Pamäte „mŕtveho študenta“ z Národnej (4. časť – bod zlomu)

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

Pôvodne vyšlo v týždni od 4. do 11. novembra 1991 na portáli Špígl
Preložil: Ivan Štubňa

Predchádzajúce časti: 1., 2., 3.

Blíži sa deň „X“

            Štátna bezpečnosť v tej dobe obmedzila prakticky svoju činnosť na zber informácií a na nič iného jej nezostával čas. Prevažná časť týchto informácií smerovala k blížiacemu sa 17. novembru i k prvému výročiu vyhlásenia dňa ľudských práv, ktorý sa mal oslavovať 10. decembra. Z tohto dôvodu nebol žiadny disident zatknutý. Ďalším faktom, že ŠtB ponechávala blížiaci sa 17. november bez povšimnutia bolo i to, že rozkaz náčelníka Správy ZNB hl. mesta Prahy a Stredočeského kraja k mimoriadnej bezpečnostnej akcii bol vydaný až dňa 16. novembra s prílohou plánu bezpečnostného opatrenia „ŠTUDENT“! Tento rozkaz bol označený ako TAJNÝ! A bol vedený podčíslom 27. Podpísal ho podplukovník Bytčánek, v tej dobe zasupujúci náčelníka plukovíka Chmelíčka (viď Študentské listy č. 20 z roku 1990, pozn. autora).

            Federálne ministerstvo vnútra vyhlásilo mimoriadnu bezpečnostnú akciu na celom území ČSSR až rozkazom ministra vnútra ČSSR číslo 16 zo dňa 17. novembra 1989, až v deň manifestácie. Uvedený rozkaz podpísal vtedajší minister vnútra ČSSR generálporučík František Kincl. Na základe tohto rozkazu vydali svoje rozkazy aj obaja republikoví ministri vnútra RSDr. Václav Jireček a Ing. Štefan Lazar. Obidva  rozkazy teda boli vydané až 17. novembra!

            K tomuto je nutné podotknúť, že pri príležitosti iných významných výročí sa podobné opatrenia vyhlasovali niekoľko dní dopredu. V rozkaze zo dňa 16.11. 1989 č. 27 sa uvádzalo:

„Dňa 17. novembra 1989 sa o 16.00 hod. pripravuje študentská sekcia Čs. demokratickej iniciatívy a Nezávislé študentské združenie míting a pochod ulicami Prahy od Patologického ústavu, cez Karlovo námestie v Prahe ulicou Štěpánskou až pred budovu Hlavného nádražia.“

            Mestský výbor SZM v záujme podchytenia  a ovplyvnenia priebehu akcie, vstúpila do rokovania s organizátormi tohto mítingu a pochodu s cieľom presadiť tento pochod na Vyšehrad k hrobu Karla Hynka Máchu. K tomuto účelu sa uskutočnilo rokovanie na ONV Praha 2 a Mestskom výbore KSČ. Program mítingu a pochodu Prahou bol povolený s podmienkou, že trasa pochodu bude viesť od Patologického ústavu priamo na Vyšehrad, kde bude pietnym aktom ukončený.

            Vzhľadom k nejednotnosti organizátorov z radov študentov sa dá predpokladať, že časť zhromaždenia bez ohľadu na stanovenú dohodu (Vyšehrad) sa bude snažiť dodržať pôvodnú trasu pochodu smerom k Hlavnému nádražiu…“

            Medzitým dochádzalo k horúčkovitej činnosti na oboch stranách. Vzduch aj atmosféra hustli. K nerovnému súboju sa chystali obe strany…

            Rozumní ľudia  sa usilovali o záruky, že štátna moc nezakročí silou i keby nezávislé štruktúry provokovali. Tieto štruktúry vedené Chartou 77 vsadili na kartu 17. novembra. To bolo ich eso, ktoré doteraz držali v rukách študenti. Pozorným pohľadom sa na centrum Prahy pozeral celý svet.

            ŠtB mala vďaka poručíkovi Zifčákovi presné údaje o organizácii protestného pochodu Prahou. Opis Dennej situačnej správy č. 167 z dňa 3. novembra 1989 hovorí:

            „Z textu tiež vyplýva,“ zdôrazňujem slová zvodky, „že organizátori pochodu nechcú len pietne spomínať na vtedajšie udalosti, ale chcú sa aktívne prihlásiť k ideálom slobody…“

            Výpis z tejto zvodky dostávajú: vedenie FMV, I., II., III., XII. Správa ZNB, kraje, členovia a kandidáti PÚV KSČ. Ďalej ministri Jireček, Lazar a Mohorita.

            Uhlova VIA Praha č. 058/89 pod bodom 19 zverejňuje „Výzvu NŠZ o organizácii a trase pochodu“. Aj túto kópiu Uhlovej správy mala ŠtB vo svojich zvodkách, nech sa konšpiratívny Uhl snažil čo mu sily stačili! Pod bodom 7 jeho agentúra zverejňuje do sveta (západné stanice správy tiež zverejnili !) leták kolujúci Prahou: Vezmi so sebou kvetinu!“ Je to výzva k aktívnej účasti na pochode 17. novembra. V uhlovej správe VIA pozvanie na pochod 17. novembra končí informáciou, že akciu tiež podporil JUDr. Josef Šárka, účastník udalostí pred 50 rokmi, ktorý bol za svoju účasť v študentských akciách za nacistickej okupácie veznený v koncentračnom tábore. Dr. Šárka vydal k 50. výročiu týchto krvavých represálií text, v ktorom popisuje aj neskoršie osudy vtedajších študentov. Tento posledný predseda tlačovej komisie politických väzňov 17. novembra sa pri tejto príležitosti rozhodol, že sa stane signatárom Charty 77.

            Svodky nasledujú jedna za druhou…

V súhrnnej informácii o akciách pripravovaných k 17. novembru 1989 sa opakuje úmysel sprievodu. Zdôrazňuje sa, že „…o jeho usporiadaní informuje vo svojich reláciách Hlas Ameriky.

            …demonštrácii majú predchádzať protestné akcie študentov na vysokých školách v Prahe. Svoj protest chcú vyjadriť demonštráciou v sede pod heslom Za kvalitnejšiu výuku! V skutočnosti ide o protispoločenskú akciu organizovanú NŠZ s cieľom vyprovokovať represívny zásah štátnych orgánov na akademickej pôde…“

            Prísne tajná informácia o vývoji bezpečnostnej situácie v období výročia 17. novembra spracovaná sekretariátom operatívneho štábu FMV správne analyzuje, že centrom politickej aktivizácie študentského hnutia je pražská DAMU, ktorej poslucháči zohrávajú hlavnú úlohu v nátlakových akciách.

            Jakeš, Husák, Adamec, Indra, Fojtík, Hoffman a Hegenbart…nič! To boli totiž adresáti výhražných zvodiek. A títo súdruhovia? Robili mŕtvych chrobákov…Rovnaká partia slepých a hluchých bizónov tentokrát rozšírená o Mohoritu. Ten jediný si zobral ponaučenie a začal podnikať konkrétne kroky. Vrátane toho, že sa obliekol do džínsového oblečenia a na Albertov s mladými šiel tiež…

Posledné varovanie dostalo predsedníctvo ÚV KSČ a velenie všetkých ministerstiev 15.11. 1989 v zvodke honosne nazvanej „K situácii medzi študentskou mládežou pred 50. výročím udalostí 17. novembra…“ Mŕtvi chrobáci zostali mŕtvymi. Alebo nič robiť nemohli. Iba plniť tajnú dohodu o odovzdaní a prevzatí moci…Asi…

            Charta chystala 17. novembra rozhodné stretnutie, iní sa snažili represiám proti študentom zabrániť.

            Potvrdzuje to i kapitán JUDr. Demikát, ktorý vtedy analyzoval zvodky ŠtB:

„…ďalej som získal informáciu, že 17 novembra, bolo odporučené Skálovi,“ (predseda Medzinárodného zväzu študentstva. Pozn. autora) „ aby šiel za Jakešom  žiadal ho, aby boli zrušené policajné zátarasy a naopak, aby manifestácia dostala policajnú ochranu. Či bol Skála pri Jakešovi neviem.“ Spomína kapitán Demikát.

            Čo hovorí sám PhDr. Josef Skála, vtedajší predseda Medzinárodného zväzu študentstva (MSS): „V období okolo 17. novembra teda ku dňu študentstva v Prahe prebiehal rad medzinárodných akcií za účasti medzivládnych i iných medzinárodných mládežníckych organizácií. Tento seriál medzinárodných akcií organizoval MSS. Manifestáciu na Albertove sme neorganizovali, ale boli sme o nej informovaní. Chceli sme sa akcie zúčastniť spolu so zahraničnými delegáciami. Ja ako predseda som mal mandát MSS, aby som zaistil prostredníctvom rokovaní na najvyššej štátnej a straníckej úrovni kľudný a dôstojný priebeh celej akcie na Albertove. Všetky tieto orgány som informoval o tom, že sa chceme akcie spoluso zahraničnými návštevníkmi zúčastniť a že by nebolo vhodné, aby táto akcia bola narušená nejakým prejavom násilia zo strany štátnych orgánov. Sám som si myslel, že účasť zahraničných delegácií budevzárukou, aby sa proti tejto manifestácii žiadnym spôsobom nevystupovalo.

            Rokoval som osobne o tom aj s Milošom Jakešom, ktorý dňa 15. novembra navštívil budovu MSS. Priamo som sa ho opýtal, či zo strany štátnych orgánov nie je plánovaná nejaká akcia, ktorá by mohla narušiť priebeh tejto manifestácie študentov, ale Jakeš ma zo smiechom jednoznačne uistil, že nič takého nebude, že k žiadnemu zákroku bezpečnosti nedôjde….“

            Človek mieni a osud mení. Lebo ani najvyšší lénny pán nad krajinou Československo nebol informovaný? Alebo už nebol pánom obrovského šialeného mechanizmu moci totalitného štátu…?

            Bývalý vedúci tajomník mestského výboru KSČ a člen predsedníctva ÚV Ing. Miroslav Štěpán k zabezpečeniu bezpečnosti študentskej manifestácie hovorí:

            „Študentskej akcii predchádzala veľká a starostlivá príprava politická a organizačná. Nebolo to len moje rokovanie s Ulčákom (vedúci funkcionár SZM v Prahe), ale i rokovanie celého mestského výboru SZM. Pri všetkých rokovaniach som považoval akciu za významnú a osobne som ju zabezpečoval, dokonca som uvažoval, že sa jej osobne zúčastním. Žiadal som, aby takúto vážnosť akcii venovali aj rektori vysokých škôl, ktorí sa jej mali zúčastniť v talároch a za týchto okolností sa samozrejme nedalo ani vo sne počítať s tým, že by proti nej Bezpečnosť zasiahla. Predpokladalo sa, že Bezpečnosť bude mať svoje bežné opatrenia poriadkovej povahy, ale zásah?“ Krúti odmietavo hlavou, „zásah nikdy!“ Po chvíli mlčania dodáva:

            „Chcel by som zdôrazniť, že táto akcia sa nepresadzovala ľahko. Po prvýkrát došlo totiž v rámci tejto akcie k prvej dohode SZM a nezávislých študentov…“

            Nechcem však predbiehať udalosti. Sú tu ešte totiž fakty, ktoré by sme mali vedieť. Niekoľko dní po schôdzke s tajomným pánom Albertom zoznámil Petr Fiala, údajne študent Matematicko-fyzikálnej fakulty UK v Prahe, Růžičku s istou slečnou či paňou Drahomírou Dražskou. Pracovala ako nočná vrátnička na rovnakej fakulte, na ktorej Fiala študoval. Nakoniec sa ukázalo, že bola vydanou paničkou. Podľa Fialovho oznámenia dobre poznala prostredie na fakulte a ešte lepšie študentov. Na Růžičku pôsobila celkom obstojne, ale najviac ho potešil jej vzťah k Fialovi, ktorý bol viac ako priateľský. A Fiala patril k ľuďom, ktorým Růžička veril. A to hlavné, ktorého Růžička dosadil do vedenia NŠZ. Bol to jeho človek…! Obaja mali s Dražskou rovnaký úmysel – zapojiť ju do študentského hnutia ako študentku, hoci ňou nebola…

            Ubehlo niekoľko dní a Růžička  sa opäť stretol s pánom Albertom. Ich rozhovor bol veľmi diskrétny a v jeho úvode sa Albert Růžičku spýtal, či je ochotný pomáhať vo veľmi chúlostivej veci a navyše čo naprísnejšie tajnej. To čo si povedia je najvyššým tajomstvom. Pán Albert mal v ten deň schopňosť vyjadrovať sa tajuplne a neustále upozorňoval na diskrétnosť. Růžička mu všetko sľúbil a pán Albert pre užasnutým Růžičkom rozvinul scénar akcie, ktorá sa musí uskutočniť 17. novembra. (Nebolo možne na prvýkrát zistiť, či je to jeho osobný plán alebo tlmočí plány niekoho ďalšieho).

            Naznačil, že by malo ísť o vyvolanie dezinformačnej správy o zabití študenta v prípade, keď dôjde aj napriek uisteniu, k násilnému zákroku štátnej moci proti manifestujúcim študentom. Pán Albert do Růžičku hučal a hučal a vysvetľoval, že vyvolanie tejto dezinformačnej správy bude mať pre národy kľúčový význam a na základe tejto iskry sa môžu rozvíjať pre Československo nové dejiny a celkom iným smerom!!! Nabádal Růžičku, aby NŠZ trvalo na svojom návrhu, dodržať trasu z Albertova – Štěpánskou až pred Hlavné nádražie. Pán Albert sa naklonil k Růžičkovi a do ucha mu pošepkal, že má premyslené i to, akým spôsobom sa táto správa dostane „nevinne“ na verejnosť. Nebude mu teraz do detailov všetko vysvetľovať, ale i keby za to niekto „chviľu sedel“, tak to bude skutočne iba na chvíľku, šepkal a významne na neho mrkol. Možno, že môže byť i súd, ale až dôjde k rozsudku, bude už v štáte úplne iná atmosféra a všetci, čo sa na tom budú podieľať, budú hrdinovia, zahrnutí slávou a odmenami…Bude iba otázkou veľmi krátkeho času, aby opustil brány väzenia, pokiaľ sa do neho niekto z aktérov vôbec dostane, urobil bodku za plánom, s ktorým sa Růžičkovi práve zveril. Ten pozeral ako „sůva do nudlí“… Prosto hop alebo trop! dodal Albert. Ale nikto, ani pán Albert nepredpokladal, že sprievod pôjde Národnou triedou…

            Albert Růžičku vtedy zoznámil s celým plánom okrem finále, ktorým bolo odovzdanie informácie o mŕtvom študentovi a odkiaľ by táto kľúčová informácia mala prísť. Dohodli sa spolu na ďalšom termíne schôdzky. Albert ju stanovil na 15. novembra, čiže dva dni pred dňom „D“…Na nej sa mal Růžička dozvedieť záver veľkolepého scénara. Celú akciu mal Růžička zorganizovať s partiou oddaných a dôveryhodných ľudí. Albert nechcel dokonca vedieť ani mená ľudí. Čo najmenej vedieť, mená, pokiaľ možno, tak vôbec žiadne, bolo jeho heslom…Správu musí odovzať niekto dôveryhodným spôsobom. Na tom nech Růžička pracuje. V poslednej chvíli sa dozvie komu a ako správu odovzdať…Ešte sa precízne dohodnú…

            Na Správe štátnej bezpečnosti nikto nič nevedel a Růžička mlčal. Táto informácia bola natoľko závažná, že sa obával, či mu niekto z velenia uverí. Pri odovzávaní informácie sa vždy čakalo, či sa informácia objaví ešte z iného prameňa. (Prameňom je myslený ďalší agent, dôverník, informátor, pozn. autora).

            Růžička netrpezlivo a s napätím čakal. Na jednej strane mal o pánovi Albertovi veľké pochybnosti. Pripúšťal, že je to niekto od nich, kto ho skúša. Bo si vedomý, že keby inforáciu svojim šéfom odovzdal, bol by to jeho koniec, pretože by o nej vedeli oni, on a pán Albert. Dlho sa mučil, nespal, váhal…Raz už chcel správu odovzdať, potom si to rozmyslel a rzhodol sa, že zatiaľ bude mlčať…

            Dňa 12. novembra sa uskutočnila v byte signatára Charty 77 Václava Bendu v Prahe 2, Karlovo námestie, číslo…schôdzka, ktorej sa zúčastnili zástupcovia Charty, NŠZ a tzv. Nezávislých študentov. Menovite to okrem ďalších boli Václav Benda, Marek Benda, Petr Uhl, Petr Fiala, Martin Litomiský, Jiří Gruntorád a Michal Dus. O čom rokovali? Predovšetkým to bola príprava študentskej manifestácie dňa 17. novembra na Albertove. Na pripravovaný priebeh schôdzky panovali medzi nimi rôzne názory. NŠZ ústami Fialu presadzovali dodržanie trasy z Albertova cez Karlovo námestie do Opletalovej ulice, kde malo dôjsť k položeniu kytíc k pomníku Opletala. Marek Benda spoločne s Michalom Dusom presadzovali v hádkach alternatívu pochodu s tým, že manifestácia mala byť ukončená na Vyšehrade, čo zdôvodňovali oznámením, že rokovali so zástupcom mestských zväzákov Jasmanickým, ktorému sľúbili dodržanie tejto trasy na rokovaní už 11. novembra. Jednoducho trvali na svojom ako tvrdohlavé osly…

            Do sporu zasiahol Uhl s Gruntrádom, ktorí niekoľkokrát opakovali, rovnako ako Benda, že vystupujú menom celej Charty a Václava Havla, vodcu opozície. Benda však tieto slová nevyslovil. Ten sa pri nich iba kyslo tváril. Asi sa stále svojím impozantným zjavom aj názormi, svojou domnelou chytrosťou považoval za prvého muža opozície sám…

            V spore medzi oboma názormi na smer a cieľ pochodu študento ukľudňovali a uisťovali ich, že Charta je v spojení s pražskými divadlami, ktoré študentskú demonštráciu osobne podporia. Zúčastnia sa jej.

