk/utopia-ako-filozoficky-argument-v-meniacom-sa-svete-rozhovor-s-ceskym-filozofom-michaelom-hauserom-o-projekciach–idealnych-spolocnosti/; [cit. 26. 6. 2023].
7 Perný, L., Buberov komunitaristický manifest (Buber Martin: Cesty do Utópie). Recenze. Literárny týždenník, 34, 2021,dvojčíslo 15–16.
8 Cockshott, W. P. – Cottrell, A. F., Towards a New Socialism. Nottingham, England, Spokesman Books 1993.
9 „Badiou a řada výše uvedených teoretiků používá přes všechny negativní asociace pojem komunismus, který naznačuje, že dominantním socioekonomickým principem má být to, co je ‚communis‘, tedy že tento princip bude mít formu společného sdílení, jako jsou např. ‚obecně sdílené statky‘ (commons) dle návrhu Hardta a Negriho. Princip rovnosti tak získává konkrétnější socioekonomickou podobu, o níž je zapotřebí dále diskutovat…“ Hauser, M., Doba přechodu. Tranzitivní ontologie a dílo Alaina Badioua, c.d., s. 46. Pre zaujímavosť, podobne chápe komunizmus aj konzervatívny katolícky anti-globalistický mysliteľ Friedrich Romig, ktorý s odvolaním na Zieglera píše, že komunizmus skrýva tajný zmysel predpony con (s) a Munus (činnosť, konanie, úloha) spojený s výkonom, službou pre spoločnosť, povinnosťou voči úradu, ba dokonca až smrteľnou obetou pre vyšší zmysel. V tejto súvislosti hovorí o obetnej spoločnosti communio. V obete spočíva vnútorná podstata komúny, podstata society. Spoločný majetok
v tomto kontexte považuje za spodnú hranicu tejto vízie, za ktorou sa skrýva niečo vyššie. Pozri bližšie: Romig, F., Práva národa. Prel. P. Kubica. Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2008 . Edícia Pohľady za horizont, zv. 5
10 Porovnaj aj: Hauser, M. – Ort, J. – Feinberg, J. G., Politika jednoty ve světě proměn. Praha, Filosofia 2021.
POZRI AJ SÚVISIACE:
- Český filozof Michael Hauser: Vlastenectvím proti nacionalismu
- Špeciálne pre ROČENKU DAV DVA, ukážka z Hauserovej knihy Doba prechodu
- Kritika liberálnej demokracie. Popredný český ľavicový filozof Michael Hauser uvádza ukážky zo svojej knihy Metapopulistická demokracie pre DAV DVA, vydávame na pokračovanie (časť 1)
- Derrida a dvanáct morů. Kritika liberálnej demokracie, druhá časť ukážky z knihy filozofa Michaela Hausera pre DAV DVA
- Závoj transcendentální iluze. Havel a politika morálních hodnot. Tretia časť ukážky z knihy filozofa Michaela Hausera pre DAV DVA
- Iluze vrcholí a závoj se trhá. Štvrtá časť ukážky z knihy filozofa Michaela Hausera pre DAV DVA
- O konci filozofie, sociálnom štáte, kybersocializme a Žižekovi. Pavol Dinka v rozhovore s Michaelom Hauserom
Recenzia je napísaná dobre v tom zmysle, že mám predstavu o čom všetkom Hauser vo svojej knihe „Doba Prechodu“ píše.
Už úvodný citát z knihy Hausera o rozptýlených stopách minulých právd, ktoré ešte nevyhasli a vedľa nich sú už len samé hypotézy o možnosti budúcich „právdudálostí“ vystihuje ducha práce.
Navodzuje to predstavu, že skutočnosť je sledom udalostí a pravdy o rozptýlených udalostiach je možné udržať len ich uchovávaním v pamäti, pretože iný základ nemajú.
Lenže sú tu aj pravdy, ktoré sú ponorené v toku udalostí a dlhé obdobie ostávajú tými istými pravdami. Zabúdanie na základy toku udalostí obyčajne vedie k strate historického pohľadu na skutočnosť, k strate pravdy o ktorú sa daná skutočnosť opiera.
