Komentáre

Naša slovenská diplomacia sa rozlúčila s ďalším nominantom tzv. progresívneho tábora, pánom veľvyslancom Ondrejcsákom. A ako sa dnes už stáva tradíciou, nezabudol pri svojom odchode zanechať patetický otvorený list, ktorým sa snažil verejnosti nahovoriť, že jeho pôsobenie bolo čímsi výnimočné a že Slovensko je ako inak v katastrofálnom stave – lebo Fico. Kto však vie čítať medzi riadkami a rozumie kontextu, veľmi rýchlo pochopí, že ide len o zúfalý výkrik človeka, ktorý si nikdy nevážil svoju krajinu a ktorý sa teraz sťažuje, že jeho politická misia stroskotala.

Európa sa ocitla v hlbokej polykríze, ekonomickej, geopolitickej ale predovšetkým v kríze vedenia a vízie. Súčasné elity zlyhávajú na všetkých frontoch – nevedia strategicky plánovať, nedokážu reagovať na nové výzvy a namiesto skutočnej politickej odvahy sa uchyľujú k servilnosti voči cudzej moci. Niektorí z nás sa budú hnevať na to, prečo tú Európu teraz toľko haníme, prečo jej toľko vyčítame, prečo nie sme “súdržní”, veď máme všetci spoločného nepriateľa, ktorý nebude diskriminovať. Ale súčasná Európska neschopnosť konať suverénne a nezávisle tohto nepriateľa, aj keby nejaký bol, určite neodradí.

Volanie po „zdravom rozume“ nepredstavuje iba nostalgickú túžbu po jednoduchých pravidlách logiky, ale predovšetkým podvedomú snahu zakotviť uvažovanie v materiálnej realite, ktorá nás obklopuje. Toto nie je primitívne zjednodušovanie, ako sa niektorí mylne domnievajú, ale úsilie o reflexiu sveta takého, aký skutočne je – komplexného, no ukotveného v konkrétnych podmienkach.

Keď Matej Gašparovič v článku pre Štandard koncom roka 2023 odhalil “plejádu” Američanmi financovaných mimovládnych organizácií a ich agendy na Slovensku, neboli to samotné odhalenia, ktoré boli ma šokovali, tie boli už dávne jasné, bola to vzácna trhlina v opevnenom múre mlčania, ktorá sa mi zdala podstatnejšia. Totiž vieme to, ale nič s tým nerobíme.

Liberalizmus dnes nie je tým, čím mohol byť. A už vôbec nie je socializmom. Liberalizmus mal zastávať slobodou prejavu, no v skutočnosti ju dnes potláča najviac zo všetkých. Liberalizmus mal kedysi podporovať demokraciu, no dnes ju vníma len ako mechanizmus na presadzovanie vlastných dogiem. Čo je toto, ak nie nový druh autoritárstva? Ak extrémizmus spočíva v potláčaní nepohodlných hlasov a v monopolizácii pravdy, potom sa dnešný liberalizmus nelíši od žiadneho extrému tak, ako by si jeho zástancovia chceli myslieť.

Nedávny článok denníka The Guardian o Slovensku, napísaný slovenskou novinárkou Monikou Kompaníkovou, si zaslúži pozornosť nielen pre svoj obsah, ale aj pre svoje širšie existenciálne východiská. Hlavná irónia spočíva v disonancii medzi deklarovaným záujmom západných médií o Slovensko a hmatateľným nezáujmom ich čitateľov. Keď sa ma Londýnčan spýta odkiaľ som, pri zmienke o Slovensku – krajine, ktorej hlavné mesto Bratislava uniká jeho mentálnej mape – dostanem len prázdny pohľad. A tak sa musíme pýtať ako úprimný je záujem médií ako The Guardian o Slovensko, keď naše domáce záležitosti formulujú ako „naliehavé“ alebo „relevantné“ pre britské publikum. Briti o Slovensku vedia pramálo a za desaťročie strávené v tejto krajine mám podozrenie, že ani viac vedieť nechcú. Na čo teda tento článok poukazuje je performatívna povaha „záujmu“ západných médií o menšie štáty. Pri takomto spravodajstve nejde ani tak o objasňovanie skutočností, ako skôr o premietanie predpojatých a účelových naratívov priemernému čitateľovi.

PÁR POZNÁMOK K PIATKOVÝM PROTESTOM PROTI VLÁDE Protest v Bratislave sa začal vyhlásením, ktoré ma okamžite alarmovalo: “Prežívame vojnu na európskom kontinente.“ To naozaj hovorí veľa o tom, ako hlboko eurocentrické je naše myslenie. Je to dokonalý príklad toho,… Čítať viac

Vždy sme vo všetkom najhorší – aspoň tomu máme veriť. Západ je vraj vzorom, ktorého sa musíme bezpodmienečne pridŕžať. Slovensko, nemá mať vlastnú hodnotu, len prázdnu túžbu patriť tam, kde je údajne „lepšie“. Ale čo na tom, že v USA ľudia jasajú nad vraždou riaditeľa súkromnej zdravotnej poisťovne, ktorého vnímali ako symbol systému, ktorý im odopiera základné ľudské právo na zdravotnú starostlivosť?