            Uhl sa vyjadril, že táto manifestácia je obrovskou príležitosťou na ovplyvnenie verejnej mienky v ČSSR. Informoval tiež všetkých, že sa v Prahe formuje organizácia, ktorá pripravuje početné štrajky. V tejto súvislosti padlo aj meno vysokej školy DAMU a závodu ČKD Praha! (Už Miller?)

             Po ňom vystúpil za NŠZ Fiala a zoznámil prítomných s tým, že dňa 16. novembra sa zastupcovia NŠZ stretnú so zastupcami Charty a človekom z ÚV SZM, ktorého meno ešte dnes nemôže oznámiť. Táto schôdzka by mala byť, ako inak, tiež k manifestácii 17. novembra…

            NŠZ od schôdzky neskôr ustúpilo, ale schôdzka sa konala. Stretli sa na nej Battěk, V. Benda a za ÚV SZM Daňhel. Kvôli hádkam vtedy nedošlo k dohode, kadiaľ sprievod vlastne pôjde. Šachová partia zostávala otvorená…

            Neskôr poslanec Václav Benda tvrdošijne popiera, že by k takejto schôdzke v jeho byte došlo. Dokonca ju na 99% kategoricky vylučuje. Prečo si necháva 1% východiska, vie iba on a Pán Boh, ktorého vzýva.

            „Domnievam sa, že Martin Litomiský u mňa v ten deň vôbec nebol, pretože som sa s ním s ním poznal len vzdialene a stýkali sme sa veľmi zriedka. Z uvedených účastníkov chodili ku mne všetci, len Petra Fialu nepoznám. Je to pre mňa úplne neznáma osoba, jeho meno mi vôbec nič nehovorí.“ Opakuje tvrdošijne. Bodaj by sa priznal, že hostil u seba v byte prinajmenšom pomocníka agenta ŠtB Růžičku alias Zifčáka. Toto priznať? Pri jeho chytrosti a ambíciách?

            „S určitosťou môžem vylúčiť, že by u nás došlo k sporu o trase sprievodu. Pokiaľ som bol od svojich synov informovaný, tak o traase bolo rozhodnuté hlasovaním na stretnutí zástupcov všetkých šesťnástich fakúlt pražských vysokých škôl, kde bolo rozhodnuté v pomere asi 9 ku 7, že sprievod skončí na Vyšehrade a dopredu bolo povedané, že sa rozhodnutiu podrobia aj tí, ktorí hlasujú pre menšinovú variantu, ktorá nebude prijatá. Toto hlasovanie sa konalo asi štrnásť dní pred 17. novembrom…“

            Schôdzok a ich obsahu, v ktorých malo len vzdialene zaznieť, že sa rokovalo o priebehu trasy alebo odovzdania správy o akomsi študentovi pánovi Uhlovi, sa všetci báli a boja ako čert vody svätenej samým apoštolom Petrom.

            „Žiadne schôdzky s cudzincom, ktorý sa mal volať Helmuth, som sa nikdy nezúčastnil…ale musím pripustiť (aha zadné vrátka, pozn. autora), že sa so mnou u Uhla schádzalacelá rada cudzincov a nemôžem teda vylúčiť, že by mi Uhl niekedy v minulosti predstavil muža menom Helmuth, ale nemôžem pripustiť, že som sa s ním stretol vo veci prípravy študentskej demonštrácie…Pripúšťam, že v súvislosti s prípravou manifestácie mohlo dôjsť k nejakému rokovaniu medzi niekým z Charty a zo študentského hnutia“ nadobúda pán Benda istotu – téma je totiž veľmi horúcim zemiakom a bude lepšie, keď ho v rukách bude držať niekto iný – „mohol to byť skôr niekto z HOSu, napr. L. Lis, Rudolf Battěk či E. Mandler. Tí sa stýkali z nezávislými študentmi“ (sám mal dvoch doma! pozn. autora).

            „Pokiaľ som sa ja so študentmi stýkal, vždy išlo o to, aby sme si povedali skúsenosti z roku 1968. Radili sme im nezištne, akú formu či štruktúru má nezávislá inštitúcia mať…

            Na záver k postojom pána Bendu, k jeho „pravdovravnosti“… Tvrdí, že žiadneho Helmutha nepozná, ale v zápätí pripúšťa že rokovať s ním mohol…(čo keby sa raz našli magnetofónové odposluchy?). Klamať sa nemá, pripomínam už po druhýkrát. Nedostane sa do nebíčka, ale do peklíčka, prinajmenšom do očistca. Ten vy ale poznáte. Robíte ho mnohým ľudom už teraz na zemi…!

             A pokiaľ sa týka zahmlievaného sporu sporu o trasu pochodu, na základe preukázaných agentúrnych správ (v niektorých prípadoch aj odposluchov) budeme predpokladať, že schôdzka bola, spor  o smere pochodu a jeho cieľ bol! Budeme rovnako vedieť naisto, že k žiadnej dohode o pochode nedošlo. Všetko zostalo otvorené.

            Všetky agentúrne správy a odposluch iniciovali velenie Správy ZNB hlavného mesta Prahy a Stredočeského kraja k tomu, aby vydalo rozkaz číslo 27 zo dňa 16. novembra 1989…

            Medzitým sa Růžička od Fialu dozvedel, že Dražská sa stýka s Markom Bendom, ktorý v tej dobe študoval druhý rok na rovnakej fakulte, na ktorej ona pracovala. V rozhovore sa Dražská Fialovi zverila o tom, že ju mladý Benda požiadal, aby mu zistila dve zhodné mená študentov na MFF UK v Prahe. Fiala Růžičkovi tiež ozámil, že Dražská Bendovi tie dve mená zistila. Išlo o dvoch Martinov Šmídov!!!

            Růžička aj ostatní členovia vedenia NŠZ Marka Bendu príliš v láske nemali. Ani ho tiež na spoluprácu nevyhľadávali. Benda bol jedným zo zakladajúcich členov tzv. Nezávislých študentov, ktorí boli celkom iného názoru ako NŠZ. Hádam práve preto sa v ich radoch ocitli predovšetkým synáčikovia vtedajších disidentov. Napríklad obaja Bendovia, mladý Diensbier, Dus a ďalší.

            Tento okuliarnatý syn Václava Bendu s prihluplym výrazom v tvári a večne zopnutými umastenými vlasmi do vrkoča, začal ako prvý vnášať medzi študentov odlišný názor, než aký presadzoval Růžička a ľudia okolo neho. Rod Bendovcov – a Marek Benda nebol žiadnou výnimkou – priamo patologicky nenávidel komunistov a ich stranu.

            M. Benda spoločne so svojím bratom Martinom, stáli pevne za svojím názorom, že keby v Československu došlo k nejakým zmenám, muselo by ísť o zmeny v zriadení socialistického do kapitalistického. V žiadnom prípade nesúhlasili iba s odchodom skompromitovaných komunistických vodcov z funkcií a vlády. KSČ chceli neskôr zakázať ako zločineckú organizáciu. V tom mali vynikajúcu školu svojho otca, ktorý sa však za komunistický titul doktora filozofie vôbec nehanbí….A vôbec nie je sám! Takisto Bratinka!

            Zarážala ma ich vtedajšia nenávisť voči všetkému, čo bolo iba náznakom spojené so socializmom. Mnohokrát som sa pýtal v duchu, kde je ich kresťanská pokora, láska a odpustenie…Vedel som, že ide o kresťanskú rodinu a ja neznaboh som sa modlil, aby ich strana nevyhrala vo voľbách. Akú diktatúru, aký teror by asi zaviedli. Ešte šťastie, že sú iba rodinnou stranou, že nemajú viac ako osemsto členov…!

            Vzhľadom k Fialovým poznatkom mu Růžička dôrazne povedal, aby sa s Dražskou o ich stykoch s Bendom porozprával. Uvedomoval si, že by ju mohli potrebovať. Dražská bola celkom ovládateľná osoba, ľahko manipulovateľná a ako vrátnička mala dosť príležitostí dostať sa do styku s ďalšími študentmi, ktorých mohla ovplyvniť k náklonnosti k NŠZ. Malo by to predovšetkým význam v prípade politických zmien…

            Avšak pán Benda skutočne vyšinutý z toho, s kým všetkým sa pri svojej ješitnej nepozornosti stýkal, tvrdí, že Růžičku ani žiadneho ďalšieho člena NŠZ nepoznal, nikdy za ním neprišiel, nikdy s ním nehovoril…Ak sa ho pýtajú na NŠZ, tak opakuje, že s touto organizáciou nikdy nič nemal, vie však, že existovala – predovšetkým z letáku, ktorý sa mu dostal do rúk! Dokonca si raz spomenul, že na letáku boli napísané tri mená s nejakou kontaktnou adresou, ale na tie mená si absolútne nepamätá…Odkiaľ sa v byte Bendu vzal? Buď z informačného centra Charty, alebo od pána Uhla, ale tiež ho mohli priniesť synovia či nejakí známi…tvrdí dnes pán Benda. Ale vráťme sa k NŠZ! Začiatkom novembra 1989 sa Růžička zoznámil s ďalšou dievčinou – Janou Matějkovou. Nebola študentkou žiadnej vysokej školy, ale popri reči sa mu raz zmienila, že by v roku 1990 chcela začať na vysokej škole študovať…Chcela sa dostať na chemicko – technologickú školu  v Pardubiciach a to sa vedeniu NŠZ veľmi hodilo. Pardubicko a vlastne celý Východočeský kraj bol v študentskom hnutí pasívny a NŠZ malo v úmysle umiestniť v teto oblasti niekoho zo svojich ľudí. Matějková prišla ako z neba! Jana Matějková bola veľmi dobré a tiché dievča, ktoré sa nadchlo pre študentskú vec. Často bola aktívnejšia ako hociktorý študent. Pre hnutie bola ochotná plniť aj tie najzložitejšie úlohy.

            Růžička ju odhadol presne a časom zistil, že táto milá, tichá, ale aj prchká dievčina sa mu stala úplne ovádateľnou tak, ako väčšinačlenov vedenia NŠZ. Počas niekoľkých dní sa stala Jana Matějková s Fialom a Ivanou Růžičkovou jeho najlepšou spolupracovníčkou. Výhodou Matějkovej bolo aj to, že bola členkou HOSu a tak mohla presadzovať idey študentského združenia medzi mladými členmi HOSu. Aj napriek tomu, že študentkou vôbec nebola, vykonávala veľmi presne, zodpovedne a poctivo aj funkciu pokladníka pražskej skupiny tohto najväčšieho nezávislého študentského hnutia.

            Ani slečna Matějková si toho veľa nepamätá. Sama hovorí:

            „Už sa mi niekoľkokrát stalo, že mi z hlavy vypadla úplne časť spomienok, ide o to, že to mám niekde v podvedomí. Skutočne si nemôžem vybaviť, že by som videla Ivanino (Ivany Růžičkovej pozn. autora) zranenie alebo, že som s ňou o tom hovorila, ale spomínam si na rozhovor s Růžičkom, ktorý sme viedli pri jeho prepustení z nemocnice…“

            Jana Matějková sa neskôr k rukopisu mojich pamätí, zabavených FISom a vojenskou prokuratúrou vyjadruje. Potvrdzuje v podstate všetky moje tvrdenia i vlastný scénar skupiny Zifčák alias Růžička, Matějková, Fiala – Dražská a v pozadí istiaca akciu Ivana Růžičková.

            Nech pani Šabatová a jej manžel Petr Uhl zapierajú koľko chcú, Jana je človek z disentu a neklame. Nezapiera! Vypovedá objektívne pravdu i keďv prvej verzii si nič nepamätala. K jej presnému popisu udalostí na Národnej triede sa ešte dostaneme.  Dňa 13. novembra sa o 11.00 hod. uskutočnila schôdzka predstaviteľov NŠZ so signatárom Charty 77 Jaroslavom Šabatom v reštaurácii Savarin v Prahe. Potvrduje to aj operačná zvodka – Denná situačná správa ŠtB, že poznatok bol získaný už dňa 13. novembra z niekoľkých na sebe nezávislých zdrojov. Obsah zvodky potvrdzuje účasť Šabatu na stretnutí s vedením NŠZ. Už vo vtedajšej dobe sa usilovalo mnoho významných chartistov a disidentov o stmelenie všetkých vysokoškolských študentov do jednotného študentského hnutia. Na túto zastrešovaciu úlohu bolo vybrané práve NŠZ – Nezávislé študentské združenie. Cieľom cesty dnešného českého ministra a vtedajšieho po Havlovi najznámejšieho disidenta od Brna po Prahu, nebolo nič iného ako snaha ponúknuť tomuto hnutiu svoj patronát.

             Za NŠZ sa schôdzky zúčastnili: Růžička, Růžičková, T. Hanzlíková a P. Mikulková. S posledne menovanými dievčatami sa počítalo do redakčnej rady bulletinu ŠTUDENT, ktorý mal byť NŠZ vydávaný.

            Na tejto schôdzke sa predovšetkým rokovalo o priebehu manifestácie 17. novembra. Šabata prítomných tiež informoval, že má záujem prevziať nad NŠZ patronát a vysvetlil aj svoje predstavy o teto organizácii v budúcnosti. Predstavoval si to takto:

            V každej časti republiky, na Morave, v Čechách aj na Slovensku by mal existovať jeden študentský parlament a nad nimi akýsi nadparlament, v ktorom by boli zastúpené tri parlamenty rovnakým počtom svojich poslancov. Podobná štruktúra potom vznikla po revolúcii. Šabata ich tiež informoval, o pripravovanom stretnutí v Roudně na Morave, kde 24. novembra sa malo uskutočniť stretnutie zástupcov všetkých nezávislých študentských skupín z celej ČSSR s predstaviteľmi Charty 77. Za Chartu by tam boli: Šabata, Hradílek, Uhl, Pospíchal, Holcnerová a ďalší. Petr Pospíchal aj v roli jedného z redaktorov VIA (Východoeurópskej informačnej agentúry), pretože bol redaktorom práve pre oblasť Moravy. Mal z tohto stretnutia prostredníctvom Slobodnej Európy zaistiť potrebnú publicitu. K schôdzke už z pochopiteľných dôvodov nedošlo. Bol 17. november…! Jeho význam v plánoch opozície napríklad i Jaroslav Šabata zámerne znižuje. Budí dokonca dojem, že tento deň nemal byť dňom s veľkým „D“.

            „Pokiaľ ide o samotný 17. november, tak už nejakú dobu pred ním bolo zrejmé, že študenti chcú k tomuto dátumu usporiadať nejaké svoje zhromaždenie, prípadne hromadné vystúpenie. V tom sa podľa mňa angažovalo nejakým spôsobom aj vedenie SZM, zvlášť skupina okolo Vasila Mohoritu. Myslím si, že chceli vytvoriť nejakú tretiu platformu a stať sa hovorcom mladej generácie. Preto tiež 17. november ako oficiálne povolená akcia v Prahe prebehla bez toho, aby zo strany opozície bolo očakávané, že bude mať nejaký mimoriadny význam.“ Pán Šabata potom zdôraznil, že hovorí za sseba, občana, bývajúceho v „zapasdnutom Brne“, ktorý pochopiteľne nevie, čo sa deje v kruhoch jeho pražských priateľov.

Vie však, že akcie 17. novembra sa ujala reformná a čiastočne opozične naladená skupina funkcionárov KSČ.

„Tento predpoklad opieram,“ hovorí v máji 1991 „i o tú skutočnosť, že Vysokoškolská rada KV SZM v Brne vydala 22. novembra 1989 útočné prehlásenie zamerané proti predstaviteľom Charty 77 (menovite proti Havlovi a mne). Tvrdilo sa v ňom, že sme chladnokrvní politickí kalkulanti, ktorí si chcú prisvojovať plodyhnutia mladých ľudí. Dôrazne sa v ňom tiež tvrdilo, že ciele tohto hnutia a Charty sú nelučiteľné…nie neviem, že by v opozícii existovala nejaká skupina, ktorá by pripravovala na 17. november nejaké konfrontačné vystúpenie. Faktom však je,“ dodáva žoviálne „že vtedy existovali skupiny, odmietajúce dialóg s vtedajším vedením štátu. Boli konfrontačne naladené, ale bolo to iba v oblasti ideovej, nie vo forme praktických krokov a vystúpení. Z týchto skupín bola napríklad kritizovaná činnosť Lisa a Battěka v súvislosti s organizáciou demonštrácie na Škroupovom námestí v Prahe. Týmto skupinám sa nepáčilo, že to bol ústupok moci. A ústupok celkom zbytočný! Kritikovia sa domnievali, že sa nemali uspokojiť so Škroupovým námestím, ale aj napriek zákazu demonštrovať na Václavskom námestí.

Pod tlakom „nebezpečia“ možných faktov, ktoré mohla mať ŠtB o jeho kontaktoch s NŠZ, pripúšťa:

„Napríklad som sa stretol s predstaviteľmi skupiny, ktorá si hovorila – ak sa nemýlim – Mladá Morava alebo tak podobne…Zorganizovala sa v priebehu leta 1989 v Brne. Medzi najaktívnejšími osobami sa pohyboval nejaký študent z techniky a neskôr sa ukázalo, že to bol spolupracovník ŠtB. Tento mladík mi niekedy začiatkon novembra 1989 navrhol stretutie so skupinou študentov na severnej Morave. Chceli tam vraj rozvíjať nejaké svoje aktivity. V rámci príprav na toto stretnutie som sa mal v Prahe tiež stretnúť so skupinou študentov niekedy v polovici novembra. K schôdzke došlo a ako sa neskôr ukázalo, bol na nej poručík Zifčák- Růžička. Spolu s ďalšími mi ukázali nejaký manifest, v ktorom sa deklarovalo NŠZ. Zifčáv vtedy rozvíjal úvahy o rozšírení počtu tohto opozičného hnutia a tvrdil, že manifest už podpísalo okolo 300 študentov.“

Jaroslav Šabata na rozdiel od niektorých ďalších ani tak tvrdošijne nezapiera, i keď tiež nepovie celú pravdu. V prípade tejto schôdzky, hoci nrád, hovorí pravdu:

„Miesto a čas schôdzky v Savarine som si určil ja s ohľadom na moju plánovanú cestu do Prahy…“

Ale o detailoch schôdzky v Savarine už stráca pamäť:

„Petr Uhl sa rokovania v Savarine s vedfením NŠZ nezúčastnil. Absolútne! A tiež sa rokovalo len všeobecne o situácii na vysokých školách. O žiadnej príprave 17. novembra neviem. Skoro by som povedal, že táto akcia stále veľmi…veľmi v pozadí. Faktom je, že zmienky o nej padli….“

Dnes všetci hlavní disidenti tvrdia, že sa nepodieľali na príprave študentskej demonštrácie, že neovplyvňovali jej priebeh. Vyvracajú to opäť nielen zvodky o porade v Savarine 13. novembra, ale aj svedectvo moje, (pozn. autora.).