Skutočnosť zbavená jej historickej určenosti sa nedrží pravdy základu a preto sa nutne rozpadá len pravdy jednotlivých udalostí a následne sa pohybuje podľa toho, na ktoré udalostí si tí, ktorí sú pri moci pamätajú a ktoré odmietajú.
Ak by Tvoja recenzia nebola len sumárom toho, čo autor vo svojej práci písal, tak si sa mohol sem tam zastaviť pri niektorých tvrdeniach.
Napríklad tvrdenie, že „Kým v súčasnosti sa jedinec nachádza v mnohorozmernom priestore radikálne diskontinuitných skutočností (s. 33)“ je zvláštne v tom, že napriek uvedenej „radikálne diskontinuitných skutočností“ sa u nás nachádza okolo 900 občanov v rovnakej skutočnosti, totižto v biede.
O niečo nižšie ma zaujalo Hauserove tvrdenie, že „rovnosť v podobe občianskej rovnosti je zakotvená vo všetkých demokratických ústavách, ktoré spravidla obsahujú zásadu jej rozšírenia do ďalších sfér v podobe sociálnych a ekonomických práv (s. 33)“.
Ak by uvedené tvrdenie bolo pravdivé, potom by demokratická ústava nemohla súčasne s rovnosťou formulovať právo na súkromné vlastníctvo, ktoré je základom ekonomickej nerovnosti. Ústavnú rovnosť občanov nie je možné rozšíriť do sféry súkromno-vlastníckej ekonómie. Následná poznámka, že Hauser formuluje odvážnu myšlienku – „komunizmus je naplnením egalitárneho ducha demokratických ústav“ je značne nepresná.
Je síce pravda, že Marxova idea komunizmu sa opiera o rovnosť indivíduí, ale určite nie o ducha buržoáznych demokratických ústav, ktoré poznajú len rovných občanov, vyabstrahovaných z nerovných indivíduí, žijúcich v nerovných sociálno-ekonomických pomeroch.
Súhlasím s Vami v tom, že redukcia skutočnosti len na sled „udalostí“ a pamäť o nich môže viesť k strate hlbších, štrukturálnych a historicky ukotvených právd. Práve toto napätie medzi „udalostným“ a „štrukturálnym“ chápaním pravdy je podľa mňa jedným z implicitných problémov, ktoré Hauser otvára – hoci nie vždy ich explicitne rieši.
K Vašej poznámke o „radikálne diskontinuitných skutočnostiach“: myslím, že tu Hauser skôr pomenúva skúsenosť vedomia v neskorom kapitalizme než objektívny stav spoločnosti ako takej. Inými slovami, ide o fragmentáciu perspektívy, nie nevyhnutne o úplnú diskontinuitu materiálnych podmienok – čo by mohlo vysvetľovať aj Vami spomínaný paradox pretrvávajúcej sociálnej nerovnosti.
Pokiaľ ide o otázku rovnosti a súkromného vlastníctva, tu sa dotýkate kľúčového problému modernej politickej filozofie. Máte pravdu, že medzi formálnou (občianskou) rovnosťou a materiálnou nerovnosťou existuje napätie. Domnievam sa však, že Hauserova formulácia o „egalitárnom duchu ústav“ smeruje skôr k normatívnemu potenciálu týchto dokumentov než k ich reálnemu naplneniu v rámci existujúcich ekonomických vzťahov.
Podobne aj tézu o komunizme by som čítal skôr ako provokatívny filozofický gestus než doslovné tvrdenie o kontinuitnom vzťahu medzi Marxom a buržoáznym konštitucionalizmom.
Vaša pripomienka, že recenzia mohla ísť viac do hĺbky a kriticky sa zastaviť pri jednotlivých tvrdeniach, je úplne oprávnená. Možno je to priestor pre pokračovanie diskusie – alebo aj pre ďalší text, ktorý by tieto rozpory rozvinul podrobnejšie.
Ešte raz vďaka za kvalitný príspevok – presne tento typ diskusie posúva čítanie textu ďalej.
