Lucia Hubinská

Keď Matej Gašparovič v článku pre Štandard koncom roka 2023 odhalil “plejádu” Američanmi financovaných mimovládnych organizácií a ich agendy na Slovensku, neboli to samotné odhalenia, ktoré boli ma šokovali, tie boli už dávne jasné, bola to vzácna trhlina v opevnenom múre mlčania, ktorá sa mi zdala podstatnejšia. Totiž vieme to, ale nič s tým nerobíme.

Liberalizmus dnes nie je tým, čím mohol byť. A už vôbec nie je socializmom. Liberalizmus mal zastávať slobodou prejavu, no v skutočnosti ju dnes potláča najviac zo všetkých. Liberalizmus mal kedysi podporovať demokraciu, no dnes ju vníma len ako mechanizmus na presadzovanie vlastných dogiem. Čo je toto, ak nie nový druh autoritárstva? Ak extrémizmus spočíva v potláčaní nepohodlných hlasov a v monopolizácii pravdy, potom sa dnešný liberalizmus nelíši od žiadneho extrému tak, ako by si jeho zástancovia chceli myslieť.

Nedávny článok denníka The Guardian o Slovensku, napísaný slovenskou novinárkou Monikou Kompaníkovou, si zaslúži pozornosť nielen pre svoj obsah, ale aj pre svoje širšie existenciálne východiská. Hlavná irónia spočíva v disonancii medzi deklarovaným záujmom západných médií o Slovensko a hmatateľným nezáujmom ich čitateľov. Keď sa ma Londýnčan spýta odkiaľ som, pri zmienke o Slovensku – krajine, ktorej hlavné mesto Bratislava uniká jeho mentálnej mape – dostanem len prázdny pohľad. A tak sa musíme pýtať ako úprimný je záujem médií ako The Guardian o Slovensko, keď naše domáce záležitosti formulujú ako „naliehavé“ alebo „relevantné“ pre britské publikum. Briti o Slovensku vedia pramálo a za desaťročie strávené v tejto krajine mám podozrenie, že ani viac vedieť nechcú. Na čo teda tento článok poukazuje je performatívna povaha „záujmu“ západných médií o menšie štáty. Pri takomto spravodajstve nejde ani tak o objasňovanie skutočností, ako skôr o premietanie predpojatých a účelových naratívov priemernému čitateľovi.

PÁR POZNÁMOK K PIATKOVÝM PROTESTOM PROTI VLÁDE Protest v Bratislave sa začal vyhlásením, ktoré ma okamžite alarmovalo: “Prežívame vojnu na európskom kontinente.“ To naozaj hovorí veľa o tom, ako hlboko eurocentrické je naše myslenie. Je to dokonalý príklad toho,… Čítať viac

Vždy sme vo všetkom najhorší – aspoň tomu máme veriť. Západ je vraj vzorom, ktorého sa musíme bezpodmienečne pridŕžať. Slovensko, nemá mať vlastnú hodnotu, len prázdnu túžbu patriť tam, kde je údajne „lepšie“. Ale čo na tom, že v USA ľudia jasajú nad vraždou riaditeľa súkromnej zdravotnej poisťovne, ktorého vnímali ako symbol systému, ktorý im odopiera základné ľudské právo na zdravotnú starostlivosť?

Za posledných dvadsaťpäť rokov, od hospodárskeho poklesu začiatkom roka 2000, cez veľkú recesiu až po COVID 19, sa globálne prostredie vyznačovalo stupňujúcou sa hospodárskou nestabilitou a rozsiahlymi politickými nepokojmi. Počas tohto turbulentného obdobia široko definovaná „ľavica“ čoraz viac odhaľovala svoje obmedzenia, buď nebola schopná presvedčivo predstaviť životaschopné alternatívy k trhovo orientovanému vládnutiu, alebo sa aktívne podieľala na udržiavaní prevládajúceho poriadku.

Včera vydala stránka Hoaxy a Podvody “prelomový” nález z dielne ich “investigatívy”: alternatívny kanál TV OTV je ruská propaganda Že predstavitelia tohto média sa netaja tým, že v minulosti navštívili ruskú ambasádu! Dokonca “selektívne” vyberajú správy, ktoré na svojich sieťach uverejňujú – v médiách niečo skutočne nevídané!

Minulý týždeň Taliban prijal sériu nových zákonov o „mravnosti a cnosti“, ktoré ženám odnímajú jedno z ich najzákladnejších práv: právo hovoriť na verejnosti. Hrozivé dôsledky týchto zákonov ma naozaj vydesili a prinútili ma intenzívne premýšľať o význame hlasu žien, o hlbokých dopadoch týchto zákonov a o postavení žien v našej spoločnosti. Podľa týchto nariadení sú teraz hlasy žien označované za potenciálne nástroje neresti, ktoré je zakázané počuť na verejných priestranstvách. Dokonca aj v súkromí svojich domovov musia ženy mlčať; nesmú spievať ani nahlas čítať.