„Dňa 13. novembra 1989 došlo v kaviarni Savarin k rokovaniu P. Uhla a J. Šabatu s tromi členkami NŠZ, bližšie neustanovenou Valentovou, ďalej Hlavatou a istou Jitkou, s ktorými rokovali o ďalších perspektívach činnosti na VŠ a tiež o pripravovanej demonštrácii k výročiu J. Opletala. Šabata povedal, že by NŠZ malo mať v budúcnosti celorepublikovú pôsobnosť. Postupne by do neho mali byť zapojené všetky školy v ČSSR.“

Vo všetkých mestách, v ktorých existujú VŠ by mali byť študentské parlamenty, ktoré by mali byť zastrešené „federálnym parlamentom“. Šabata povedal, že by NŠZ malo vyvolať rokovanie na ÚV SZM. Malo by sa však držať iba svojho programu, (pod ktorým bolo údajne získaných už 300 podpisov a iba v najnutnejšom prípade by malo ísť do kompromisov so SZM.).

Koncom novembra by mala byť v Severomoravskom kraji uskutočnená na bližšie neurčenom mieste schôdzka s ostatnými tzv. nezávislými iniciatívami. Uhl i Šabata prisľúbili pri tejto príležitosti NŠZ „všetku materiálnu i technickú pomoc“.

Napriek hrozivým signálom o rozhodnutí opozície využiť 17. november na prevrat, stranícke aj štátne vedenie krajiny neprijíma žiadne rozhodnutie. Nepochopiteľné stanoviská pasivity zaujalo aj navyššie velenie ŠtB. Generálporučík Alojz Lorenc, prvý zástupca FMV a najvyšší šéf ŠtB hovorí:

„…žiadne pokyny pre činnosť ŠtB k 17. novembru som nevydal. Vychádzal som z toho, že manifestácia je povolená a preto bol môj vzťah k činnosti ŠtB k akcii dňa 17. novembra pasívny. Iná situácia by bola, keby akcia dňa 17. 11. 1989 nebola oficiálne povolená…“

Divné tvrdenie…Zvodky hovoria o tom, že tento deň má konečne byť dňom s veľkým „D“, je tisíc a jeden variant ako, aj keď povolená demonštrácia, môže skončiť a najvyšší šéf ŠtB k nej „má pasívny vzťah“!

Pán generálporučík, matematická hlava a chladný mozog, dnes vysvetľuje, že „žiadne opatrenia neboli k tomuto dni prijaté. Nebol dokonca ani  zriadený operačný štáb na FMV, pretože by som ho musel zvolať, z dôvodu, že som bol šéfom tohto štábu. Takýto operačný štáb sa nezišiel a nerokoval ani v období pred 17. novembrom. Keď bola vyhlásená mimoriadna bezpečnostná akcia (MBA) rozkazom z dňa 17. novembra, bol podľa pravidiel zriadený iba riadiaci štáb na Krajskej správe ZNB. Tento štáb, pokiaľ si správne spomínam“ spomína nepresne matematický generál, „bol zriadený až v období v súvislosti s demonštráciami na Letnej…“

Týždeň pred 17. novembrom bol v znamení schôdzkovej činnosti všetkých. Zvlášť nezávislých skupín, medzi ktorými prevládala činnosť a aktivita NŠZ a Nezávislých študentov (títo necelý mesiac pred 17. novembrom pôsobili ako odnož ČSDI, pozn. autora.)

Toho dňa, keď sa konala schôdzka dr. J. Šabatu so študentmi z NŠZ, sa vo večerných hodinách uskutočnila ďalšia tajná porada. Na túto Růžička vyslal svojich spolupracovníkov Fialu a Váňu. (Dôvod svojho počínania vysvetlím, pozn. autora.)

Tejto schôdzky sa zúčastnili zástupcovia Charty 77, NŠZ a dvaja neznámi muži. Kto teda okrem predstaviteľov NŠZ na tejto schôdzke bol? Bol to predovšetkým J. Gruntorád, Petr Uhl, Václav Benda a ni dvaja neznámi muži. Jeden z nich hovoril zle po česky (odlišný prízvuk, pozn. autora). Uhl ho nazýval Helmuthom. Na tejto schôdzke bol plánovaný postup pri priebehu študentskej manifestácie, ktorá sa mala konať 17. novembra 1989.

Počas tejto schôdzky bola do bytu, v ktorom sa konala, doručená neznámou osobou obálka, ktorú po otvorení Uhl pozorne prečítal. Keď list dočítal, začal prítomných oboznamovať s plánom chystanej akcie (kuriér, tak ako prišiel, aj odišiel). Dlho som si kládol otázku, prečo tento kuriér priniesol list až v priebehu schôdzky. Ak obsahoval tento list smernicu k 17. novembru, tak prečo ho nepriniesol niekto z prítomných priamo na schôdzku? Celú záhadu okolo listu som si vysvetlil nasledovne:

V prípade, že tento list skutočne obsahoval isté inštrukcie, nemohli si disidenti dovoliť, aby im bolodobraný Bezpečnosťou v prípade vyzradenia schôdzky. Pre istotu bol teda tento list dopravený kuriérom až niekoľko minút po zahájení rokovania, keď bolo jasné, že Bezpečnosť o schôdzke nievie. Okolie domu, kde sa schôdzka konala bolo zrejme dlhšiu dobu sledované disidentskými spojkami. Keď zistili, že nehrozí žiadne nebezpečenstvo, vyslali kuréra s listom, (pozn. autora).

Túto akciu označil Uhl za veľmi riskantnú, ale v prípade úspechu by sa v tejto republike mohlo mnoho zmeniť, povedal. Pri vedení rozhovoru bol často doplňovaný mužom, ktorého nazýval Helmuth!

Všetkým prítomným oznámil, že študentská manifestácia dostala oficiálny ráz a mala by bať ukončená na Vyšehrade. Potom vysvetli, že úlohou tejto skupiny bude, aby manifestácia pokračovala smerom do centra Prahy. V tejto fáze upozornil, že je v spojení s ľudmi z DAMU a hercami pražských divadiel, ktorí by sa mali pokúsiť medzi manifestujúcimi študentmi vniesť vášne a nasmerovať manifestujúcich do centra Prahy, teda na Václavské námestie. Z toho vyplýva že dav bol manipulovaný niekým úplne iným, nie Růžičkom a ŠtB, ako to bolo až doposiaľ verejnosti prezentované.

Ďalšou otázkouje, ako mohol jediný človek – povedzme Růžička – zmanipulovať päťdesiattisícový dav i keď mu v tom mali údajne pomáhať aj dobre oblečení agent ŠtB. (Mladá fronta dňa 17.11. 1990, pozn. autora).

Ďalej uviedol, že predpokladom tejto akcie je, že niekde v centre, pravdepodobne ako vždy na Václavskom námestí, dôjde k zásahu bezpečnostných zložiek, (teda ani opozícia dopredu nepredpokladala, kde k stretu príde, pozn. autora).

Teraz by som chcel čitateľov upozorniť na tento moment:

Počas vysvetľovania sa Uhl obrátil k Bendovi a spýtal sa ho či pozná toho študenta. Benda mu odpovedal, že sa volá Martin Šmíd a je študentom MFF UK v Prahe, (toto meno pochádzalo od jeho syna, Marka Bendu, ktorý sa ho dozvedel od Dražskej, pozn. autora). Uhl súhlasne a spokojne prikývol a pokračoval vo výklade plánu. Na záver dal slovo ostatným, aby a k celej veci vyjadrili. Vtedy veľa pripomienok nebolo a tak pristúpil k rozdeleniu úloh na zabezpečenie akcie, ktorá bola neskôr nazvaná „DETONÁCIA“.

Na základe toho dostal Gruntorád od neho pokyn spojiť sa s ľudmi z Nezávislého združenia ČAS ( o tejto skupine som sa už zmienil, pozn. autora). Tí mali za úlohu pôsobiť medzi manifestujúcimi tak, že sa budú snažiť vyvolávať rôzne provokačné vystúpenia, ktoré by smerovali ku konfrontácii bezpečnostných síl so študentmi. Benda sa mal podľa tohto plánu od 19.00 hod. zdržiavať vo svojom byte a ten nemal v inkriminovanú dobu v žiadnom prípade opúšťať. Fiala s Váňom mali za úlohu zaisťovať zdroje informácií o aktivizácii študentov tesne pred samotnou manifestáciou i v jej priebehu.

Bolo pozoruhodné, že prítomných neinformoval o svojich zámeroch s menom študenta Martina Šmída. Všetci toto meno na schôdzke museli počuť, keď ho Uhlovi Benda nahlas oznámil, ale zdanlivo nikoho nezaujímalo. Nikto nechcel počuť, na čo má slúžiť.

Fiala s Růžičkom meno Martin Šmíd poznali už niekoľko dní pred touto schôdzkou od Dražskej. Vedeli, že mladý Benda o zistenie rovnakého mena dvoch študentov Dražskú požiadal. Zistila ich na MFF UK v Prahe, kde bola zamestnaná.

Hľadá sa dvojica Martinov Šmídov

Vrátnička z Matematicko-fyzikálnej fakulty Univerzity Karlovej, Drahomíra Dražská, splnila ulohy Bendu juniora a oznámila mu dva rovnaké mená študentov. Každý bol Martin Šmíd…

Zaujímavá je informácia kapitána JUDr. Jána Demikáta, ktorý v apríli 1991 uvádza, že tieto mená čítal v operačných zvodkách o schôdzke disidentov 1. novembra 1989 v byte istého Konvičku. O schôdzke som sa zmieňoval na inom  mieste. Zhodou okolností na nej skutočne nejaký Martin Šmíd bol prítomný a Demikát, hoci sa považoval celý život ambiciózne za vynikajúceho policajta, šliapol tentoraz poriadne vedľa.

Takže doplnil zoznam Martinov Šmídov na štyroch. Dvoch našla Dražská, jedného našla polícia zomrelého nedávno pred 17. novembrom. Bol však ročník 1930, teda na študenta, hoci v márnici, troch starý…

Dňa 15. novembra 1989 vo večerných hodinách sa zišiel opäť Růžička s pánom Albertom a ten ho zoznámil s konečnou fázou scénara, na ktorom sa mal podieľať.  Povedal mu meno študenta, vybraného pre údajnú „smrť“. Růžička mu ani mrknutím oka neprezradil, že mená študentov pozná od Fialu už z minulej schôdzky. Pred pánom Albertom nedal nič najavo. Všetko bolo v jeho rukách, avšak kľúčoví aktéri boli perfektne pripravení…

(O zakonšpirovaní celej akcie sa zmieňujem podrobne na inom mieste, pozn. autora).

Ešte vten deň večer bolo – ako sa spolu dohodli – odvysielané v Slobodnej Európe a v Hlase Ameriky prehlásenie Nezávislého študentského gnutia k 17. novembru s uvedením pôvodne plánovanej trasy, teda do Opletalovej ulice cez Václavské námestie… Růžička sa rozhodol, že vzhľadom k závažnosti týchto informácií bude informovať svojich nadriadených, ale len potieľ, že sa chystá zneužitie 17. novembra disidentskými kruhmi a že by mala byť do sveta vyhlásená dezinformačná správa, že pri strete s Bezpečnosťou bol zaitý študent Martin Šmíd. Ani slovom sa však nezmienil, že bol do tejto akcie osobne zapojený…

Tiež bývalý náčelník 10. odboru ŠtB major Petr. Žák  potvrdzuje, že o študentovi menom Martin Šmíd vedel ešte pred demonštráciou, teda pred stretom s Bezpečnosťou.

V máji 1991 si spomína:

„…Údajom, že počas manifestácie 17. novembra má dôjsť k úmrtiu študenta M. Šmída sme disponovali ešte pred zákrokom poriadkových síl dňa 17. novembra…“

Časovo tento údaj nemôže po tak dlhej dobe major Žák označiť, ale…“mohlo to byť okolo 17 – 18 hodiny, „spomína. „Táto informácia pochádzala z odposluchu Petra Uhla alebo Václava Bendu. Meno mi vypadlo z hlavy, bol to ten alebo ten druhý, ale presne si pamätám, a to nás všetkých zarazilo, že taký závažný údaj bol z odposluchu zaznamenaný ešte pred tým ako sa demonštranti pred 21 hodinou vôbec s kordónom Bezpečnosti stretli…

Vtedy bol v riadiacom centre dosť veľký zhon, dostali sme rozkaz na zadržanie Alexandra Dubčeka, a tak v mojom vedomí zostal naveky zafixovaný fakt, že meno študenta Šmída, i to, že má byť pri strete zabitý, sme dostali z odposluchu…

Neskôr som bol dokonca obviňovaný z toho, že som sa údajne v onej kritickej situácii pohádal s plukovníkom Vykypělom. Prejednával som s ním situáciu ohľadne provokácie so smrťou študenta Šmída a dával ju do súvislosti s agentúrnymi zprávami z júla či augusta 1989, kedy na schôdzke SPUSA (Zväz priateľov USA) bolo prejednávané zneužitie príslušníka ŠtB, vyslaného do ich disidentského prostredia. Dotklo sa ma, že ak to bola pravda, potom bol príslušník ŠtB vysadený do nezávislých štruktúr bez môjho vedomia, teda bez vedomia 10. odboru. Koho som z tejto činnosti za našimi chrbtami podozieral? Vzhľadom k uvedeným faktom jedine Správu ŠtB Praha…

Hoci bol bývalý major Petr Žák náčelníkom 10. odboru – špeciálne sa zaoberal disidentami a opozičnými skupinami – predsa nevedel všetko. Napríklad o kontrarozviedčikoch, nasadených do nezávislých štruktúr za jeho chrbtom. Zprávy, ktoré dostával z Moravy, si mohol dať do súvislosti prakticky až začiatkom roku 1990, v dobe keď bol anonymom dekonšpirovaný poručík Zifčák. Růžička zmizol a zostal len exporučík…

Zpätne však potvrdzuje, že Zifčák o základných aspektoch plánu opozície svojim nadriadeným orgánom informáciu poskytol.

„Súčasťou tejto informácie, pochádzajúcej od agenta z Ostravy bolo i to, že fakt vysadenia príslušníka ŠtB do nezávislých štruktúr bude zneužitý na kompromitáciu ŠtB pri niektorej z budúcich demonštrácií v tom, že ŠtB cez vysadeného príslušníka vyprovokuje zásah proti demonštrantom, ktorí by sa mali navonok  správať v súlade so zákonom….“

O pomeroch na velení ŠtB a prehlbujúcej sa pasivite vedúcich funkcionárov svedčí fakt, že náčelník 10. odboru nebol ani v tomto období informovaný o tom, že zprávy podáva pracovník ich II. Správy vysadený do nezávislých štruktúr.

Vráťme sa ešte pred 17. november. Pozrime sa na pomerne utajovaného muža, o ktorom som písal, že to bol Daňhel z ÚV SZM. 16. novembra sa skutočne zišiel s Battěkom a Václavom Bendom a vyjadril im svoje znepokojenie nad tým, že tzv. Nezávislí študenti nedodržalio sľub a ohlásili v zahraničných staniciach Slobodná Európa a Hlas Ameriky pôvodnú trasu, teda do Opletalovej ulice. Benda sa ihneď ostro ohradil, že to neurobili Nezávislí študenti, medzi ktorými sú obaja jeho synovia, ale zástupcovia NŠZ ohlásili pôvodnú trasu. Naznačil, že za NŠZ stoja významní disidenti ac tí sapostarali o ohlásenie pôvodnej trasy.

Daňhel potom požiadal Battěka a Bendu, či by nemohli v tývhto západných masmédiách zariadiť opravu trasy. (Pripomínam, že Mestský výbor SZM už od 11. novembra rokoval s novo vzniknutými tzv. Nezávislými študentmi, v ktorých čele stál Bendov syn Marek. TRíto predstaviteľovi SZM Jasmanickému prisľúbili, že zaistia, aby trasa miesto do Opletalovej ulice viedla na Vyšehrad a že na celú akciu zabezpečia poriadateľskú službu.

Battěk s Bendom mu sľúbili, že korektúry trasy v oných masmédiách uvedú na správnu mieru. Naviac prisľubili, že si vezmú nad študentmi 17. novembra patronát a prostredníctvom Bendových synov zaistí aj poriadeľskú službu. Táto služba údajne obrátila sprievod na Vyšehrad. O konci pochodu nebol spor. Mladí Bendovia mohli otočiť sprievod na Vyšehrad. Cieľom však bolo, aby sa sprievod dostal do centra Prahy. Iba tak mal význam celý scénar…

Čo predchádzalo tomuto obráteniu trasy sprievodu?

Pred zrakmi mnohých zahraničných štábov a pred objektívmi ich televíznych kamier došlo na Albertove k prudkej hádke a výmene názorov medzi prívržencami NŠZ a poriadateľom – Nezávislými študentmi. Títo sa niekoľko dní pred manifestáciou spojili s Mestskou vysokoškolskou radou, ktorá vo svojich radoch združovala členov SZM, čo bolo tŕňom v očiach tak NŠZ, tak aj ostatným študentom. (Ako som už skôr uviedol, v radoch Nezávislých študentov, pre všetkých prítomných s pejoratívnym adjektívom „kolaborantských“, pôsobili bratia Bendovci. J. Dus, Š. Pánek, J. Dienstbier, Zach, Bláha, Korecký a ďalší, pozn. autora).

Predmetom ostrej výmeny názorov bolo, že NŠZ chcelo a požadovalo zachovať pôvodnú trasu, ktorá bola niekoľko dní pred 17. novembrom zverejnená v zahraničných oznamovacích prostriedkoch. Mestská vysokoškolská rada a  Nezávislí študenti trvali však na tom, aby trasa viedla na Vyšehrad pretože túto trasu prisľúbili dodržať Mestskému výboru SZM, konkrétne Jasmanickému.