Text Lukáša Perného je nepochybne ambiciózny a snaží sa zachytiť komplexnosť súčasnosti prostredníctvom pojmu „interregna“,.
Základná téza, že žijeme v „medziobdobí“, kde „jeden systém už prestáva fungovať a druhý ešte nevznikol“ , pôsobí intuitívne presvedčivo, no zároveň je až príliš všeobecná. Podobné diagnózy sa opakujú v rôznych historických obdobiach – od kríz modernity až po koniec studenej vojny – a často slúžia skôr ako rétorický rámec než ako analyticky presný nástroj. Inými slovami, „doba prechodu“ môže byť menej opisom reality a viac projekciou neistoty.
Problém vidím aj v tom, že text kumuluje množstvo konceptov (postmoderna, metamoderna, hypermoderna, digimoderna atď.), vytvára dojem, že samotná pluralita pojmov je dôkazom prechodnosti.
Ďalšia vec je práca s postmodernou. Na jednej strane sa tvrdí, že „postmodernizmus patrí minulosti“, no zároveň sa ukazuje, že jeho logika pretrváva v rôznych mutáciách – od metapopulizmu po identitárne hnutia . Nejde teda skôr o transformáciu než o koniec?
Postmoderná kritika veľkých príbehov – na ktorú sa text opakovane odvoláva – by mala viesť k opatrnosti voči univerzálnym projektom.
Text pôsobí miestami ako syntéza rôznych filozofických vplyvov (Badiou, Gramsci, Jameson).
Celkovo ide o podnetný text, ktorý otvára dôležité otázky.
Silná téza – pocit prechodu dnes cíti asi každý, ale málokto ho dokáže takto pomenovať.
Otázka: ide skôr o civilizačný zlom alebo len o cyklickú krízu systému? Zaujímavé by bolo porovnanie s inými historickými prechodnými obdobiami – napr. začiatok 20. storočia. Text pôsobí ako výzva na reflexiu – nie len opis situácie, ale aj hľadanie smerovania. Presne tento typ článkov chýba vo verejnom priestore – menej správ, viac interpretácie.
Perného rozsiahla recenzná štúdia pôsobí ako intelektuálna mapa jedného z najambicióznejších pokusov o pomenovanie súčasnosti: Hauserovej Doby prechodu. Text je hutný, nabitý odkazmi na Badioua, Gramsciho, Jamesona, Lipovetského či Kirbyho, a zároveň sa snaží udržať čitateľa v obraze o tom, prečo je Hauserova diagnóza „interregna“ taká lákavá pre dnešný svet.
Najsilnejšia stránka článku je jeho schopnosť ukázať, že Hauserova kniha nie je len filozofickým experimentom, ale pokusom o syntézu troch veľkých rovín: kultúrnej (postmodernizmus), socioekonomickej (neoliberalizmus) a politickej (liberálna demokracia). Perný zdôrazňuje, že Hauser nechápe postmodernu ako uzavretú epochu, ale ako kultúru medzičasov, v ktorej sa miešajú fragmenty minulých ideí s náznakmi nových.
Zároveň však text odhaľuje aj slabiny tohto projektu. Hauserova orientácia na „veľkú udalosť“, ktorá má ukončiť interregnum, pôsobí ako návrat k starému modernistickému reflexu: čakať na moment, ktorý všetko zjednotí. Perný to síce interpretuje ako legitímnu filozofickú ambíciu, no implicitne ukazuje, že takáto túžba môže byť rovnako problematická ako únava z postmoderných fragmentov, proti ktorej sa obracia.
Zaujímavé je aj to, ako text pracuje s pojmom komunizmu. Perný dôsledne referuje Hauserovu snahu „očistiť“ tento pojem od historických nánosov a vrátiť mu význam egalitárnej spoločenskej organizácie. Nejde o politickú agitáciu, ale o filozofickú rekonštrukciu — a článok to jasne komunikuje. Zároveň však ukazuje, že Hauserov projekt zostáva skôr hypotézou než konkrétnym návrhom: jeho predstava budúcej spoločnosti je skôr rámcom než modelom.