Za tento návrh, verejne prezentovaný, boli títo zástupcovia Mestského výboru a Nezávislých študentov odsudzovaní prítomnými účastníkmi a označovaní za kolaborantov. Až po dohode priamo na Albertove s NŠZ, došlo k zachovaniu trasy na Vyšehrad s tým, že odtiaľ sa pôjde rovno do centra mesta.

Ako Benda s Battěkom uvádzajú, za dodržanie dohody medzi študentmi a SZM tento muž u ÚV SZM poskytol záruky, že nedôjde k preventívnemu  zatýkaniu aktivistov a k obmedzovaniu ich pohybu. Požadovali tiež, aby na tejto manifestácii nebola Bezpečnosť nejako viditeľne prítomná. Oboje bolo pre prvú fázu manifestácie splnené.

Dňa 18. novembra. Tento muž z ÚV SZM  poďakoval Bendovi za to, ako perfektne dokázali dodržať časť spoločnej dohody. Preto tá snaha zástupcov Mestskej vysokoškolskej rady a Nezávislých študentov…!

Deň 17. november bol zvolený ako najvhodnejší vzhľadom k tomu, že je medzinárodným sviatkom študentov, zaručuje širokú medzinárodnú odozvu. V neposlednom rade preto, že to bol i posledný termín s ašpiráciou na medzinárodnú odozvu pred schôdzkou Gorbačov-Bush na Malte, kdfe mal byť prerokovaný ďalší postup veľmocí pri riadení zjednocovania Nemecka, čo predpokladalo tiež politickú zmenu v Československu…!!! Ako potvrdili udalosti s protigorbačovským pučom a rozpadom Sovietskeho Zväzu, je možné, že pánu Gorbačovovi už vtedy na Malte išlo omnoho viac, ako o odovzdanie východnej časti Nemecka (bývalej NDR) z vplyvu Jaltskej a Postupimskej dohody. Možno, že už vtedy generálny tajomník ÚV KSSS uvažoval, komu odovzdá svoj stranícky preukaz č. 2. (číslo 1 mal po celé desaťročia symbolicky Lenin…).

Už vtedy všetko nasvedčovalo tomu, že i sám sovietsky prezident a generálny tajomník, obľúbený Gorbi, počúval viac ako svoje svedomie, našepkávačov CIA, čomu dnešný vývoj otočky, via ako nasvedčuje…

Počas rokovania a príprav osláviť čo najdôstojnejšie Medzinárodný deň študentstva, študentov a chartistov, pracoval Růžička na pláne, ktorého scénar a hru určil údajne pán Albert spolu s inými chartistami pri nedávnom stretnutí. Hra bola silne zakonšpirovaná a počas nej, nevedel jeden o druhom, čo vlastne robí. Disidenti nemali tušenie, kto obsadil hlávné úlohy. Nevedel to ani sám režisér pán Albert. Všetky články reťaze zapojené do tejto akcie vedeli, že niečo robia, ale nevedeli to základné, prečo to robia, pre koho to robia a kto vlastne za celou vecou stojí. (Niektorí sa hádam mohli len domýšlať, pozn. autora)

Skutočnú pravdu nevedel ani Růžička, pretože bol rovnakým článkom reťaze ako ostatní. Možno len jeho úloha bola významnejšia ako ostatných… Růžička určil kľúčových aktérov tejto pre disidentov vrcholovej akcie. Všetko bolo v rukách niekoľkých ľudí, ktorí držali v hrsti osud ďalšieho vývoja spoločnosti. Keby vtedy táto akcia nevyšla, museli by disidenti čakať najmenej necelý rok  do ďalšieho vhodného výročia, ktorým bol 21. august 1990.

Růžička už 16. novembra vedel, že sa na deň 17. novembra chystá zo strany ministerstva vnútra mimoriadna bezpečnostná akcia. Odovzdal niektoré informácie k prípravám manifestácie svojim nadriadeným a predpokladal, že samotné odovzdanie informácií bude pre jeho nadriadených dostačujúce, aby včas zaujali isté operatívne stanoviská. Viac pre informovanosť vnútra už urobiť nemohol. Ohrozil by svoju vlastnú bezpečnosť.

Kde nájsť falošnú mŕtvolu?

Pán Albert ho poveril vedením tejto záverečnej a najdôležitejšej akcie. Růžička to naplánoval dokonale. Všetko muselo vyjsť, aj keby nechcelo. V každom prípade chcel zostať v anonymite a rozhodol sa, že bude rokovať len s jednou osobou, s Petrom Fialom. Neskôr sa rozhodol pre využitie ešte jednej osoby a tou bola jeho údajná sesternica Ivana Růžičková. (Jej úloha bola nenápadná , ale dôležitá. Hádam si ani jej dôležitosť neuvedomovala, ale v každom prípade nepoznala ani jej účel.)

Obe osoby, Fiala aj Růžičková mu boli zaviazané a podľa jeho názoru aj oddané… Niekoľko hodín pred samotným začiatkom manifestácie sa stretol s Fialom, ktorého už s jeho úlohou zoznámil deň pred tým. Zopakoval mu ju. Jeho úloha spočívala v tom, aby jeho priateľka Dražská poznala perfektne svoju úlohu. Fiala mal tiež za úlohu zabezpečiť jej stopercentnú mlčanlivosť o všetkom, čo sa v nasledujúcich hodinách a dňoch dozvie.

Růžička totiž na zabezpečenie úlohy, vytvoril dvojice, ktoré sa navzájom zaisťovali pre prípad, že by jedna z nich zlyhala. Úloha Dražskej bola bola v realizácii legendy, že počas manifestácie bol zabitý jej priateľ z detských rokov, študent MFF UK v Prahe, Martin Šmíd, s ktorým bola spoločne na demonštrácii. Fiala sa s ňou mal pohybovať pred samotnou manifestáciou i počas nej, aby mala alibi, že ju skutočne počas manifestácie sprevádzal nejaký muž. Růžičkovou výhodou bolo, že Dražská ho poznala iba podľa mena – Milan. Ako som už skôr uviedol, Dražská bola s Fialom viac ako v priateľskom styku a bola pre neho ochotná urobiť čokoľvek.

Ďalším bezpečnostným opatrením proti vyzradeniu členov akcie bolo, že Dražská osobne nepoznala Růžičkovú ani Matějkovú. Na Dražskú pripadla najdôležitejšia úloha: Túto dezinformačnú zprávu (fámu) rozšíriť medzi ľudí. Prečo si Růžička na tento účel vybral práve Dražskú? Odpoveď je jednoduchá. Dražská poznala osobne iba Fialu. A Růžičku poznala len podľa mena. V prípade aj keby správa o smrti študenta predsa len k ľudom prešla, ale celá akcia by skrachovala, Dražská by nebola schopná Bezpečnosti uviesť ani jedno meno. Najskôr však túto informáciu mala zavolať Uhlovi a potom rozniesť medzi Pražanov. Urobila všetko tak, ako jej to Fiala nariadil. Růžička si pre istotu nechal voči Dražskej otvorené zádné vrátka pre prípad, že by zlyhala, keď sa začne okolo „mŕtveho“ študenta neskôr krútiť množstvo ľudí z Bezpečnosti a disidentov. Dražská totiž nevedela jednu základnú a podstatnú vec…

Ako je známe Dražská svoju úlohu splnila bezchybne až na jednu chybičku…Druhá varianta rozšírenia fámy bola, že Růžička mal pri zásahu Bezpečnosti spadnúť na zem a robiť nehybne zraneného študenta. Na realizáciu scénara si vybral vhodný typ človeka, svoju priateľku Janu Matějkovú. (Ľahko manipulovateľnú a hádam i trochu do Růžičku zamilovanú, pozn. autora). Pre prípad, že by bol Růžička skutočne zranený a nemohol oznámiť Matějkovej, čo má robiť, mal Růžička v zálohe pripravenú svoju údajnú sesternicu, ktorá svoje úlohy tiež poznala. Všetko by tak, ako bolo dohodnuté, Petrovi Uhlovi ohlásila ona. Tá sa tiež z tohto dôvodu mala pohybovať po celú dobu manifestácie v blízkosti dvojice Růžička-Matějková. V prípade, že by všetko prebiehalo podľa stanoveného plánu, celú úlohu by nevedomky splnila Matějková. Všetko bolo naplánované tak, že Růžička pri prvom strete s Bezpečnosťou by uadol pred zrakom Matějkovej na zem a predstieral ťažké zranenie. Bol si istý tým, že Matějková urobí všetko, čo bude po nej požadovať. Vedel, že ho nechá len tak ležať na zemi a utečie. Aby sa Uhl dozvedel, že všetko prebieha podľa plánu, bolo dohodnuté s pánom Albertom heslo, podľa ktorého by Uhl poznal, že je všetko v poriadku. Autentičnosť volajúceho mala byť zabezpečená vetou: „že pochádza z NŠZ a že volá preto, že…v nemocnici na Františku je vľký počet zranených osôb…“

Obsah tohto hesla sa mal zavolať buď hovorkyni Charty 77 Dane Němcovej alebo priamo Petrovi Uhlovi. (Dana Němcová mala ven deň všetky telefóny odovzdávať Uhlovi a ten by pri neskoršom prečítaní telefonátov na heslo narazil, pozn. autora).

Vzhľadom k tomu, že Matějková bola vdelej akcii iba zneužívaná a vôbec nemala tušenie o čo ide, bola v zálohe pripravená Růžičková, ktorá v prípade, že by Růžička uadol do bezvedomia skutočne, informáciu by odovzdala sama.

To, že Růžička si mal ľahnúť na zem, malo ešte iný význam. Ľudia okolo skutočne na vlasné oči videli, že niekto na zemi skutočne ležal a zo správ, ktoré na verejnosť prenikli sa neskôr domnievali, že išlo skutočne o zabitého študenta. Účel tejto akcie nebol v tom, aby Růžička bol dopravený do nemocnice, ale naopak, aby vadržal na zemi ležať čo najdlhšie. (Z národnej triedy bol odvážaný až medzi poslednými. Keď sa situácia ukľudnila, chcel dokonca vstať a odísť. Prítomná lekárka, ktorá mu poskytovala „údajnú“ prvú pomoc, mu ticho povedala: „Teraz už musíte ležať, chránite aj nás…!“ pozn. autora).

17. novembru predchádzalo niekoľko schôdzok vtedajších najvyššých predstaviteľov ÚV KSČ, napr. Miroslava Štěpána, Evžena Erbana, ale aj iných s proklamovaným vodcom čs. opozície Václavom Havlom. Tiež však s ostatnými vodcami nezávislých skupín, ktorých cieľom bolo pripraviť pôdu na spoluprácu ÚV KSČ s opozíciou.

Styku s opozíciou chýbala vážne myslená koncepcia. Na jednej strane bolo jasné, že je traba rokovať, na druhej strane chýbala ochota i odvaha na dialóg. Vtedy šlo o prejav schizofrénie moci, pri ktorom postupne dovhádzalo k rozpadu tejto moci. Bolo tomu tak naviac vo chvíli, keď jeden politik alebo skupina ľudí vošla do kontaktu s opozíciou a ostatní mali strach, že budú odstánení. Takéto kontakty s opozíciou však nepredstavovali serióznu snahu o spoluprácu, ale skôr akúsi politickú nutnosť. Už raz som uvádzal tvrdenie pplk. Miroslava Chovanca, zástupcu plukovníka Vykypěla a neostáva len opäť zdôrazniť, že podľa jeho názoru, a nebol to názor ojedinelý,… „že jedine Štěpán bol z vedúcich politikov ochotný chodiť na takého stretnutia a začať vôbec nejaký dialóg.“

Už dlhšiu dobu boli vo vedení KSČ vytvorené dva prúdy. Jeden bol reformný  a druhý zastával skôr konzervatívny smer vývoja spoločnoti. Reformný prúd si uvedomoval, že strana musí poskytnúť opozícii isté ústupky, lebo v opačnom prípade ich bude nútená urobiť oveľa viac ako považovala za nutné. (Napr. i vzdať sa svojej vedúcej úlohy v štáte a prehodnotiť rok 1968). Naopak konzervatívny prúd zastával názor udržať vedúcu úlohu KSČ aj za cenu povolania Ľudových milícií do Prahy a prípadne využiť aj armádu.

V tomto ovzduší bolo všetkým, kto mali prístup k informáciám z jednej aj z druhej strany jasné, že táto situácia sa udržať nedá. Bývalý riaditeľ Ústavu štátu a práva ČSAV doc. JUDr. Josef Blahoš, DRSc. Uvádza osobné svedectvo predpokladaných postojov ZSSR k vývoju u nás:  „Priamo dňa 17. novembra som sa stretol v Sovietskom zväze na priateľskej akcii s akademikom Šachnazarovom, blízkym spolupracovníkom Gorbačova, ktorý chcel vedieť aká je situácia u nás. Keď som mu ju povedal, uviedol, že to všetko je u nich známe a poznamenal, že skoro budú ľudia v uliciach. Ubezpečoval ma, že ZSSR nemá v úmysle do udalostí u nás zasahovať, ale že by situácia bolo oveľa zložitejšia, keby sa rozhodla zasiahnuť naša armáda. Z toho čo mi povedal, som pochopil, že by sa proti zasahu našej armády do udalostí určite postavil. Prezradil mi, že dnešné sovietske vedenie považuje obsadenie ČSSR v roku 1968 za veľkú chybu a že pokiaľ sa budem domnievať, že nastala situácia na verejné prehodnotenie, nech mu dám vedieť…Znova opakoval, že vstup vojsk musí byť označený za chybu. Pripustil, že to bude zložité a neľahké, ale stať sa to musí…

Mlčanlivý súhlas sovietskeho vedenia voči eventuálnym zmenám v Československu potvrdzuje aj údajný telegram bývalého veľvyslanca Řehořka z Kremla do Prahy 7. novembra 1989, ktorého obsah nebol z pochopiteľných dôvodov nezámy ani generálovi Lorencovi.        Dr. Sedlák, námestník ministra vnútra to nakoniec potvrdzuje: „O tomto telegrame som sa dozvedel náhodou od jedného z poradcov premiéra Adamca niekedy okolo +5. novembra. Vzhľadom k tomu, že ako bývalý veľvyslanec mám tušenie o tom, čo sa s takými telegramami veľvyslancov deje, nepochybujem, že generál Lorenc jeho obsah musel poznať. Navyše mezi jeho príjemcami je označené i FMV a ako je známe, generál Kincl, federálny minister vnútra bol vo svojej funkcii iba slabým čajíčkom, odvarom. Skutočnou osobnosťou a šedou eminenciou bol generál Lorenc. Tento telegram – premýšlal som o tom dlho a úporne – nemohol postup Lorenca zásadne ovplyvniť v jeho rozhodnutiach a stanoviskách.“

I keby telegram  nášho veľvyslanca v ZSSR Řehořka Lorenc nedostal, nič by sa nestalo. Neverím, že by mu tento nový prehodnotený postoj sovietskeho vedenia Gorbačova netlmoťil generál Gruško, ktorý  bol v tej dobe v Prahe. Grušku ako vysokého funkcionára KGB vyslal do zahraničia jeho šéf, šéf KGB Krjučkov a bolo veľmi divné, keby mu nepovedal: Naznač prosím ťa svojmu kolegovi Lorencovi, že tú tlupu dedkov vo vedení strany aštátu púšťame k vode…Je to chatrý chlapík, tak nech neurobí nejakú chybu!

Chudák Krjučkov vtedy ešte nevedel, že chybu za necelé dva roky urobí on sám. Alebo, že by jeho zahraničná rozviedka aj kontrarozviedka nevedela, kto je agentom CIA na najvyšších miestach? Ani osobné priateľstvo mu vtedy nemalo zatemniť oči a rozum. Zatemnilo a tak mu pred jeho sídlom raz v noci dokonca zbúrali i pomník  „Železného Felixa“…Felixa Dzeržinského…

Tiež JUDr. Richard Sacher sa vyjadruje k tejto tématike, samozrejme oveľa neskôr až vo funkcii federálneho ministra vnútra, kedy na svoj pracovný stôl dostával najrôznejšie materiály:

„Z akejsi možno agentúrnej zprávy som sa dozvedel, že naše orgány vzniesli otázku na sovietske veľvyslanectvo, expozitúru KGB i velenie Strednej skupiny sovietskych vojsk v Míloviciach, ako sa Sovietska armáda u nás zachová v prípade hromadných vystúpení obyvateľstva v Československu. Odpoveď znela: Sovietska armáda do vnútorných záležitostí Československa zasahovať nebude!“

V predošlej citácii medziiným zaznelo aj meno PhDr. Jaromír Sedlák. Kto to je, vlastne kým bol? Pred revolúciou námestníkom ministra vnútra a ešte predtým? Nech ho popíše jeho bývalý priamy nadriadený, riaditeľ Blahoš:

Dr. Sedlák u nás v ústave pracoval až do chvíle, kedy bol povolaný do sekretariátu dr. Štrougala, premiéra federálnej vlády, kde bol asi rok. U nás s tým boli isté problémy, kvôli jeho otvorenej kritike vedenia strany a štátu. To však boli problémy všeobecne známe, i to, že má styky so sovietskymi diplomatmi…“

A sám exnámestník ministra Sedlák?

„V roku 1983 som bol vyhodený z funkcie poradcu premiéra Štrougala pre podozrenie zo špionáže pre Západ. Vtedy bol Štrugal vážne chorý a dokonca sa kalkulovalo s jeho smrťou. Uzdravil sa a ja som bol prijatý späť. Je tiež pravdou, že som prichádzal na zastupiteľský úrad USA a Veľkej Británie, ale vyslovene na politické debaty…“

Divný námestník ministra vnútra. Ešte do divnejšieho svetla ho stavia fakt, že prezidentovi Husákovi dodával informácie z týchto debatných krúžkov na ambasádach a naviac ich podpisoval menom svojho dedka. Veru konšpirácia ako bič! K niektorým názorom tohto môjho bývalého šéfa sa ešte vrátim.

Stále viac ľudí zisťovalo nejednotnosť vo vedení strany a štátu. Pomaly, neisto a s prekvapením zisťovali vytváranie proti sebe stojacich skupín aj vovnútri predsedníctva ÚV KSČ. Napríklad kapitán JUDr. Ján Demikát, ktorého sme už niekoľkokrát počuli, mal tieto informácie:

„Niekoľko dní pred 17. novembrom, ale aj po ňom Lubomír Štrougal obchádzal funkcionárov z ÚV KSČ a zisťoval od nich, ku komu sa pridajú a snažil sa ich prikloniť na svoju stranu“ (V niektorých prípadoch sa mu to podarilo, veď bol vo vláde ako doma. Skoro niekoľko desiatok rokov. Prečkal všetky zmeny, pády i vzostupy. Jednoducho nezdolný ako náš československý žeň-šeň, pozn. autora).

„Sovietska strana so Štrougalom vôbec nepočítala“ rozvádza svoje informácie pán Demikát. „Štrugalova skupina bola zrejme informovaná o zámeroch Štěpánovej skupiny a kalkulovala s tým, že ak dôjde 17. novembra k zásahu vrátane likvidácie študenta Šmída      (i keď neviem, či bolo vtedy známe Šmídovo meno), že pražskí herci budú vystupovať v pražských závodoch v Štrougalov prospech a budú povzbudzovať verejnú mienku proti Štěpánovi.“

Treťou skupinou  bola Adamcova skupina. 24. novembra o 19.00 hod. navrhol Čalfa pri rokovaní ÚV KSČ alebo sekretariátu, aby Urbánek okamžite odišiel na Hrad a vyzval Husáka na demisiu  s tým, aby Husák abdikoval a predsedníctvo, aby jeho demisiu prijalo, za prezidenta menoval Adamca a Čalfa by sa stal predsedom federálnej vlády.

Urbánek to jednoznačne odmietol. V hre bol aj Alexander Dubček, ktorý bol v apríli alebo v máji pozvaný na zjazd Talianskej komunistickej strany. Pred odchodom bol z Jakešovho popudu kontaktovanýdvoma pracovníkmi ÚV KSČ v budove Mestského výboru Národnej fronty Bratislava, kde bol presviedčaný , aby do Talianska necestoval. Dubček to odmietol a odkázal Jakešovi, že do pol roka bude zvrhnutá vedúca úloha KSČ aj celým Jakešovým vedením…“

S čudnou hrou o najvyššie funkcie začali niektorí z dnešných mocných teda presne týždeň po 17. novembri. Pán Čalfa, dnešný premiér bol jedným z nich…

Aký názor má na boje vo vedení strany bývalý námestník ministra vnútra PhDr. Jaromír Sedlák? Čiastočne ho vyjadril v rozhovore s redaktorom Kaštánkom z Lidovej demokracie 24.januára 1991. Čo vtedy pre tlač povedal:

„V boji o kreslá vo vedení išlo oskupiny funkcionárov strednej úrovne sústredenej okolo sekretariátu Lubomíra Štrougala a neskôr Adamca. V tejto skupine, ku ktorej som patril aj ja, išlo predovšetkým o izoláciu Jakešovho straníckeho vedenia od ostatných členov KSČ s cieľom výmeny súčasného vedenia a jeho nahradenie mladšou garnitúrou, pokrokovou. Stýkal sa s nami tiež Miroslav Štěpán, avšak iby do decembra 1988, než prešiel na tvrdú líniu.  Pokiaľ ide o Rudolfa Hegenbarta, tak na toho som mal kontakt prostredníctvom docenta Reinera z MŠP v Prahe a o názoroch generála Lorenca som sa dozvedal od tlačového hovorcu federálnej vlády Miroslava Pavla.

Hegenbart a Lorenc sa podľa mňa na izolácii Jakešovho cvedenia nepodieľali. O Hegenbartových ambíciách mi hovoril docent Reiner, ktorý ho v tom, podľa mojej mienky podporoval. Hegenbart by podľa neho  mal ísť hore rýchlym tempom. Zaujímavý názor n Hegenbarta som počul od sovietskych žurnalistov, konkrétne  mi to povedal Kornilov z Izvestií, že Hegenbart je čiernym koňom československej politickej scény. Kornilov mi tiež niečo naznačoval o snahe Lorenca dostať sa do kresla preméra federálnej vlády, ale to boli skôr jeho fantazmagórie. Trochu som, ale uveril argumentu, že za „neodubčekizmu“ by mal byť premiérom nejaký Slovák, ktorý by bol schopný spolupracovať s Čechom Hegenbartom vo funkcii generálneho tajomníka. Ale všetko bolo celkom inak. Prezident Husák žiadal o dva návrhy premiéra. Adamec mu navrhol Čalfu alebo Pavla a Husák si vybral skúseného a totalitnou legislatívou ostrieľaného Čalfu. Že by mohol generál Lorenc ašpirovať na funkciu premiéra, som síce počul, ale ale do užšieho výberu ako vidno nepostúpil.“

Aj keď tentokrát pred 17. novembrom 1989 vynimočne nedošlo k hromadnému preventívnemu zatýkaniu disidentov aj napriek zverejneniu tohto faktu Vyšetrovacou komisiou pre udalosti 17. novembra pri FZ ČSFR v Československej televízii dňa 16. októbra 1990, ojedinelé zatknutia predsa len boli!

Rumlova vyšetrovacia komisia dostala ostrý protestný list Jiřího Wolfa z Prahy 4, ktorý Rumlovo tvrdenie opravuje:

„V mojom prípade došlo dňa 17.11. 1989 k zatknutiu a to konkrétne v dopoludňajších hodinách a k prevezeniu na oddelenie VB za Palácom kultúry. Bol som zatknutý príslušníkom ŠtB pred svojím pracoviskom – kotolňou a prevezený na VB. Podľa vyjadrenia môjho zamestnávateľa bol som hľadaný  príslušníkmi ŠtB už od ranných hodín, kedy som sa do kotolne ešte nedostavil. Než som stačil priložiť do kotla, bol som zatknutý. Po zatknutí som bol umiestnený na 4. poschodí v kancelárii ŠtB a tam držaný za prítomnosti dvoch príslušníkov ŠtB až do skončenia študentskej demonštrácie. O piatej hodine som požiadal svojich väzniteľov, či už môžem konečne priložiť do kotla…Potom ma odviezli do Boleslavovej ulice, kde som v kotolni kúril. Pri práci sa mi vyhrážali, že ma hodia do kotla a asi po hodine po vykúpaní sa, ma odviezli opäť na oddelenie VB v ulici na Pankráci…“

Pán Wolf potom popisuje, že na rovnakom poschodí bol umiestnený štáb ŠtB na kontrolu študentskej demonštrácie a na toto oddelenie potom priviezli aj Alexandra Dubčeka. Na jeho zatknutie spomína aj bývalý major Petr Žák:

„Asi okolo osemnástej hodiny som dostal rozkaz zaijstiť Alexandra Dubčeka, ktorý sa chystal na Vyšehrade prehovoriť k manifestantom. Tento údaj bol zistený z odposluchu telefónu Jana Urbana, ktorý Dubčekovi volal k Slávikovým. Vyslal som na Vyšehrad skupinu asi piatich ľudí pod velením kapitána Nepomuka, ktorí mali za úlohu pána Dubčeka zadržať a zdržať ho tak dlho, aby nemohol vystúpiť. Z ich hlásení viem, že v dobe príjazdu tejto skupiny na Vyšehrad bol A. Dubček už zadržaný a naša skupina potom s ním robila pohovor…“

Zaujímavé sú k tomuto aj slová bývalého generálporučíka Lorenca:

„K preventívnemu zadržaniu vedúcich opozície pred 17. novembrom nedošlo. Považoval som to v tej dobe už za bezpredmetné. Bezpečne som u ž vtedy vedel, že k zvratu dôjde, keď nie 17. novembra, tak 10. decembra a najneskôr pri Palachovom týždni v roku 1990. Situácia ma už celkom zbavila ilúzií, že by sa vo vnútri KSČ našla sila, ktorá by dokázala niečo zmeniť a bolo mi jasné, že čím dlhšie bude trvať napätie v spoločnosti a agónia moci, tým to bude horšie a prial som si, aby sa to, čo sa stať musí, už stalo. Išlo mi o to, aby neprepukla nejaká výbušnosť. Prinajmešom maximálne znížiť jej možnosť napr. nejakým verejným prejavom. Preto som zastával názor, keď som sa dozvedel, že 17. novembra 1989 je A. Dubček v Prahe a chystá sa na demonštráciu, že by sa tomu malo zabrániť. Ale mal som na mysli to urobiť formou dohovoru a debaty s ním, nie tak, že bude zatknutý. Pánovi Dubčekovi som sa potom za to, ako s ním jednali na Vyšehrade, písomne ospravedlnil…“!

Hodinu pred začatím manifestácie sa Růžička stretol spolu so svojou „sesternicou“ Ivanou a Janou Matějkovou, s viacerými disidentmi, s ktorými odišli na miesto zrazu na Albertove. Tam sa tiež stretol aj s mnohými ďalšími členmi NŠZ, ktorí už rozdávali prítomným manifestujúcim študentom prehlásenie NŠZ s kontaktnými adresami.

Do rozdávania týchto prehlásení neboli zapojení iba členovia NŠZ, ale postupne pomáhali aj rôzni aktivisti nezávislých skupín, prítomní na manifestácii. (Aktívne sa prejavili členky jednej dievčenskej skupiny, ktoré sa nazvali „Lienky“, pozn. autora).

Skupina, s ktorou Růžička na Albertov prišiel, sa na mieste zrazu zišla s mnohámi známimi disidentmi (najznámejší z nich bol pán Pavlíček, pozn. autora), ktorí neskôr pôsobili v čele sprievodu.

Po prejavoch „skompromitovaných“ študentov sa sprievod, ktorý v tej chvíli mal asi desať tisíc osôb, vydal s istými problémami na pochod (spor o trasu medzi NŠZ a Mestskou vysokoškolskou radou a Nezávislými študentmi. K tomu som sa vyjadril na predchádzajúcich stranách, pozn. autora), smerom na Vyšehradské cintoríny a odtiaľ do centra mesta. Počas pochodu do centra sa k sprievodu spontánne pridávali ďalší a ďalší obyvatelia Prahy.

Růžička si v sprievode všimol niekoľko mladých známych hercov, ktorí presne tak, ako uviedol Uhl na schôdzke 14. novembra, vnášali medzi manifestujúcich študentov, predovšetkým však medzi dospelých ľudí, bojovnosť a vášne. Bolo to logické, pretože väčšina študentov žijúcich na internátoch, v piatok poobede z Prahy odišla. Preto prevažovala stredná generácia.

Růžičkovi bolo jasné, že ak chce splniť svoju úlohu, musí sa spolu s oboma dievčatami dostať podľa plánu do čela skôr ako dôjde k prehradeniu  sprievodu Bezpečnosťou a neskôr k samotnému zákroku.

Všetci, ktorí boli do akcie zainteresovaní, vedeli čo majú robiť. Prvoradou úlohou bolo, dostať sa do čela sprievodu! Vedel, že keby ich aj dav rozdelil, Růžičková spolu s Fialom vedeli, že za každú cenu sa musia dostať do čela tohto obrovského sprievodu. Inak by splnenie úlohy bolo ohrozené.

V tejto fáze pochodu z Vyšehradu do centra mesta, musel byť Růžička v strehu, aby nestratil kontakt s Matějkovou, ktorá mala v jeho scénari plniť nevedomky dôležité úlohy. Rovnakým problémom sa zaoberal aj Fiala, ktorý mal na starosti kľúčovú postavu Růžičkovho scenára – Dražskú. Postupom času sa stalo presne to, čo Růžička predpokladal. Obe dvojice sa navzájom stratili z dohľadu a po chvíli zmizla v dave i Růžičková.

Napriek všetkým týmto potiažam, sa podarilo Růžičkovi spolu s Matějkovou, dostať sa nedaľeko Národného divadla – niekoľko desiatok metrov od Národnej triedy – do čela sprievodu. Te už v tej dobe bol zfanatizovaným davom Pražanov. Ovládal ho, Růžičkovi nesympatický Marek Benda spolu s Dusom. V tejto chvíli mal však Růžička iné problémy ako sa dohadovať s Bendom, kadiaľ viesť sprievod. Či odbočiť na Národnú triedu alebo pokračovať priamo na Hrad. Benda spolu s Dusom sprievod regulovali tak spoľahlivo, že k tomu nepotrebovali jeho asistenciu. V tejto chvíli mal Růžička starosti, aby v dave demonštrantov objavil Růžičkovú a Fialu s Dražskou.

Keď sprievod s prispením Bendu a Dusa odbočil na Národnú triedu a došiel na úroveň Novej scény Národného divadla, zjavil sa pred nimi kordón príslušníkov Pohotovostného pluku VB. Benda senior na tento okamžik hovorí:

„V dobe zásahu som na Národnej triede nebol. Odišiel som o o deväťnástej hodine. O tomto čase som večeral. Je pravda, že som sa na Národnú triedu ešte zo zvedavosti vrátil. Ale bolo to po večeri. Vypil som si po nej, pomaly svoj obľúbený bylinkový čaj….“

(Tento Bendov návrat na miesto činu a stretu bol proti výslovnému Uhlovmu pokynu, aby sa tam nemotal žiadny z popredných disidentov, pozn. autora a svedka rigoróznych pokynov).

„Keď som si vypil bylinkový čaj a pomodlil sa za študentov na Národnej, vratil som sa, ale už som nič nevidel. Demonštrácia už bola rozohnaná. Videl som iba ako príslušníci ZNB odvážajú niektorých účastníkov…“

Pán Václav Benda mal ešte jedného koníčka a je divné, že taký filozof sa naučil perfektne zaobchádzať s rádiostanicou. Medzi disidentmi o ňom bolo všeobecne známe, že od roku 1987 v dobe, keď na území Prahy prebiehali nejaké bezpečnostné akcie, odpočúval rádioprevádzku poriadkových jednotiek. Odpočúvanie realizoval na rádiu britskej výroby, ktoré bolo riadené počítačom. Nešlo o odposluch prevádzky uniformovaných príslušníkov ZNB, ale o odpočúvanie ŠtB. Odkiaľ mal PhDr. Benda taký zložitý a drahý prístroj? No predsa z amerického veľvyslanectva, s ktorým rovnako ako ostatní d isidenti udržiaval časté a vrúcne styky. Ohlási po prijatí lustračného zákona túto skutočnosť? Špeciálnu anténu k tomuto prístroju nemal, používal normálnu prútovú anténu, ktorá bola súčasťou vybavenia. Pokiaľ išlo o jednotky ŠtB, ich rádioprevádzku zachytával na vlnách v rozmedzí 8120-8140, VB potom na frekvencii 7660. Nevýhodou tohto odposluchu bolo to, že väčšinou počul len riadiace stanice. Pokiaľ šlo o mobilné, teda podriadené stanice, tak tie bolo počuť iba v prípade, že pôsobili v blízkom okolí. Perfektne poznal volacie znaky. Tak napríklad vedel, že volací znak KABINA bola riadiaca stanica rovnako ako VÝŠINA. Naučil sa, že podriadené stanice boli KATANI a potom k tomu sa pripájali čísla od jedničky do stodvadsať…Vypracoval sa nerfektého „dráteníka“, ako sa armádnym spojárom ľudovo hovorí…Pán Dr. Benda potom pri spomienke na deň 1ý. Novembra upresňuje, že nielen večeral a popíjal bylinkový čaj, ale tiž si zahral na spojára-rozviedčika:

„Z rádioprevádzky som zistil, že sa sprievod pohybuje od Vyšehradu k Národnému divadlu. Prvé čo som skúšal, bolo stále a nervózne hlásenie o tom, kde sa nachádza čelo sprievodu. Nervózni boli hlavne preto, že sa snažili zistiť, kde tento sprievod končí. Dostali dokonca príkaz, aby to zistili. Niekoľkokrát bolo podané hlásenie, čo sa deje pri Národnom divadle, potom bolo počuť, že sprievod zahol na Národnú triedu. Riadiaca stanica požadovala hlásenie, kde sa nachádzajú jednotlivé hliadky. Potom tieto hliadky dostali pokyn, aby sa „vygumovali“. Z toho som vyrozumel, že nastupujú uniformovaní príslušníci ZNB. Jednotlivé hliadky podľa ich rádioprevádzky boli sťahované asi dvadsať minút. Z volacích znakov som počul opäť znak KABINA, neviem či tam zaznela i VÝŠINA. Volací znak KATAN bol používaný celkom určite. Potom číslované, čo boli podľa mojich skúseností podriadené stanice. Rádioprevádzku som počúval maximálne tak do dvadsať nula nula hod.“ končí svoje spojárske spomienky PhDr. Benda. Potom rýchle vypil bylinkový čaj a napriek pokynu Petra Uhla znova vyklusal na Národnú triedu, kde už bolo po boji. Nechajme teraz pána Bendu ladiť eštébácke vysielačky a vráťme sa do okamžiku, kedy sa čelo sprievodu zatočilo do Národnej triedy…

Červené barety zasahujú

Kordon, ktorý pred sebou a naviac v oslnivo žltom svetle žiariviek uvideli, vypadal ako prízrak. Ako zeleno-biela stena, v ktorej sa blýskali reflexy plexisklových štítov. Že dôjde k tvrdému zásahu, vedel Růžička už od rána, keď na Správe zistil, že na udržanie poriadku prišiel aj OZU, oddiel zvláštneho určenia, neskôr známy pod názvom – červené barety!

Bývalý náčelník správy vojsk MV generálmajor JUDr. Josef Šabata, pod ktorého červené barety patrili (pozor! V tomto prípade ide iba o zhodu mien, nie je ani vzdialeným príbuzným disidenta Jaroslava Šabatu a jeden o druhom dodnes nechce ani počuť! Pozn. autora), o ich nasadení hovorí:

„Nebol som na žiadnej porade, na ktorej by sa o nasedení OZU rokovalo. Dostal som iba pokyn, že mám vyčleniť 30 maníkov OZU, ako to vyplývalo z rozkazu ministra. Všetko ďalšie už bolo v kompetencii vtedajšieho náčelníka OZU plukovníka Solmošiho. Výstroj a výzbroj príslušníkov tohto komanda bola vždy určovaná vzájomnou dohodou velireľa OZU a veľiteľa bezpečnosti akcie. Ja sám som ani nevedel o tom, že majú červené barety. Nevedel som ani o tom, že na Národnej triede, vystúpia vo výsadkárskych uniformách. Nerozhodoval som o tom, ani som na to nedával súhlas…“

(Ako vždy, ja nič, ja muzikant. To tí podo mnou…Ale áno, páni, peniaze som pri výplate bral, samozrejme, ale za niečo zodpovedať? Ja obyčajný „četnícky“ generál ako sa hovorí? To predsa po mne nikto nemohol chcieť…!)