Článok je miestami extrémne hustý, čo je dôsledok toho, že sa snaží zhustiť 350-stranovú knihu do jedného textu. No práve táto hustota je jeho charakteristickým znakom: Perný nechce len informovať, ale preniesť čitateľa do priestoru, kde sa filozofia, politika a kultúra prelínajú v jednom veľkom zápase o pomenovanie súčasnosti.
Celkovo ide o text, ktorý funguje ako sprievodca po Hauserovej teórii, ale zároveň aj ako jej implicitná kritika. Ukazuje, že „doba prechodu“ nie je len akademický koncept, ale spôsob, ako rozmýšľať o svete, ktorý stratil staré istoty a nové ešte nevytvoril. A či už s Hauserom súhlasíme alebo nie, Pernýho článok robí jednu vec veľmi dobre: núti čitateľa premýšľať o tom, v akom type epochy vlastne žijeme.
Perného text je monumentálny – rozsahom, ambíciou aj množstvom citácií. V skutočnosti ide o dva texty v jednom: jednak o detailnú literárno-historickú štúdiu Mihálikovho diela, jednak o polemiku so súčasným kultúrnym prostredím, ktoré podľa autora básnika marginalizuje. Táto dvojkoľajnosť je pre článok typická: je to odborný exkurz aj kultúrno-politický manifest.
Najsilnejšia stránka článku je jeho snaha vrátiť Mihálika do centra literárneho kánonu. Perný zhromažďuje obrovské množstvo dobových hodnotení, kritík, encyklopedických hesiel a literárnych analýz, aby ukázal, že Mihálik nebol len „básnik normalizácie“, ale tvorca s mimoriadnym technickým talentom, širokým záberom a schopnosťou syntetizovať tradíciu od Hviezdoslava po avantgardu. V tomto ohľade text pôsobí ako rehabilitačný projekt – a robí to dôsledne.
Zároveň však článok nesie výrazný polemický náboj. Perný ostro kritizuje súčasné akademické prístupy, ktoré podľa neho Mihálika „prepisujú“, „rekonštruujú“ alebo ideologicky filtrujú. Najmä pasáže o Martinovi Navrátilovi sú otvorene konfrontačné a text sa tu mení z literárnej analýzy na kultúrno-politický spor. Čitateľovi to dáva jasný signál: nejde len o poéziu, ale o boj o interpretáciu kultúrneho dedičstva.
Článok je extrémne hutný – až do takej miery, že pôsobí ako kompendium. Prechádza celou Mihálikovou tvorbou, od debutu Anjeli cez Plebejskú košeľu, Spievajúce srdce, Tŕpky, Vzbúreného Jóba, Appassionatu až po neskoré zbierky. Perný zhromažďuje desiatky hodnotení od Matušku, Šmatláka, Pišúta, Rosenbauma či Hamadu a vytvára tak panoramatický obraz básnika, ktorý bol v rôznych obdobiach interpretovaný úplne odlišne.
Najzaujímavejšie je, že text ukazuje Mihálika ako básnika paradoxov: spirituálneho aj materialistického, erotického aj občianskeho, moderného aj tradičného, angažovaného aj introspektívneho. Práve Appassionata je tu predstavená ako syntéza – dielo, v ktorom sa stretáva vášeň, filozofia, technická virtuozita aj existenciálna reflexia.
Článok však nie je len literárna štúdia. Je to aj výpoveď o tom, ako sa na Slovensku pracuje s kultúrnou pamäťou: selektívne, ideologicky, často s tendenciou vymazávať celé osobnosti pre ich politické pôsobenie. Perný sa proti tomu ostro stavia a Mihálika používa ako príklad širšieho problému.
Celkovo ide o text, ktorý je náročný, ale hodnotný. Je to pokus o komplexnú rehabilitáciu básnika, ktorý bol dlhé roky odsúvaný na okraj. A zároveň je to výzva – aby sme sa na slovenskú literatúru pozerali menej cez ideologické filtre a viac cez jej estetickú a historickú hodnotu.