Nechajme ešte generálovi Šabatovi ešte slovo. Plasticky popíše aká boli s nasadením červených baretov problémy….

„Veliteľ červených baretov skutočne na mieste svojim príslušníkom OZU nevelil. Nemohol im veliť lebo boli pričlenení k inej jednotke a naviac boli ešte doplnení o príslušníkov Správy ZNB. Sám major Halíř bol zaradený ako výkonný orgán, nie ako veliteľ! Naviac nemal žiadne spojovacie prostriedky a nemal ani žiadne veliteľské právomoci nad touto jednotkou. Len po nasadení, až keď zase príspušníci OZU boli vyčlenení zo školského pohotovostného oddielu (ŠPO), tak potom sa major Halíř ujal veliteľskej funkcie, ktorú už plnil…“

Až do roztrhaniu tela, dodal by laik nad týmto množstvom nezmyslov generála s akademickým titulom pred svojím menom. „Velenie nad jednotkou pre neho skončilo v okamžiku, kedy sa zahlásil veliteľovi školského pohotovostného oddielu. Od tej doby bol iba radovým príslušníkom jednotky…“

Posledné slová spomienok pána generála nechával radšej bez komentára. Ako teraz módne zaviedol termín pán Žantovský, NO COMENT!

Sprievod demonštrantov poriadne rozpupmovaný organizátormi sa valil nezadržateľne ďalej ako lavína k bariére, ktorá bola neskôr nazvaná „hrádzou hrôzy“ a ktorá koniec koncov bola miestom, odkiaľ sa začala odpočítavať nová revolučná éra našich národov.

Dav ani na okamžik nespomalil a valil sa ako voda z Vltavy priamo na ňu. Růžičkovi blesklo hlavou, že plán je ohrozený, pretože sa v tú chvíľu dalo očakávať, že sa sprievod pred kordónom nezastaví a prerazí ho, čím by samozrejme došlo zo strany Bezpečnosti k zákroku. Všetko nasvedčovalo tomu, že ku stretu dôjde skôr, ako počítal. V tej chvíli sa počet demonštrantov odhadoval na asi päťdesiat tisíc ľudí. Růžička uvažoval ako postupovať ďalej, ale medzitým sa sprievod zastavil tri metre od kordónu bezpečnostných síl. Zo skúsenosti vedel, že akonáhle sa dav zastaví, bude nasledovať niekoľko výziev k rozchodu. Potom dôjde k vytlačovaniu davu. Blesklo mu hlavou:

„Rýchle preč, vyčkať s Matějkovou niekde v ústraní ako to všetko dopadne! Chýbala by tu však „potrebná mŕtvola“, presnejšie povedané na zemi ležiace telo. Keby nebola „mŕtvola“, nemohla by byť dezinformačná správa, akcia by nevyšla a Růžička i ostatní členovia NŠZ by stratili dôveru opozície. Neskôr by sa obrátili na niekoho iného. Hlavou mu zúfalo vírili myšlienky. Musel sa neustále rozhliadať okolo seba. Očami hľadal svojich najbližších spolupracovníkov.

Keď dav dovedenýa zmanipulovaný hercami pražských divadiel, kľačal na zemi, Růžička stál a očami röntgenoval neprehľadný zástup ľudí. O chvíľu si všimol, že z čela sprievodu sa stratil Benda. Nikde nevidel ani Dusa…Plán celej akcie bol v tomto okamžiku ohrozený a naviac koniec davu bol prehradený ďalším korónom bezpečnostnýxh síl. Zahliadol tam aj obrnené transportéry…Kordón vystužený ozbrojencami vytváral nepreniknuteľnú bariéru, odkiaľ nebolo úniku. Nekto nemohol dovnútra ani von…Uvedomil si, že ak sa Fialovi s Dražskou  a Růžičkovou nepodarilo dostať do priestoru na Národnej triede, už sa im to nepodarí…Medzi dvomi kordónmi polície s transportérmi nepreniknú ani keby boli mrace…

Zfanatizovaný dav spieval piesne a neustále dvíhal ruky nad hlavu. Máme holé ruky…! Pri stenách domov v čele sprievodu číhali bitkári ČASu, perfektne vycvičení a fyzicky pripravení na strety s Bezpečnosťou…To všetko však šlo pomimo neho…Matějková spozorovala jeho nervozitu. Vysvetlovala si to tým, že Růžička má strach. Bolo tomu úplne inak…! Rozhodol sa, že s Matějkovou včas odídu z dosahu kordónu, ktorý Národnú…prehradil. Jana súhlasila. V tom zbadal ako na neho z davu niekto máva. Zbadal Fialu a o chvíľu aj Ivanu. Z hlboka si oddýchol. Vedel, že je vyhrané…

Mela začala, ako keď sa zablýska z jasného neba. Kordóny polície, iskriace silou a temnou hrôzou sa dali do pohybu proti sebe. Bolo niekoľko minút pred dvadsiatou prvou…Medzi ľudmi stlačovanými akoby obrovským piestom, vypukol zmätok a hystéria. V zlomku času pred tým, ako kordóny vykročili a začala vrava si Růžička všimol nápadných mladákov, stojacich tesne pri kordóne. Vykrikovali proti príslušníkom urážlivé heslá a vybiehali proti nim. Rozhoreli sa drobné potýčky. Občas sa kordón rozpojil, vybehlo niekoľko mužov, chytili dvoch troch mladíkov ako chobotnice chápadlami a vtiahlo ich za kordón, ktorý sa ako gumový okamžite uzatvoril.

Uvedomil si, že nejde o študentov…Sú to bitkári disidentskej armády Nezávislého združenia ČAS, ktoré tu plnie úlohy, ku ktorým boli kdesi na Šumave vycvičení…

Ľudia so strachom v očiach ustupujú. Márne. Nebolo už kde!

Růžička držal pevne Matějkovú za ruku, druhou ťahal Ivanu a obe tlačil pred sebou do podchodu. Pri stene domov videl záchranu…Úloha…Musíš splniť úlohu! – blesklo mu hlavou. Hlasno vykríkol, aby ho Jana počula a zvalil sa na zem…Držala ho za ruku a keď videla, že padá, objala ho a na zemi prikryla vlastným telom. Růžičková sa ukryla v nedaľekom podchode a čakala. Okolo ležiaceho tela medzitým pobiehali ľudia. Pred chvíľou hrdinovia a teraz zmätene hľadali bezpečný úkryt, kde by sa schovali. Nikoho ani vo sne nenapadlo sa pri ležiacom zastaviť. Nikto mu nepomohol…

To bol ten hrdý a statočný český, skôr pražský národ, ktorý sa bál rany, ktorá im hrozila. V tom k ležiacej dvojici priskočili muži v maskáčoch. Odťahovali Růžičku a Matějkovú do bezpečia v podchode. Boli to muži z OZU. Nikto z nich nevedel a netušil, že ten na zemi je tiež príslušník vnútra. Odtiahli ho…Nemuseli!

V podchode bol s našou dvojicou húf osôb. Ukral sa pred obuškami… Růžička svoju úlohu zahral dokonale a nebohú Matějkovú ani vo sne nenapadlo, že sa stala nástrojom, či figúrkou na šachovnici. Figúrkou, ktorá bola práve na ťahu. K ležiacemu Růžičkovi sa natiahlo niekoľko osôb. Bola medzi nimi aj lekárka. Snažila sa mu poskytnúť prvú pomoc dýchaním z úst do úst. Keď všetko na Národnej triede utíchlo, chcel Růžička vstať a odísť. Lekárka mu v tom však zabránila. Počúvol jej pokyn a všetci traja on, lekárka a Matějková zostali ležať ďalej. Po chvíli sa pri nich objavila sanitka, do ktorej ho naložili. Matějková sa drala do sanitky, chcela ísť s ním, ale niekto z prítomných jej to zakázal. Aspoň sa jej podarilo zobrať Růžičkovi tašku, v ktorej mal doklady. Aj napriek svojmu údajnému bezvedomiu ju stále kŕčovite držal v ruke. Matějková zistila, kam Růžičku vezú a utekala za sanitkou. Nemocnica Na Františku je od Národnej triedy vzdialená niekoľko minút. Pri sanitke, ktorá naložila zraneného Růžičku, stále ešte jedna osoba. Naklonila sa k nemu… Růžička jej do ucha pošepkal, že je všetko v poriadku. Odpoveďou mu bolo súhlasné kývnutie hlavou a letmý úsmev. Jej úloha sa skončila…

Keď sme prišli na tú križovatku,“spomína viac ako po dvoch rokoch Jana Matějková, pracovníčka OH v jednej moderne vybavenej kancelárii v pražskom Špalíčku.. K objektívnej pravde treba podotknúť, že si spočiatku nič nepamätala. Neskôr, až sa dozvedele o koho v prípade Růžičku ide, povedala i to, čo nie je pravda. Snažila sa byť spravodlivá a objektívna, ale pravdepodobne tlak jej zamestnávateľa, pána a majiteľa pražského Špalíčku, bol silnejší. Špalíček teraz vlastní ako budovu svojho ústredného výboru strana pána Dienstbiera. Občianske hnutie, jedna z odnoží bývalého OF, pozn. autora),“ Růžička tam začal vykrikovať, aby sa šlo na Václavák a do Opletalky. On s tým ani nezačal. To isté tam vykrikovali aj ostatní študenti, ktorí sa dožadovali, aby sa šlo na Václavák. Ja sama som tam robila možno väčší rozruch než on, hlavne keď sme sa začali hádať s Bendom.“ (dnes poslanec Českej národnej rady, pozn. autora).“ Růžička stále chcel, aby som hovorila ja. Nechal ma väčšinou hovoriť pričom povedal, že on nevie hovoriť a rečniť tak ako ja. Mám vraj lepší prejav, úplne ako Démostenes a že to poviem lepšie. Růžička Bendovi hovoril, že je NŠZ a prečo sa s nimi Nezávislí študenti neporadia? Benda mu odpovedal, že sa s nimi nemohli poradiť, pretože to sľúbili Mestskej vysokoškolskej rade a svoj sľub nemôžu zradiť. Dozvedelo by sa to i mestské vedenie SZM…Všetci sme tam stáli a čakali ako hádka dopadne. Zozadu sa ozvalo niekoľko netrpezlivých výkrikov: Na Václavák! Na Václavák! Chceme do Opletalky…!Zmätená letákmi som si myslela, že pochod na Václavák a ďalej do Opletalky je povolený, legálny. Tak som presvedčovala aj svoje okolie.Že tam pôjdeme položiť kvetiny…Ani som si neuvedomila, že deň pred tým sme s Růžičkom ten pomníček pred Wilsoňákom hľadali, ale nenašli sme ho…

Pripojila som sa k sprievodu, korý odchádzal na Vyšehrad. Milan šiel so mnou, nič iného mu ani nezostávalo, keď tam odchádzali všetci. Nikto nič neorganizoval, šli sme asi v polovici sprievodu, ktorý sa sám valil na Vyšehrad. Pred vstupnou bránou sa sám od seba sprievod obrátil a niekto začal kričať, že sme na zlom hrade! To v tej chvíli už mnoho ľudí kričalo: Na Václavák! Na Václavák! Keď som videla, že to vykrikujú aj herci Bartoška a Lábus, mám dojem, že som v dave zazrela aj Vetchého, pochopila som, že asi skutočne musíme na Václavák. Niečo sa v tej chvíli vo mne zlomilo. Ako zbesilá som i ja jačala: Na Václavák! Na Hrad! Komunisti do Vltavy!

Trochu ma zarazilo, že Milan v tej chvíli nič nekričal. Iba pozeral ako vždy. Až omnoho neskôr som si uvedomila, že on vlastne nikdy nič nekričal. Raz som ho podozierala, že miesto „Slobodu!“ kričí „Pro vodu“, ale myslela som si, že to sa mi iba zdalo… Růžička tam iba vybehol na nejaký kopec a díval sa dozadu, aký je sprievod dlhý. Z Vyšehradu sme potom šli….ale to už sa Růžička ponáhľal. Hnal ma dopredu ako zdutú kozu. Rôzne sme si skracovali cestu, aby sme sa dostali do čela sprievodu smerujúceho do centra. Chcel, aby sprievod nevadil doprave a aby boli vlajky v našom čele. Áno…spomínam si presne. Sprievod zatočil do Národnej spontánne, nikto ho nemusel dirigovať. Všetci chceli do centra na Václavák…

Ocitla som sa vedľa Růžičku v prvej rade hneď za sviečkami. Vedľa nás sa potácal nejaký opilec. Milan ho ukľudňoval a niečo mu dôrazne hovoril. Vypadalo to tak, ako by ho ten človek vôbec nepočúval. Bol ako sfetovaný. Začula som ako ho Milan ukľudňuje, aby neprovokoval policajtov. Matne si spomínam, že hovoril niečo o tom, že musíme isť preč dozadu, aby sa nám niečo nestalo…Skoro som ho vôbec nepočula. Na Národnej bol chvíľami rev ako v najprudšej búrke. Z lešenia vedľa nás nejakí chlapci dokonca hádzali na policajtov akési dosky a tehly. Bola to hrôza! Ešte že ma Milan držal za ruku…Vlastne nás obe. I Ivanu, predsa tú svoju sesternicu…! Potom z ničoho nič zákrok. Policajti vykročili oproti nám Nad hlavami sa objavili pelendreky. Ozvalo sa ich svišťanie a zvieracie výkriky. Nepochopila som v tej hrôze kto tak kričal. Či policajti alebo tí, čo sedeli na zemi.  Milan nás ako v hmle s Ivanou tlačil pred sebou k podchodu. Prestávala som dýchať. Chýbal mi kyslík…Medzitým duto duneli pelendreky o hláv ľudí. Les pelendrekov svišťal za našimi chrbtami ako sme sa predierali davom k záchrannej spáse – podchodu. V tom som uvidela ako jeden pelendrek zasiahol Milana do hlavy. Zložil sa okamžite s výkrikom na zem…Skutočne som videla smerom na Růžičkovu hlavu niekto nasmeroval úder obušku, po ktorom sa Milan zložil na zem. Či ho ten úder do hlavy skutočne zasiahol , to neviem, ale v tej chvíli som bola presvedčená že ho Milan do hlavy dostal.Keď ho odviezli sanitkou do nemocnice Na Františku, utekala som s jeho aktovkou za ním. Tam som ho zastihla už sedieť čulého a sviežeho. Vyzeral už skoro celkom normálne a povedal, že čaká na röntgen. V nemocnici Milan chce, aby som zavolala Dane Němcovej o tom, koľko je zranených v nemocnici Na Františku, aby sa tá správa dostala rýchle do rozhlasu. Povedala som mu, že mám lepší nápad. Mám číslo na Ing. Uhla a ten už bude vedieť čo s tým…“

Janovi Uhlovi teda skutočne aj zavolala…Potom za čas, asi s patričnou inštruktážou pánov zo Špalíčku, ústredných riatiteľov ČTK a ďalších masmédií súčasného režimu túto históriu Janička Matějková rozpráva trochu inak. Základný obrys tam samozrejme zostáva zachovaný, ale v detailoch v oných rozhodujúcich detailoch ho mení…prečo asi…?

Kategoricky a rigorózne odsudzuje obsah Zifčákových Pamätí. Avšak už druhýkrát. Prvýkrát priznala ich autentičnosť! „…pokiaľ Zičák tieto Pamäte písal, tak to je pekný chytrák,“ konštatuje všedná, ale aj svojim spôsobom i veľmi zaujímavá dievčina, ktorej by si hádal omnoho menej rokov ako má. „…To si vydedukoval. Skotočne v tej dobe som sa snažila dostať na vysokú školu. Zmienila som sa mu o tom. Konkrétne som chcela študovať vysokú školú chemicko-technologickú, ktoré sú v republike dve, jedna v Prahe, druhá v Pardubiciach. Dokonca si spomínam, že Milan sa ma pýtal, či som si už podala prihlášku. Mienila som ju podať na škole v Prahe. O tom, že som chcela študovať v Pardubiciach som s Milanom v žiadnom prípade nehovorila….“ (Ale Jani koľkokrát!).

Z jeho Pamätí sa o sebe dozvedám, že som tiché a dobré dievča…A veľmi aktívna a nadšená pre študentské hnutie. Dokonca ochotná plniť tie najzložitejšie úlohy a že som bola Milanom absolútne ovládateľná. Počas niekoľkých dňov som sa stala spolu s Fialom a Růžičkovou, Milanovými najbližšími spolupracovníkmi. Tiež som vraj robila pokladníčku ich spolku…Pokiaľ sa týka mojej charakteristiky nemám čo dodať. Skutočne som brala v tej dobe túto formu politikyako svojho koníčka. Mám na mysli aktívnu činnosť v nezávislých iniciatívach. Bavilo ma zlostiť a nervovať bývalých funkcionárov a predstaviteľov systému. Skutočne som si počínala podľa jeho pokynov. Robila som, čo odo mňa chcel, imponovalo mi, že je študentom vysokej školy a myslím, že svojim spôsobom má vo svojich Pamätiach pravdu. Je však hrozné, keď si pomyslím, že som to všetko robila pre príslušníka ŠtB!

…Z jeho Pamätí vyplýva, že som bola vybraná pre úlohu tlmočníčky správy o zabitom študentovi a množstve zranených, ktorým bolo v nemocnici Na Franišku poskytnuté ošetrenie. Vraj som pre túto úlohu bola vybraná práve ja, vraj ľahko manipulovateľná a do Milana zamilovaná. Milan mal na Národnej pred mojimi očami padnúť na zem a predstierať ťažké zranenie…Mala som podľa neho urobiť všetko, o čo ma požiada. Nie je to pravda, nebola som do Milana zamilovaná i keď to tak možno vyzeralo a on si to tak mohol vykladať. Niekedy som skutočne tak na neho pozerala, ale mýlil sa…Brala som ho ako kamaráta…

Vo svojich Pamätiach má tiež pravdu, že Ivana, jeho sesternica sa skutočne po celú dobu demonštrácie na Národnej pohybovala…Potom som Ivanu už nesledovala. Celkom ma zaujal Milan, ktorého skolil obušok policajta…To že Milan znervóznel ako píše v Pamätiach, keď nevidel svojich spolupracovníkov, že so mnou chcel odísť, potom po údajnom údere vykríkol ac padol na zem je pravda. Tak som to videla…Keď som čítala Pamäti…“(čítanie Jane Matějkovej poskytla Obvodná vojenská prokuratúra či FIS?)“…myslela som, že Zifčák popisuje inú demonštráciu ako tú na Národnej…pretože žiadni herci pražských divadiel tam s nami neboli. Potom som si ale spomenula, že z okna Národného divadla sa vyklonila herečka Regina Rázlová a mávala na nás a niečo volala…“(svoju prítomnosť neskôr niektorí herci s pýchou priznali sami, pozn. autora).

„…Keď sme stále a sedeli priamo pred kordónom policajtov, Růžička, a dne viem, žo to bol Zifčák, mi skutočne hovoril aby sme sa vzdialili z bezprostredného dosahu pelendrekov, aby sa nám nič nestalo. Presunuli sme sa trochu dozadu, doprava smerom k podchodu, k Mikuladskej ulici. Nezávislé združenie ČAS nepoznám a nevšimla som si žiadnych mladíkov, ktorí v dobe tesne pred zákrokom napadli fyzicky a slovne kordón…Faktom je, že ma Růžička tesne po zásahu tlačil pred sebou, ale nevidela som, že aj Ivanu. Podľa môjho názoru tam už nebola. V tom najväčšom kotli a bitke som ju, mám dojem zahliadla…Tiež si spomínam na rozhovor s Růžičkom pri odchode z nemocnice Na Františku. Jeho zranenie zodpovedá situácii ako píše vo svojich Pamätiach. I s tým ako nás odtiahli červené barety. Zdá sa mi že ďalší popis zodpovedá skutočnosti…“

Tieto spomienky, hovorme im spomienky číslo jedna, existujú. Objavili sa však i spomienky číslo dva, ktoré spomienky číslo jedna popierajú. Zrejme sa Janke dostalo náležitého ponaučenia. Obe verzie sú však dokumentačne podchytené. Ktoré sú teda pravdivé? Jednoduchej, čestnej dievčiny alebo budúcej funkcionárky Občianskeho hnutia…? Možno i budúcej doktorky chemicko-technologických vied?

Z „bezvedomia“ sa Růžička prebral až v nemocnici. Lekár zistil, že má iba narazený lakeť, ale pre istotu nariadil röntgen hlavy. Keď odchádzal na röntgen hlavy bol už fit. V tom do nemocnice vbehla zadychčaná Jana Matějková. Bola šťastná, že Milan už chodí. Možno jej bolo len trochu divné, že pred chvíľou bezvládne ležal a naraz tu stojí i iba sa trochu sťažuje na bolesti hlavy. Kým odišiel na röntgen, poprosil ju, aby preňho niečo urobila. S radosťou mu to sľúbila. Povedal Jane, aby zavolala pani Dane Němcovej alebo Petrovi Uhlovi a oznámila im, že sa volá Matějková a že je z NŠZ. Musí jednému alebo druhému povedať, že v nemocnici Na Franišku je vľký počet zranených osôb. Matějková úlohu splnila. Nemohla vedieť, že odovzdáva šifru, oznamujúcu, že akcia prebehla podľa plánu. Telefón bol priamo v nemocnici pri vrátnici. Vrátila sa a Milanovi povedal, že sa dovolala. Telefon nezdvihol Uhl, ale jeho manželka Anička Šabatová. Doslova si pamätám, čo Jana vtedy Milanovi povedala. Pani Šabatová jej vrelo poďakovala za správu a upozornila Janu, aby bola „preboha“ opatrná! (Vedela aj pani Šabatová všetko o akcii alebo to povedal len tak zo zvyku…“).

Úloha našej skupiny bola splnená. V tejto chvíli zostala len jediná, nájsť Fialu a jeho zamilovanú priateľku Dražskú. Ešte toho večera sa Milan s Janou rozlúčil so slovami, že na nejaký čas musí poustiť Prahu a vrátiť sa späť do Ostravy k svojim spolužiakom…Vraj sa jej neskôr ozve…

Jana Matějková v prvej verzii svojich spomienok situáciu s telefónom Uhlovi potvrdzuje:

„V nemocnici Na Franitišku som čakala, kým Milanovi urobia röntgen hlavy.Vtedy ma požiadal, aby som zatelefonovalaUhlovi a povedala mu, koľko je zranených z demonštrácie v nemocnici…(V prvej verzii navrhla, že Uhlovi zatelefonuje sama, vraj má jeho číslo, pozn. autora).

„Telefonovala som z automatu v nemocnici, Bolo to prízemie, na ktorom sme čakali. Podľa môjho názoru Milan nešiel volať preto lebo čakal až ho zavojajú kvôli výsledkom vyšetrenia. Keby telefonoval, bol by to zmeškal. Spomínam si, že Uhl vtedy nebol doma a ja som správu odovzdala jeho manželke, Šabatovej. Milan kládol dôraz na to, aby som povedala, že som z NŠZ a že v nemocnici Na Františku je veľa zranených…“

Ako vo Werichovej piesni o Golemovi, existuje ešte piata verzia. Ale tá nie je doložená…Tiež v spomienkach Jany Matějkovej sa verzie množia ako huby po daždi…

„V pamäti mám zafixované,“ hovorí jej tretia verzia, „že vidím Zifčáka pri nejakom výklade myslím, že to boli hudobné nástroje, ako sa chytá za lakeť a hovorí, že dostal ranu do lakťa. Pristúpila som k nemu, chcela som ho opatrne chytiť za lakeť, ale on sa v tej chvíli pred mojimi očami zložil na chodník.“ (Vidíte to ochladnutie vzťahu? Už nie som Milan, ale chladne a s dešpektom oslovovaný Zifčák!)

„Viem, že ma strhol so sebou. Keď som o tom neskôr rozmýšľala, tak som prišla na to, že som vlastne ani žiadny úder nevidela, ktorý by bol Zičák dostal do hlavy…“

Divný návrat pamäte mladej ženy, ktorá nie tak dávno pred týmito slovami sa vyjadrovala, že má absolútnu sklerózu“…)

„Myslím, že sa to odohrávalo pri podchode, kde vznikla tzv. ulička. Nevybavujem si, kde bol v tej dobe kordón polície, ale mám taký dojem, že sa v tých miestach, v tej dobe pohybovali jednotliví policajti. Mohli byť aj v malých skupinkách. Na tomto mieste ležal Zifčák, podľa mňa, asi desať minút a vyzeralo to, že je v bezvedomí. Potom sme ho prenášali na takej papierovej podložke a preniesli sme ho až ku križovatke v Spálenej ulici…“

Růžička zmizol z Prahy, ale nad štvoricou mladých ľudí, plniacich kľúčovú úlohu 17. novembra visel otáznik. A chyba, ktorú urobila Dražská. Aj ona telefonovala a dovolala sa Uhlovi, ale v strese a rozrušení (na Národnej bola zranená a v obrovskom chaose sa navzájom s Fialom stratili) Uhlovi povedala, že je zranená a že jej priateľ zahynul V rozrušení mu však zabudla povedať, že bol zabitý Martin Šmíd…!

To meno nepovedala a to meno bolo dohovoreným heslom! Heslo pochpopiteľne nemohla povedať ani Matějková. Tak sa Uhl od oboch mladých žien síce dozvedel správu, ale iby jej polovicu. Ani jedna nepovedala to, na čo netrpezlivo podozrievavý šéf VIA čakal- Meno študenta – Martin Šmíd…!

Uhl mal teda večer 17. novembra správu, ktorá potvrdzovala, že akcia sa uskutočnila, úlohy boli splnené, ale chýbalo to najdôležitejšie – dezinformačná správa o zabití študenta menom Martin Šmíd.

Jedine čo dostal, bol akýsi zmätený telefonát, v ktorom ženský hlas oznamoval, že asi pri manifestácii prišiel o život priateľ nejakej Dražskej. Bez mena študenta Šmída správu nemohol odoslať do sveta. Telefonát Dražskej mohol byť provokáciou Štátnej bezpečnosti. Najhoršie pre neho bolo, že nevedel, odkiaľ táto správa mala prísť a kto bude volať. Čo však s istotou vedel bolo, že pokiať nebude počuť meno Martina Šmída, nemôže nič robiť. Nezostalo mu nič iné, len trpezlivo čakať, kým sa táto žena neozve ešte raz a odovzdá mu správu tak, ako ju pôvodne odovzať mala.

Filozofia akcia bola v tom, že Uhl sám od seba nemohol dezinformačnú správu – kačicu – vydať. Neskôr by nemohol preukázať na základe čoho túto dezinformáciu vypustil do sveta. Mohol tým skompromitovať Chartu 77, popredných disidentov, celú opozíciu a v neposlednom rade aj seba samého. Nič by tým teda nezískal, naviac by všetkým iba uškodil. Keby však správa bola zverejnená na základe priamej účastníčky a naviac, blízkej priateľky zabitého študenta, bolo by to niečo úplne iného. Musel si byť vedomý aj toho, že môže byť zatknutý a stíhaný na základe rozširovania poplašnej správy. Na druhej strane existovali dve možnosti, ktoré hrali v jeho prospech.

Prvou bola verejná mienka Pražanov, ktorí by správe o zabití študenta verili a tým by sa zdvihla hladina nespokojnosti. (Svedčia o tom tisíce ľudí v uliciach Prahy dňa 19. novembra 1989 po zverejnení správy o Šmídovi v západných vysielačoch, pozn. autora).

Druhou možnosťou by bolo, že sa stal obeťou dezinformačnej kampane, ktorú pripravila Štátna bezpečnosť v súčinnosti s cudzou spravodajskou službou.

Uhla vlastne nechal túto správu odvysielať v západných rozhlasových staniciach len sprostredkovane. Pomohlo i to, že počas večera 17. novembra volalo Uhlovi niekoľko ďalších občanov, ktorí vypovedali o veľmi brutálnom mlátení. Niektorí dokonca i videli ležať bezvládne telo v podchode na Národnej triede. (Na splnenie plánu stačilo vidieť ne zemi ležiace telo, pozn. autora).

Uhl možno vedel, že „telo“ patrí do plánu akcie, za ktorou stál pán Albert a že bola vypracovaná do najmenších detailov.

Petr Uhl bol hádam najinteligentejším disidentom v Československu a dobre si dokázal spočítať, že jedna a jedna sú dve. So všetkými možnosťami musel dôsledne kalkulovať. Bolo mu jasné, že musí čakať, ale neprenáhliť sa. Vedel s istotou, že ak dôjde v tomto štáte k určitým politickým zmenám (i keď by nedošlo, bude najneskôr do Vianoc z väzenia opäť doma). Verejná mienka by stála za ním a nebolo by nič jednoduchšieho, než celú dezinformačnú kampaň hodiť na vrub  Štátnej bezpečnosti v spolupráci s KGB. Dovoľte mi, aby som sa u Petra Uhla zastavil. Uhl bol známy v disidentských aj kontrarozviednych kruhoch ako veľmi nedôverčivá a opatrná osoba. Chcel tým zvýrazniť, že keby informáciu nedostal dopredu dohodnutým spôsobom, nikdy by správu o Šmídovi do éteru nevyslal.

Z toho vyplýva, že o celej akcii presne vedel. Neskôr tvrdil, že sa stal obeťou dezinformačnej správy a šiel do vyšetrovacej väzby.

Zaujímavý je i fakt, že po revolúcii v priebehu vyšetrovania udalostí 17. novembra vznikla fáma, že sme v jednej etape považovalu Uhla za nášho tajného spolupracovníka. Ubezpečujem Vás, že nikdy a ani náhodou…

Major Petr Žák, bývalý náčelník 10. odboru II. Správy ZNB v januári 1991 povedal:

„Petr Uhl je svojráznym človekom, ale tajným spolupracovníkm ŠtB nikdy nebol. V jednej chvíli sa to mohlo Zifčákovi zdať, pretože si nedokázal vysvetliť niektoré údaje, ale Uhl tajným spolupracovníkom nikdy nebol. V žiadnom prípade…!“

Major Žák teda samozrejme nevedel, kto posiela agentúrne správy zo severnej Moravy. Je paradoxom, že práve on, major Žák nevedel, kto mu správy o Uhlovi doručuje. To najvýnamnejšie ale je, že nikdy a nikomu v žiadnej agentúrnej správe som nepovedal, tým skôr vo výpovedi pred vojenskou obvodnou prokuratúrou, že Ing. Uhl by bol akokoľvek zviazaný s ŠtB, tým viac ak by bol jej agentom alebo tajným spolupracovníkom. V tomto prípade dedukcia inak veľmi chytrého a všestranne schopného mladého majora Žáka, bola dedukciou  veľmi chybnou! Opakujem, ešte raz, nič takého som nikdy nepovedal ani nenaznačil, nenapísal. Iba viem, že sa niekedy stretol s dôstojníkom ŠtB. Domnievam sa, že táto dezinformačná správa je dedukciou FBIS, či skúškou pravdivosti výpovede majora Petra Žáka!

Zhodou okolností sa Dražská hneď po manifestácii stretla s mladou ženou, ktorá k nej bola veľmi milá. Pomohla jej dostať sa na ošetrenie do nemocnice. V tej dobe Dražská netušila, že mladá žena, ktorá sa predstavila ako Mirka Litomiská, je signatárkou Charty 77. Drahomíra sa rozhodla, že dezinformačnú správu bude po Prahe šíriť aj Mirka Litomiská. Zverila sa jej, že na manifestácii bola spolu so svojim kamarátom, čo vlastne bola pravda. Toho policajti zbili, kopali do tváre, až zostal bezvládne ležať. Ona sama vraj tiež dostala bitku…Jeden z policajtov ju kopol do brucha. Tak Litomiskej povedala svoj pripravený príbeh. Pri rozlúčke si ešte vymenili telefónne čísla. Či sa ešte niekedy stretnú, nevedela s určitosťou ani jedna ani druhá…

To že na mieste, kde ležal „zranený“ Růžička, zastavila sanitka, patriaca ministerstvu vnútra, nebolo podľa pripraveného scénara. Skôr to bol malér! Zhodou okolností dvaja príslušníci ŠtB, ktorý robili operatívny prieskum v blízkosti kde ležal Růžička, spozorovali, žeich známy poručík Ludvík Zifčák, zostal po zásahu poriadkových jednotiek nehybne ležať.

Spoznali ho a domnievali sa, že je na tom asi veľmi zle. Z vlastnej iniciatívy zavolali sanitku a zariadili prevoz Zifčáka do nemocnice. Z tohto náhodného faktu potom v žurnalistických kruhoch vznikla obrovská fáma, že „vnútracke“ sanitky odvážali hromady mŕtvol do neznámych márnic…

Naviacsa obávali, že by mohlo dôjsť k jeho dekonšpirácii pri zisťovaní jeho totožnosti. Videli ako mu Matějková zobrala tašku z ruky, v ktorej mal krycí občiansky preukaz a zmizla s ňou v temných uličkách tejto časti Prahy.

Nadriadení Zifčáka sa o jeho odvoze z Národnej do nemocnice dozvedeli až od príslušníkov ŠtB, ktorí pre Zifčáka – Růžičku zariaďovali sanitku.

Na druhý deň ráno 18. novembra sa spojil Růžička s Fialom. Fiala mu povedal všetko, čo sa v uplynulý deň odohralo, teda aj to, že sa Dražská pri zákroku stratila. Priznal, že nevie, či Dražská Uhlovi volala. Fiala Růžičku ubezpečoval, že Dražská svoju úlohu poznala dokonale a dobre vedela, čo má robiť. Dohodli sa, že ju nájdu a naznačia jej, že včera bol skutočne zabitý jeden študent, ale že doposiaľ nepoznajú jeho meno. Nič sa nestane, keď Dražská ponechá meno Martina Šmída. Fiala sa s Dažskou telefonicky spojil. V telefóne sa mu najskôr posťažovala, že aj ona na manifestácii utŕžila zopár kopancov. Povedala, že ešte večer telefonicky hovorila s pani Šabatovou, pretože Uhl údajne nebol doma. Povedala, že je zranená a že pravdepodobne pri zákroku zahynul jej priateľ.

Fiala s Růžičkom so slúchatkom na uchu hneď pochopili, že takto nepresne odovzdaná správa je pre Uhla nedostačujúca. Dražská sa im zverila, že sa včera večer zoznámila s nejakou Mrkou Litomiskou. Má dokonca aj jej telefónne číslo. Pomohla jej prísť na ošetrenie do nemocnice. Prostredníctvom Litomiskej, povedala Dražská by sa táto správa dala rozšíriť ďalej medzi ľudí.

Obaja meno Litomiská poznali zo schôdzky u Václava Bendu dňa 12. novembra 1989, na ktorej bol prítomný Martin Litomiský. Považovali ho za brata Miroslavy. Navyše Růžička vedel, že Litomiská je signatárkou Charty 77. Čo k tejto náhode povedal o rok neskôr Václav Benda?

„S pani Dražskou  som sa stretol iba raz 19. novembra 1989, keď prišla ku mne do bytu, spolu s pani Annou Šabatovou a slečnou Litomiskou. Mal som s ňou dlhší rozhovor a spoločne sme sa snažili overiťfakty z jej predchádzajúcich informácií, týkajúcich sa úmrtia Martina Šmída. Viac som sa s ňou nestýkal…“

Tak ako sa Růžička s Fialom dohodli, oznámil Dražskej, že včera pri demonštrácii bol skutočne zabitý jeden študent, ale ešte nevie jeho meno. Naznačil jej, že NŠZ po ňom usilovne pátra. Požiadal Dražskú, aby v rozširovaní správy prostredníctvom Litomiskej pokračovala. Musí jej okamžite zavolať! Nech tiež ešte raz zavolá Uhlovi. Pripomenul jej, že nesmie zabudnúť uviesť meno študenta! Zdôraznil, že všetko platí tak , ako boli dohodnutí. Dražská súhlasila a sľúbila, že sa spojí tak s Litomiskou ako aj s Uhlom.

Na záver sa spolu dohodli, aby jej Fiala zavolal popoludní do práce. Všetko v tejto chvíli záviselo od Dražskej. V zálohe však pre istotu bola ešte jedna osoba…Sesternica…

Ešte pred odchodom na Moravu sa Růžička dohodol s Fialom, že sa spolu telefonicky spoja okolo 19. 00 hod. Dovtedy musí Fiala všetko zabezpečiť. Ako znela dohoda, zatelefonovali si. Fiala kľudným hlasom oznámil Růžičkovi, že je všetko v poriadku. Dražská Litomiskej odovzdala informáciu ako boli spolu dohodnuté. V prípade, že Litomiská nevolala Uhla, zavolá mu večer Dražská.

Fiala Růžičkovi ešte povedal, aby si nerobil starosti, že všetko zariadi a Dražská dezinformáciu rozšíri ešte aj inými prostriedkami. Osobne sa postará, aby sa správa dostala medzi veľa ľudí. Fiala v tomto skutočne urobil obrovský kus práce. Zaslúžil sa tak o zdarný priebeh akcie, ktorá vojde do dejín Československa…

Petr Uhl medzitým netrpezlivo očakával informáciu o zabití študenta Martina Šmída. Už z predošlého dňa vedel, že úloha s ležiacim a zraneným študentom sa podarila! Potvrdila mu to z nemocnice Na Františku neznáma žena a určite i pán Albert, ktorému 17. novembra večer po rozchode s Matějkovou Růžička volal. Presne podľa dohody!

Uhl vedel, že už 17. novembra po rozohnaní demonštrácie volala akási žena, k torá uviedla, že jej priateľ po zákroku bezpečnostných jednotiek asi zahynul. Súčasne si uvedomoval, že ak táto správa bola správou, na ktorú čakal, potom bola odovzdaná úplne zle. Neznáma žena neuviedla to najdôležitejšie – meno študenta.

Až okolo 21. hod. 18. novembra prišiel k Uhlovcom do bytu muž menom Payne a odovzdal magnetofónovú kazetu s nahrávkou výpovede Drahomíry Dražskej o otm, že 17. novembra bol pri študentskej manifestácii zabitý jej priateľ, študent MFF UK Martin Šmíd. „Osemnásteho novembra večer“ spomína MUDr. Jan Payne, „som odišiel s celou rodinou na synodné zasadnutie Česko-bratskej cirkvi evajelickej, ktorá má svoj kostol v Prahe 2. Aj na bohoslužbe sa hovorilo o situácii na Národnej triede, kde došlo k brutálnemu zásahu polície. Pri manifestácii vraj bolo zranených mnoho osôb a údajne mal byť jeden študent zabitý. Ja sám som na žiadnej demonštrácii nebol, manželka bola len na Vašehrade a brat na Národnej triede.

Petr mi povedal, že hovoril s Mirkou Litomiskou, našou známou, ktorá bola tiež na Národnej triede. Prezradila mu, že jej jedno dievča povedalo ako očitá svedkyňa, že policajti zabili jedného človeka. To ma veľmi zaujímalo a tak som porosil brata, aby tú ženu večer priviedol k nám. Chcel som si s ňou o tom pohovoriť! V ten deň som bez ohľadu na túto návštevu hovoril telefonicky s niekoľkými nemocnicami v Prahe. Všade mi povedali, že u nich skutočne ošetrovali ľudí po zásahu Bezpečnosti. Čísla uvádzali v desiatkach… Večer k nám Mirka priviedla mladú ženu, s ktorou sa zoznámila bezprostredne po zásahu. Menovala sa Dražská a sugestívne nám rozprávala o ssmrti svojho kamaráta pri manifestácii. Môj Brat Petr priniesol magnetofón a s jej súhlasom celý rozhovor nahral. Bola na manifestácii, na Národnej bol zabitý jej priateľ Martin Šmíd. So strachom v očiach mi popisovala ako mu stúpali po tvári a kopali doňho…

Potom v slzách popisovala, ako ju niečím prikryli. Povedala, že to bol jej kamarát, ale že jeho adresu naspamäť nepozná. Dom a byt však poznala. Povedala, že tam s nami autom nepôjde. Je vraj strašne unavená a otrasená zo zranenia. Nakoniec sme sa dohodli, že rodinu jej kamaráta Martina navštívime v nasledujúci deň.

Dražská s Litomiskou odišli od nás asi o ôsmej hodine. Pamätám si to preto lebo v televízii začínala nejaká hra…Akonáhle odišli hneď sme telefonovali našim známym, o ktorých sme si mysleli, že ich to bude zaujímať. Volali sme Uhlovcom…! Stručne sme to posudzovali, čo nám všetko povedala a zdalo sa to celkom vierohodné. Boli sme dohovorení, že v nedeľu večer opäť k nám príde a spolu pôjdeme k rodičom Martina. Aby som si bol istý, že Dražská skutočne príde a neklame nás, šiel som v nedeľu ráno k modlitebni Na Topolce v Prahe 4, kam mala ísť ráno s Mirkou na bohoslužby. Dražskú som tam skutočne stretol…Opakovala svoj sľub, že večer k nám príde. To som už vedel, že s Drahomírou už hovorili pracovníci televíznej stanice ABC a že s ňou chcú natočiť rozhovor na videozáznam v hoteli Fórum. Či sa natáčanie uskutočnilo neviem, pre mňa bolo dôležité zistenie, že Dražská príde.

Nesklamala ma a v nedeľu večer skutočne prišla…Na moje prekvapenie už aj s pani Šabatovou! Poprosili sme ju o adreu rodičov Martina Šmída, ale nechcela nám ju oznámiť. Niekde od nás telefonovala…Potom sme ju požiadali, aby zavolala bratovi Martina, Petrovi Šmídovi, aby sme si overili, či vôbec hovorí pravdu. Na vytočenom čísle sa nikto neozval. Adresu ani číslo nám nechcela dať a keď stanicu vytáčala, nestačili sme číslo zistiť…

Potom urobila divnú vec. Na lístok napísala adresu a zalepila obálku. Opakovala nám, že adresu Šmídovcov nám povie až zajtra. Potom som sa s ňou stretol  vo štvrtok 23. novembra. Považoval som ju už za klamárku, pretože adresa, ktorú nám dala, bola bezcenná a oznamovacie prostriedky celú aféru so Šmídom vyvracali.

Pokiaľ mám posúdiť osobnosť Dražskej ako lekár,“vstupuje na svoju parketu MUDr. Payne, „môžem ju charakterizovať ako…“ ale dosť, dosť! Vyzradili by sme lekárske tajomstvo a pán doktor by mohol mať nepríjemnosti, napríklad s urážkou na cti. V každom prípade by si obaja bratia, rovnako ako mnoho ďalších disidentov malo dávať pozor na to, s kým sa stýkajú, komu veria…Presnejšie povedané, komu chcú veriť…!

Bratov Paynovcov však ešte neopustíme, pretože ich rozprávanie o ich detektívnom pátraní je zaujímavé. Znie miestami ako detektívka, skĺbená s fraškou, hodnou Voskovca a Wericha:

„Keď sme našli priateľa Dražskej,“ zverujú sa smutne a zatrpknuto, „nejakého Richarda, povedal nám, že je to jeho milá, s ktorou chodí. Ale nemá ju vôbec rád lebo strašne klame. Nedá sa jej veriť ani jedno slovo. Neustále si vymýšľa. Koľko má známych, čo prežila a s kým…!…Povedal nám, že už vie, že fáma o smrti Šmída, ktorého mali zbiť esenbáci na Národnej, ale nezbili, pochádza od Dražskej…Potom sa smial, že tomu mohol vôbec niekto uveriť…“

Bratia Paynovci zarazene a smutne rekapitulujú, čo sa o Dražskej dozvedeli. Smutnejší boli o to viac, že ich priateľ šéf VIA, ktorá správu do sveta honosne a ctižiadostivo vyslala, Petr Uhl bol vo väzbe za rozširovanie poplašnej správy.

„Samozrejme, že sme mnohokrát  s bratom posudzovali motív Dražskej. Prečo nám to vlastne urobila…Na naše ospravedlnenie nech poslúži fakt, že zážitky z demonštrácie popisovala tak vierohodne, že sme jej bez mrknutia oka uverili…“ Dal by som rku do ohňa za to…“ so zádumčivým pohľadom konštatuje jeden z bratov. Mal ju dať. Mohol dlho dochádzať na špeciálnu kliniku na liečbu popálenín… „Jej výpoveď bola celkom v súlade s tým, čo o Národnej rozprával brat,“ sťažuje sa s nemou výčitkou druhý brat. Naraz akoby obaja precitli. To čo o Dražskej rozprávajú sa už nehodí do komentára pána Uhla na vysielanie v Slobodnej Európe, či Hlasu Ameriky.

„Keď rozprávala o napadnutí a údajnej smrti svojho priateľa, nezdala sa mi podnapitá, nafetovaná, ani nijako vyšinutá. Bolo na nej vidno, že je otrasená. Bolo na nej vidno strach a skutočne to vyzeralo tak, že nejaký jej známy mohol byť policajtami napadnutý a zabitý. Hovorila nám veľmi podrobné a presné detaily, ktoré aj neskôr opakovala a tieto detaily na nás pôsobili veľmi vierohodne…“

Hovoria o tom, že sa im nezdala nafetovaná, ale obratom ruky z Dražskej oznamovacie prostriedky robia narkomanku. A iba tich si dovoľujwem bratom Paynovcom pripomenúť, že existuje nielen etika lekára, ale aj lekárske tajomstvo…!

Skončil som vo chvíli, keď Payne odovzdal Ing. Uhlovi magnetofónový záznam Dražskej. Uhl sa určite v duchu potešil, veď na túto správu čakal už dvadsaťštyri hodín. Konečne ju dostal! Naviac mal v ruke korpus delicti a v prípade, keby došlo k trestnému stíhaniu, mohol sa týmto dôkazom preukázať, že došlo skutočne k zneužitiu jeho osoby, aby odoslal zahraničným rozhlasovým staniciam nepravdivú správu.

Redakcia dielo vydáva „tak ako je“, nijako nezasahovala do obsahu príspevku (okrem formátovania) a nepreberá žiadnu zodpovednosť za prípadné nejasnosti alebo faktické nezrovnalosti.

PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


10 thoughts on “Pamäte „mŕtveho študenta“ z Národnej (4. časť – bod zlomu)

  • 14. novembra 2020 at 11:50
    Permalink

    Redakcia,

    ale už majte trochu súdnosti !!!

    Kto Vám toto bude čítať ?! A taký dôležitý text.

    To máte problém rozdeliť ho na krátke časti, a uverejňovať to ako denný seriál až do 17.11. ?

    A odľahčiť to obrázkami – obrázky, obrázky, obrázky …. ako v Novom čase …

    Napríklad dvojicami obrázkov z minulosti a súčasnosti, napr. dvojice :

    rad na mandarinky – rad na úrade práce
    monotypová murovaná škôlka a plne vybavená škola – kontajnerová škola
    jadrová elektráreň v1-v4 Bohunice – zatiaľ 2x predražená JE m3-m4 Mochovce
    sídlisko pre pracujúcich – sídlisko pre investičných parazitov
    …atď, veď dvojíc je mnoho, že ?

    érted ? Igen ? Köszönöm !

    Reply
  • 14. novembra 2020 at 22:38
    Permalink

    Súdruhovia,

    hlásim sa Vám taknějak paralyzovaný z umeleckého zážitku, čo som práve prekonal.

    Pokiaľ, tak ako doteraz ja, máte s blížiacim sa „sviatkom slobody a demokracie“ akúsi „blbou náladu“, tak patrične naladiť by Vás mala časť ( vraj ) komediálneho týždenníka PUMPA, premierovaná 14.11. , z výroby ( vraj ) štátnej RTV: ( „S“ ne“S“luší medzi „S“lušnými ).

    Prezentované ( politicko-spoločenské ) názory sú správne predžuté, takže tí z Vás skôr narodených by ste nemali mať problémy s ich dožutím pokiaľ Vám už chrup neslúži tak ako tá nešťastná pamäť, ktorá Vám neoblomne nahovára, že „tehdy bylo líp“.

    Stálu zostavu tentoraz posilnili aj s. Kňažko a Budaj, ktorí Vám vzsvetlili, že za všetok tento kapitalistický bordel vlastne môžete Vy, a nejaká mláťačka z Národní třídy zážitok vygradovala tým, že aj oni chceli „cestovať“ , a že pivo mali radšej ako strhávanie protisocialistických plagátikov.

    https://www.rtvs.sk/televizia/archiv/16350/247190

    To , že svojimi koncesionárskymi poplatkami prispievate na takéto angažované, uvedomelé umelecké dielka aj Vy komunisti, je už len takým malým pukom, v dejinách tejto, inak krásnej, planéty.

    Nuž…každý chvíľku, ťah…eh…trtká Milku…

    Už sa teším, keď si zat…..eh….zaťahám…

    Reply
    • 15. novembra 2020 at 0:06
      Permalink

      Martine, aby bylo jasno.

      Koncesní poplatky za TV a rádio neplatím přes 15 let. V r. 2005 jsem TV i rádio vyhodil do šrotu, jelikož jsem odmítl platit ty svině vylhané, chápete. Od té doby mám klid. Ani tisk nekupuji. Jen internet provozuji, jinak nic. Jinak to video, co jste zveřejnil, to je bezduchá žumpa.

      Mě fakt tyhle chujoviny nezajímají. Ale nadcházející naše fyz. likvidace skrze očkování mě už kurevsky zajímá. Na rozdíl od drtivé většiny našich spoluobčanů, dělníků a důchodců především, kteří před 31 lety řvali jako dobytek v miliónových zfanatizovaných davech v ulicích a na náměstích proti socialismu za vítězství kapitalismu a fašismu, zatímco teď se všeci plazí po ulici na nákup v hidžábech jako debilní otroci. Že jim není STYDNO!!!

      Reply
      • 15. novembra 2020 at 14:38
        Permalink

        Vašku,

        neviem ako to máte v zemích Českých a gruntech Moravských, a valašsko-slezkich regionechrazovitych

        ale slovenští jánošíci na koních to prokoumali tak, že slovenskému báčikovi nestačí vyhodiť TV a rádio, ono si ten chudobný neborák musí ešte aj elektrickú prípojku preštiknúť, aby sa oslobodil od podpory tých prokapitalistických kanálov a žúmp.

        Kým si vo svojom živote dopraje takú vymoženosť 19. storočia, akým je žmurkajúca klasická 25W žiarovka, tak televízor-netelevízor, rádio-nerádio platiť musí tak či tak…

        Ako tvrdia priaznivci slobody a kapitalizmu – však kto ho nútiť používať elektriku ? Má slobodu ju nepoužívať…

        Ozaj Vašku – tak nám tí kapitalisti stavajú diaľnicu – teda nie tí naši, ale talianski, lebo podľa kapitálu slúžiacej buržoázii, je štát zlý vlastník – a to aj stavebnej spoločnosti, samozrejme.
        Nestavia sa samozrejme v celku, ale pekne po častiach – 13,5 km úsek Žilina – Vrútky s tunelom mal stáť 410 mil. € a 2. etapa sa mala uskutočniť v rokoch 2014-2020 – V januári 2020 mal byť úsek odovzdaný do prevádzky. Aký je stav ? Taliani zmizli aj s prachmi zo stavby, na ktorej je zatiaľ len prach- Stavba sa má dokončiť po novej súťaži a výbere, s novým súkromným staviteľom, jej celková hodnota bude už okolo 1000 mil. € . Termín – 2025 – MOŽNO !
        O tom, že dostavba 3. a 4. bloku JE Mochovce mala stáť 2,8mld € a mala sa uskutočniť v rokoch 2007-2012, no bude stáť 6,0mld € a nebude dokončená ani do konca roku 2021 asi nemá význam hovoriť. Mimochodom – dostavbu JE riadia …. Taliani …. . Ozaj – koľko JE má Taliansko ?

        Vašku – pamätáte sa ešte ako za toho neľudského socializmu, jeho nepriatelia vraj kradli zo stavieb tehly… ?

        Reply
        • 15. novembra 2020 at 16:19
          Permalink

          Martine, klidný nedělní večer.

          Vrátíme se oba raději k tématu. Napsal jste jízlivě, ba až urážlivě na adresu všech komunistů toto: „To, že svojimi koncesionárskymi poplatkami prispievate na takéto angažované, uvedomelé umelecké dielka aj Vy komunisti… Nuž…každý chvíľku, ťah…eh…trtká Milku.“

          Martine, kde nic není, ani smrt nebere. Já jen, že koncese za rádio a TV platit nemusíte, pokud tento bordel doma nemáte. Tím chci říci, že já koncese neplatím 15 let, protože jsm podepsal čestné prohlášení, že z ideových pohnutek nemohu s tímto svinstvem v domácnosti koexistovat. Jinak, pokud si myslíte, že komunisti trtkají Vaši Milku, tož nevím, Martine, to jste zaťal zcela vedle. )))

          Reply
          • 15. novembra 2020 at 18:59
            Permalink

            Vašku,

            pre ( dočasný ) pokoj zbraní v obci komunistickej česko-slovenskej to malo znieť takto :

            „To , že svojimi koncesionárskymi poplatkami ( NASILU ) prispievate na takéto angažované, uvedomelé umelecké dielka aj Vy komunisti, …“

            Ako som Vám už vysvetlil, veď prispievať nemusia … ( keď budú žiť bez elektriny ) …

  • 15. novembra 2020 at 9:36
    Permalink

    Radšej stupiť do zhnitej tekvice ako do tej ich dekadentnej „kultúry“.
    Veru, veru, „páni“ „herci“ radšej „makať ako vyprávať“!

    Reply
  • 15. novembra 2020 at 23:22
    Permalink

    Martine, klidnou noc Vám ode mne.

    Klid zbraní neřešme, nejsme spolu ve válce. )) Jen jsme si neporozuměli. Ale odnynějška se to snad změní. ) Mám na mysli Váš výrok «Ako som Vám už vysvetlil, veď prispievať nemusia … (keď budú žiť bez elektriny)»

    Martine, vyléváte vaničku i s dítětem. PROČ bych měl žít bez elektra? Abych se tak zbavil koncesních poplatků? To je přece volovina! Já podepsal čestné prohlášení, že se zříkám TV a rádia u mě doma z ideových pohnutek. To je celé.

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom